Nevinná pomoc
Nevinná pomoc
Každý si je strojcom vlastného šťastia. Príslovie hovorí jasne. Lenže ja som chcela byť strojcom šťastia niekoho iného. Asi to bol ten problém. Ach, hlúpe, nezmyselné rozhodnutie! Keby sa do toho nestarám, keby sa jej nesnažím za každú cenu pomôcť ...keby, keby, keby...
Každý mi nahovára, že to nebola moja vina, no ja sa z toho akosi neviem dostať. Pritom to bolo tak dávno. Pre iných by to bola už len tienistá spomienka, no pre mňa zážitok, na ktorý nezabudnem do konca života. Asi som priveľmi hĺbavá. Nechala som život plynúť ďalej, no aj tak sa nad tým stále pozastavujem.
Malá priateľská pomoc. O nič viac nešlo. Ale dôsledky? Katastrofálne! Pokúšala som sa to všetko ešte vysvetliť, no už sa s tým nedalo nič robiť. A tak to aj ostalo. Som priveľmi veľký zbabelec, aby som to začala znova riešiť. Aj tak som asi už posledný človek, ktorému to nedá spávať. Som si istá, že Kelly a Peter sa s tým už dávno vyrovnali. Aspoň v to dúfam...
Chladný nočný vzduch mi ovieval tvár, ako som sedela na širokej podokenici veľkého okna na prízemí. Milujem sa pozerať na mesiac v splne a pritom premýšľať. Z mojich nekonečných úvah ma vytrhol známy nežný hlas.
„Zlatko, poď radšej hore, prechladneš.“
„Ešte chvíľu tu zostanem,“ namietla som. Mick, môj snúbenec, sa na mňa ustarostene pozrel a doniesol mi deku. Vlastne, doniesol dve. Jednu prehodil cezo mňa, sadol si oproti a zakryl aj seba.
„Čo ťa trápi?“ spýtal sa ma a zahľadel sa mi do očí. Tomuto pohľadu som už veľakrát nevedela odolať. Mick tento príbeh nepozná, ešte som mu o tom nehovorila. Nie som si istá, či ho to bude zaujímať, no vždy si ma rád vypočuje. Tak som spustila.
Ešte v časoch keď som chodila na strednú školu, som mala dosť veľké problémy. Mama s otcom sa rozvádzali a ja som to nechcela dopustiť. Začala som vyvádzať a kašlala som na školu, chodila som von s pochybnou bandou. Chvalabohu, toto obdobie netrvalo dlho, nanajvýš mesiac. Moja kamarátka Kelly nedovolila, aby sa zo mňa stala úplná troska. Pomohla mi s učením, vysvetlila mi, že svet sa nezrúti, ak naši už nebudú spolu a donútila ma zamyslieť sa nad vlastným životom. Bola mojou záchranou. Všetci ostatní takzvaní priatelia sa na mňa vykašlali. Stala sa z nás skvelá dvojka, o všetkom sme sa rozprávali, nemali sme žiadne tajomstvá.
V jeden deň, krátko pred jej osemnástymi narodeninami sme sa prechádzali po meste. Snažila som sa zistiť, či sa jej niečo nezapáči vo výklade, pretože som nemala potuchy čo jej kúpiť. Napokon sa jej niečo naozaj zapáčilo. No nebol to tovar. Bol to chlapec, sediaci v kaviarni na rohu ulice, ktorou sme prechádzali. Vyzeral naozaj pekne, s veľkými hnedými očami a ostrými črtami tváre u Kelly hneď zabodoval. Hanbila sa, no ja som ju zatiahla do kaviarne a naschvál vybrala stôl, odkiaľ sme naňho mali dobrý výhľad. Kelly bola z neho úplne hotová. Netušila som, že sa veci budú vyvíjať tak dobre, pretože asi po desiatich minútach sa chlapec pristavil pri našom stolíku. Zistili sme, že je nový v tomto meste, volá sa Peter a skvele sa s ním rozpráva. Pohľad, ktorým sa pozeral na Kelly, hovoril za všetko. Páčila sa mu. Rozlúčil sa vetou: „Ešte sa dúfam uvidíme,“ a nenápadne žmurkol na Kelly. Keď odišiel, začala nekontrolovateľne pišťať a výskať, čo bolo u nej prejavom neskutočnej radosti. Videla som, že by najradšej hneď utekala za ním. Keď ale nadšenie trochu opadlo, uvedomili sme si, že ešte nič nie je vyhraté. „Nie je vôbec isté, či sa ešte uvidíme“, povedala Kelly a odišla sa upraviť na toalety, pretože si rozmazala špirálu. Ako som na ňu čakala, všimla som si niečo, čo doteraz ani jedna z nás nezbadala. Na kraji stolíka, pod šálkou s dopitou kávou, bol zastrčený malý lístoček. Zvedavosť u mňa zvíťazila nad diskrétnosťou, a tak som ho vytiahla a prečítala. Bolo to telefónne číslo. Srdce mi poskočilo od radosti a utekala som na záchody za Kelly, aby som jej to oznámila. Od šťastia ma začala objímať.
Cestou domov sa však čosi zmenilo. Kelly sa začala strachovať, začala mať zvláštny pocit, že nebude správne ak mu zavolá. Snažila som sa jej dohovoriť, nech nevymýšľa, veď takéto šťastie sa jej už nikdy nemusí zopakovať, no bola tvrdohlavá. „Chcem to nechať na osud, ak sa máme znova stretnúť, stretneme sa.“ Hovorila tajomne, akoby ju niekto vymenil, nebola to Kelly.
Hovorí z nej strach, nie zdravý rozum, pomyslela som si. Hanbí sa dohodnúť si stretnutie.
Vtedy som dostala nápad. V tom momente sa mi zdal absolútne skvelý a jednoduchý. Kto mohol vedieť ako to skončí? Rozhodla som sa, že Kelly pomôžem. Samozrejme tak, aby o tom ona nevedela. Chcela som jej pripraviť krásne romantické prekvapenie- zavolať Petrovi a dohodnúť im schôdzku.
Rozlúčila som sa s Kelly a rýchlo som si uložila do telefónu Petrovo číslo. Naschvál som si ho zapamätala.
Konečne splatím Kelly dlh! Spravila pre mňa neskutočne veľa a už dlhší čas som premýšľala, ako jej to vynahradiť. Ten čas nastal. Už som si predstavovala ten krásny okamih keď sa stretnú. Neskutočne im to prajem...
Zavolala som Petrovi, no ozvala sa odkazová služba. Asi nemá signál. Celý deň som tŕpla kedy zavolá späť. Plán bol jasný- zahrať Kellyn hlas, a dohodnúť stretnutie. Ach, také detinské... škoda, že si to uvedomujem až teraz...
Už som zaspávala, keď mi zazvonil telefón. Peter. Tak, musíš byť presvedčivá, povedala som si a zdvihla.
Vyzeral byť potešený, že mu „Kelly“ zavolala. Všetko prebiehalo absolútne hladko a zistila som, že je naozaj veľmi milý. Zlý hlások v mojej hlave mi nahováral, aby som sa vykašľala na Kelly a nechala si Petra pre seba. Lenže, to by som ja nikdy nedokázala. Určite nie po tom, čo som videla ako to medzi nimi iskrilo. Peter so mnou hovoril asi desať minút. V jednom kuse žartoval a ja som sa smiala. Aby som predsa len nemala výčitky svedomia, rozlúčila som sa s ním skôr, ako prišli na rad vážnejšie témy.
Miesto stretnutia – park za školou. V mysli som si vybavila ich obraz, akí budú šťastní keď sa stretnú. Ach, som na seba hrdá, pomyslela som si. Keby viem ako sa to vyvinie, radšej si búcham hlavu o stenu...
„No už mi povedz čo sa stalo,“ prerušil ma Mick, so zvláštnym úsmevom na tvári. Nevedela som, čo znamená. Asi už hovorím pridlho. Keď sa ja pustím do rozprávania príbehu, musím všetko podrobne opísať.
„Vydrž, hneď sa k tomu dostanem,“ povedala som mu.
„Môžem hádať?“
„Môžeš to skúsiť,“ uškrnula som sa.
„ Na miesto stretnutia Peter neprišiel. Ty si tam Kelly poslala, no keď sa Peter neukázal, v rozhorčení si jej povedala, že si s Petrom volala a sľúbil, že tam bude.“
Ohromene som naňho hľadela. Predsa som mu o tom už hovorila? Nespomínam si...
„Ako to vieš?“ spýtala som sa začudovane.
„Sem-tam hovoríš zo sna. No vždy to isté. O tom, že to malo byť prekvapenie, že nech sa na teba nehnevá, že sa to dá do poriadku... A dookola tie isté mená. Kelly a Peter. Podarilo sa mi z toho vyskladať príbeh.“
„To naozaj? Hovorím zo sna? Nikdy som si to neuvedomila...ale prečo si ma nezastavil na začiatku?“
„Ja si ťa vždy rád vypočujem. A dúfam, že ti vyrozprávanie trochu pomohlo,“ povedal a pritisol si ma k sebe. Objala som ho.
„A ako je to teraz medzi vami?“
„ Nijako. Kelly sa so mnou neskutočne pohádala, vykričala mi, že som všetko pokazila. Vraj som to mala nechať na osud. A Peter keď zistil, že volal so mnou a nie s Kelly dospel k názoru, že ma Kelly o to požiadala. On sa cítil podvedený a Kelly zahanbená. Už sa potom nikdy nestretli. Snažila som sa to všetko vysvetliť, no márne. A pritom to celé bola taká nehorázna banalita...“
„A skúsila si sa po čase s nimi skontaktovať?“
Už mi tiekli po tvári slzy. Zase na mňa dopadla nemožnosť celej situácie.
„Jasné. Mala som tú smolu, že krátko po tejto hádke, sme obidve odišli na vysokú školu. Dúfala som, že keď budeme od seba prejde ju to, vychladne a v pokoji sa so mnou porozpráva. No odvtedy som o nej nepočula. Musela si zmeniť číslo a ísť na inú školu ako mi vravela. Jednoducho som o nej odvtedy nepočula.“
„Ale stále ťa o trápi,“ skonštatoval. Pokývala som hlavou. Dúfam, že si o mne nemyslí, že som blázon. Alebo psychicky nevyrovnaná. Alebo oboje naraz.
„Tak, aspoň máme čo cez víkend na práci,“ uškrnul sa a zotrel mi slzu z líca. Nechápavo som na neho pozrela.
„Ako to myslíš?“
„Nehovor mi, že chceš, aby ťa do konca života hrýzli výčitky svedomia. Dnes nie je problém vypátrať nikoho adresu. Spravíme si malý výlet. Pokiaľ sa nepresťahovala do Austrálie...“ zasmial sa.
Rozhodovala som sa. Zbabelo zamietnuť návrh, alebo skúsiť šťastie? Je načase obnoviť starý prípad? Neskutočne som sa bála...ale môže to byť ešte horšie? Teda, pre mňa. Stále si myslím, že Kelly na mňa už dávno zabudla. Ale, keď si to tak vezmem, ona sa nepokúsila so mnou skontaktovať. Či áno? Som z toho neskutočne zmätená. Ale jedno je isté: Mick má pravdu. Je načase prestať sa ľutovať a zase začať činiť!
Mick pátral na internete celú noc. Snažila som sa nezaspať, aby som hneď vedela, keď ju nájde. No ani neviem ako som sa nakoniec pohrúžila do ďalších znepokojivých snov. Dúfam, že už naposledy...
Ráno, teda, skôr na obed som sa zobudila a hneď som utekala do kuchyne, zaliatej zlatistým svetlom za Mickom. Privítal ma s úsmevom na perách a v ruke držal nejaký papier a mapu.
„Silverton, v štáte Colorado, Južná cesta číslo 87,“ povedal a zamával mi papiermi. „Najedz sa a môžeme vyraziť.“ Zaskočená z takej presnej informácie som do seba nahádzala toast so zeleninou.
Cesta trvala asi štyri hodiny. Keď sme sa už blížili k mestu, začala som nervózne poklepkávať nohou. Len pokoj, pokoj, vravela som si.
Zastali sme pred veľkým bielym domom. Ničím zvláštny, ničím výnimočný. No ja som naň pozerala, akoby to bolo to najneuveriteľnejšie, čo som kedy videla.
Výstup z auta. Prejdenie desiatich metrov ku dverám. Zaklopanie. A už len nervózne čakanie.
Niekto pootvoril dvere a ja som zbadala starú známu osobu. Kelly. Vyjavene na mňa pozerala. Nestihla som sa ani pozdraviť, čo sa mi vrhla okolo krku. Neuveriteľné. Začala sa mi horúčkovite ospravedlňovať a vysvetľovať a ja som sa snažila ju umlčať, pretože presne to isté, som chcela spustiť ja.
„J- ja j- jednoducho neverím vlastným očiam,“ roztrasene povedala keď ma konečne pustila.
„Čo sa to tam deje?“ ozval sa hlas z vnútra domu.
„Peter! Poď sem, neuveríš kto tu je!“
Peter??? To sa mi snáď sníva! Čo tu robí? Vzápätí sa objavil medzi dverami. Šarmantný, príťažlivý, presne taký, akého si ho pamätám.
Keď sme sa trošku upokojili a prvotné emócie opadli, Kelly nás pozvala do obývačky. Nasledovali hodiny vysvetľovania, ubezpečovania, že to nebola ani jednej vina a siahodlhého spomínania. Zistili sme, že sme obe boli mimoriadne hlúpe. Kelly sa hanbila zavolať mi po tom, čo sa ku mne tak nespravodlivo zachovala. Jednoducho sme sa zhodli, že sme sa obe správali ako malé deti.
Bola som neskutočne šťastná. Akoby mi padol taký poriadne ťažký kameň zo srdca. Čo ma však teraz zaujímalo viac, bol vzťah medzi Petrom a Kelly.
„Pamätáš si, ako som ti povedala, že to chcem nechať na osud? Bolo to správne rozhodnutie. Pred piatimi rokmi, sme sa čisto náhodou stretli v reštaurácii, v jednom malom meste. Ja som sa tam zastavila cestou zo služobnej cesty a Peter tam bol na kamarátovej oslave. Svet je malý.
„A tam som sa po druhý krát zamiloval do svojej osudovej lásky,“ dokončil za ňu Peter.
„Len dúfam, že si jej číslo nenechal na papieriku,“ podotkla som.
Zasmial sa. „Nie, poučil som sa, že je lepšie byť priamy.“
V ten večer som z ich domu odchádzala s pocitom absolútnej spokojnosti. Sľúbili sme si, že zostaneme v kontakte. Už čoskoro prídu na návštevu oni k nám.
V živote som si nemyslela, že všetko tak dobre dopadne. Mám pocit, akoby som lietala. Už žiadne výčitky svedomia. Žiadne nepokojné sny. Len poučenie, ktoré mi ostane do konca života – Niekedy je naozaj lepšie nechať veci na osud.
Komentáre
Prehľad komentárov
juj už sa teším :D na na navstevy si budeme pozyvat tych nasich cibamovych domorodcov a budeme jest same cibamove jedla od nasich kucharov s velkymi cibamami :D
Yeah:)
(Ninuš, 23. 3. 2010 19:50)Dakujeem:)) aj ja ta zerem ty moja blavacka buduca spolubyvajuca :D:D luubim ta hrozne moc a ak nam to vyjde tak budeme tie najvacsie spisovatelky:)) a budeme mat v byte len tie najvacsie cibamy :D:D
teeeeda :)
(Deni, 23. 3. 2010 19:44)No WAU ! akože... WAU... akože stručné a výstižné ˇWAU ! uplne ma dostala ta myslienka ze "Niekedy je naozaj lepšie nechať veci na osud. " je to na zamyslenie..asi sa podla toho budem riadit :D teda ninus ja ta zerem :)! no nemalo to chybu ! a uz sa tesim ked si kupim tvoju knizku a vsetkym budem hovorit ze ta velka spisovatelka ninus cibamova protusova je moja najzlatsia kamaratka ktoru velmi lubim :) honey bolo to super ako vzdy :) milujem tvoj prijemny sposob pisania :-* ale teba zerem celu :D
čibamaaa :D
(Deni, 23. 3. 2010 20:10)