Premýšľam...
Ťažko sa to vysvetľuje. Asi ani nie som vhodný človek na vysvetľovanie. O živote ešte nič nevie a chce dávať morálne rady, vypočula som si už viackrát. Ja viem, že nie som práve najvhodnejší človek. Lenže práve teraz si začínam uvedomovať niektoré veci. Viac si ich všímam, zatiaľ čo ostatní ich prehliadajú. A pritom sú také dôležité...
Denne povieme nespočetne veľa slov. Viet. Celých monológov. Keď raz niečo povieme, už sa to nedá vrátiť späť. Ani keby sme ako chceli. Lenže problém je v tom, že my často slová vziať späť ani nechceme. Nie vždy preto, lebo si stojíme za svojím. Niekedy si ani neuvedomíme, kedy bolo niečo povedané nevhodne. Necitlivo. Či to niekoho náhodou neranilo...
To je to, o čom chcem hovoriť. Ľudia rania jeden druhého každý deň. Nemyslím fyzické útoky, o tých sa neodvažujem písať, hovorím o ranách spôsobených na duši. Duša človeka je to najzraniteľnejšie miesto. Aj tá najmenšia rana, čo i len oškretie v nej zanechá jazvu. Po čase sú niektoré jazvy takmer neviditeľné, no nikdy úplne nezmiznú. Preto by sme sa mali snažiť, aby ich bolo čo najmenej. Dávajme si aspoň malý pozor na to, čo hovoríme a na to, ako konáme. Ak niečo nemá hodnotu pre nás, neznamená to, že pre inému na tom nezáleží. Ja viem, že nie všetci sú vyzbrojení empatiou a citlivosťou. Chápem to, majú iné prednosti, iný rebríček hodnôt, iný pohľad na svet. Čo sa týka môjho pohľadu, je mi až do plaču, keď si predstavím aké maličkosti môžu raniť ľudskú dušu. Možno som len precitlivená. Obrazy, ktoré sa mi vybavujú v mysli sú mnohoraké.
Starý dedo, ku ktorému príde na návštevu vnuk. Teší sa, že ho obdaruje vlastnoručne vyrobeným dreveným autíčkom. No vnuk ho odmietne, vraj na čo mu bude taká haraburda, keď môže mať z obchodu omnoho krajšie. Vnuk si neuvedomuje, koľko sa dedo kvôli autíčku natrápil. Ani to, že jeho odmietnutie ho môže raniť. Dedovi sa tlačia do očí slzy, no rýchlo ich zakryje. Mohol čakať, že vnukovi nespraví radosť. Ale dúfal...
Obyčajný rozhovor medzi dvoma ľuďmi. On a ona. Ona sa prizná k niečomu, čo ju už dlhšie ťažilo. On ju vysmeje a že prečo ho zaťažuje svojimi nezmyselnými problémami. Obaja idú životom ďalej. No ona s jazvou a mylnou predstavou, že svoje problémy má riešiť vždy sama.
Neobyčajný rozhovor. Hádka. Dvaja ľudia si vykričia veci, ktoré nemyslia vážne, ale v nápore hnevu im vykĺznu. O chvíľu je zase pokoj, no slová, ktoré ich ranili im stále znejú v ušiach. Vedia, že by si ich nemali brať k srdcu. No už je neskoro...
Vravia mi: „Prečo všetko prikrášľuješ? Prečo nepovieš na rovinu čo si myslíš?“ Je už trochu únavné to vkuse vysvetľovať. Je jedno, či sa jedná o kritiku nejakého diela, obrazu alebo jedla. S každým si dal niekto, často bezmenný a neznámy, starosti. Obetoval čas, aby niečo vytvoril. Mne by sa tiež nepáčilo, keby ma niekto odpíše zopár hanlivými výrokmi. Všetko sa dá povedať krajšie a bez ujmy na duši.
Príkladov je neskutočne veľa. V bežnom živote sú na každom kroku. Stali sa vlastne súčasťou života. V každom filme nájdete scénu, kde si hrdinovia povedia do tváre nepríjemné veci a potom ich ľutujú.
Nesnažím sa tým povedať, že by sme nemali vravieť svoj názor. Nesnažím sa povedať, aby sme zabudli na hádky, balamutili sa sladkými rečičkami a boli falošní. Je práveže veľmi dôležité vyjadriť svoj postoj. Len by som bola rada, keby to robíme miernejším spôsobom. Trošku s citom, snažme sa vžiť do roly druhej osoby. Nie je to žiadna veda, len to chce trošku sebaovládania a pokory.
Nikdy človeka neraniť. To je motto, ktorým sa snažím riadiť. Budem rada, ak si ho vezmú k srdcu aj ostatní.
Komentáre
Prehľad komentárov
naozaj velmi pekne dakujem:)) som rada:)
stunning...
(J4nk0, 5. 4. 2010 23:36)uzasnee dievcata :), nikdy neolutujem ze som Vas spoznal :D krasne premietnute myslienky a pocity, tak by som to zhrnul radost citat :)
toto je na mňa moc...
(Ninuš:), 5. 4. 2010 22:22)tak teraz si dostala k slzam ty mna:) neskutočne moc ti dakujem ani nevieš ako si cením to, čo si mi napísala...ja nad takýmito vecami premýšlam dost často a myslela som si, že iným nebudú nič hovorit..no som rada, že ty si jeden úžasný a citlivý človek, vďaka ktorému viem, že nie som sama:) dakujem ti spriaznená duša:) :*
vživote som nič krajšie nečítala...
(Deni, 5. 4. 2010 21:43)práve som v dokonalom úžase z tejto nádhernej úvahy...pri jej čítaní som prežila tamker všetky pocity...pri príbehu toho dedka sa mi priam chcelo plakať....ty si to tak nádherne napísala až ma to úplne pohltilo...ja nemám slov...proste nádhera, ktorá mi práve dosť prirástla k srdcu a pomohla mi sa nad veľa vecami zamyslieť...ninuš klaniam sa a som strašne rada, že poznám takého krásneho( to myslím vnútorne aj z vonku) inteligentného, rozumného, milého, priateľského .. proste dokonalého človeka ako si ty...neviem, čo by som bez teba robila...
dakujem:)
(Ninuš:), 5. 4. 2010 23:42)