Môj román 8.časť
8.
Oooch. Toto bolo už to pravé nefalšované „och“ ktoré znamenalo, že sa mi rozbúšilo srdce a...a úplne stratil rozum. V hlave som mala jedno veľké nič a usmievala som sa ako pribrzdená. Podarilo sa mi ho pozvať dnu( som nesmierne šikovná) a usadila som ho do kresla. Teraz naňho dopadalo svetlo z lampy a tak som mala možnosť lepšie si ho obzrieť.
Tak akurát opálený, oblečený v čiernej kvalitnej košeli a džínsoch a na nohách mal modré športové tenisky značky Converse. So záujmom si prezeral môj byt tmavými mierne tajomnými očami spod hustého obočia. Mäsité pery v ľahkom úsmeve zaklincovali jeho výzor. Ešte raz- oooch.
Volá sa Cruz Guttierez. Aj keby ho nevidím pred sebou, predstavím si pri tom mene presne takéhoto muža. No dobre, možno nejakého španielskeho kovboja, ale podstata je tá istá.
Fajn Ema, hlavne sa nesprávaj ako idiot a všetko bude v poriadku, hovorila som si v duchu. Pohrávala som sa s myšlienkou vrhnúť sa naňho a rozdať si to s ním na kresle, čo ma dosť vystrašilo, pretože nezvyknem bývať takáto akčná. Asi by som mu ťažko vysvetľovala, že to je súčasť pohovoru s nájomníkom. Tak som sa pekne ukľudňovala, keď som si uvedomila, že by sa asi patrilo čosi povedať. Napadali ma rôzne vety, dokonca súvetia, no nič, čo by sa patrilo povedať medzi dvomi neznámymi ľuďmi na prvej schôdzke. Napríklad: Chcem ťa hneď teraz! alebo: Nechce sa ti pokrstiť každú izbu? prípadne: Chuanito, nemáš chuť na pečenú brokolicu?
Áno, uhádli ste, úplne mi preskočilo. Neviem kto to je zač, možno nejaký masový vrah, feťák, beznádejný prípad z úradu práce, homelesák(to asi nie) a idem tu z neho omdlieť. Asi som povrchná, prízemná a šialená. Skvelé.
„No..“ začala som, aj keď som netušila, čo chcem povedať ,“tak...prečo práve tento byt...viete...ste si vybrali...akože fakt?“ vyšlo zo mňa. Mala som chuť vysypať z misky chrumky a dať si ju na hlavu od hanby. No on sa šarmantne usmial, naklonil sa dopredu( oooch, cez košeľu mu vidím kúsok hrude!) a ešte šarmantnejšie odpovedal.
„Zdalo sa mi to tu ako príjemné tiché prostredie. Nemám rád ten ruch veľkomesta, ale taktiež potrebujem mať všetky dôležité úrady poruke. Zdalo sa mi to, ako ideálna ponuka,“ usmial sa a odhalil dokonalý chrup. Neverím tomu, že ja môžem mať takéto šťastie. Aká je pravdepodobnosť, že sa k mladej slobodnej žene, ktorá túži po nejakom zázračnom mužovi a ktorá žije v tej najnemožnejšej časti Brooklynu nasťahuje dokonalý chlap? Nulová. Akurát tak v sladkých amerických filmoch. Nenápadne(pre mňa) som sa párkrát uštipla, či sa mi nesníva. Zabolelo to akoby som si odrezala celú ruku, no aspoň som sa utvrdila, že to je realita.
„Ahaa...a tak...povedzte mi o sebe niečo viac,“ zahlásila som. Ako v nejakej lacnej zoznamke . Oh môj bože, Ema mysli! Keď som po prvýkrát videla Henryho, bola som absolútne mimo. Čudujem sa, ako ma mohol zbaliť a čo na mne vôbec videl, keď som sa prvý týždeň len hlúpo chichotala. Na druhý týždeň ma Alice preplieskala aby som sa vzchopila ak nechcem o Henryho prísť. To ho ešte nepoznala. Doteraz si vyčíta, že zo mňa vtedy „spravila človeka“ inak by som nestratila tri roky života s Henrym. Ale myslím si, že toto je to, čo potrebujem. Od rozchodu prešli už tri mesiace a som si istá, že ten parchant odvtedy vystriedal aspoň 10 mladých žabiek, ktoré zbalil na svoj psí pohľad. Hmm ten jeho pohľad. No práve tento neznámy anjelsky vyzerajúci zázrak mi môže pomôcť konečne sa naplno spamätať. Pokiaľ mi v tom nezabráni môj nemožný výstup dnes večer.
Znova sa zasmial tým žiariacim bielozubým úsmevom a absolútne nezáväzne a bez problémov začal vykladať. Obdivujem ľudí, čo v hocijakých situáciách nestrácajú hlavu. No moment. To môže znamenať( nie, to tak JE) že on zo mňa nie je úplne očarený. Niežeby som sa mu čudovala. Čo ak má babu? Čo ak je gay? Preboha!
„No, myslím, že tie najzákladnejšie veci sú vek, práca... záľuby? Neviem ako to tu chodí, predtým som žil 2 roky v Argentíne, asi 5 rokov vo Veľkej Británii, pol roka v Thajsku a vyrastal som v Španielsku,“ ešte viac sa vyceril,“ no to je na dlhšie. Takže...mám 29 rokov, momentálne sa živím ako amatérsky spisovateľ. Snažím sa vydať už druhú knihu. A čo sa týka záľub, milujem dobrú hudbu, knihy, varenie(srdce mi zaplesalo), futbal, tenis...hlavne nech sa nenudím. No nemusíte sa obávať, že vám tu nejako naruším chod domácnosti, teda ak ma prijmete, najbližšie mesiace sa budem snažiť plne sústrediť na knihu. Samozrejme, rád si s vami posedím pri káve, ak s tým nebude problém,“ hodil na mňa spýtavý pohľad.
Aach, nebude s tým problém ty chrumkavý opálený kus pokušenia! No možno s prípravou tej kávy v mojom prípade, no kvôli nemu sa to naučím. A vlastne nemusím- on vie variť! A je spisovateľ! Sexuálna mašina v tele intelektuálneho športovca so záujmom o umenie. Alice odpadne keď jej to poviem!
„A ste slobodný?“ vybehlo zo mňa skôr ako som si stihla uvedomiť, že normálni ľudia nadviažu na monológ niečo podobne zmysluplné. Ale veď samozrejme- normálni ľudia. Nie ja. Kde je najbližšia stena, o ktorú si môžem otrieskať hlavu? Kým som to stihla vymerať, prišla odpoveď. Vôbec ho to nezaskočilo.
„Áno, nemusíte sa obávať o žiadne ženské návštevy. Vlastne o nijaké. Nikoho tu v meste nepoznám.“
Jo, jo, jooo! Osamotený sexyman v novom meste a ja som jediný človek, koho tu pozná. Musím sa oňho dobre postarať. Škoda, že sa momentálne neviem postarať ani sama o seba. No to nevadí! Teraz už len pekne sformulovať tú jednoduchú vetu – Myslím, že spomedzi všetkých uchádzačov najviac vyhovujete, tak sa môžeme dohodnúť na záležitostiach okolo sťahovania a nájomného. Áno, takto by to povedal normálny človek. A toto som zo seba vypotila ja:
„Tak sa môžete nasťahovať!“
Zjavne ho to prekvapilo. „To naozaj? Skvelé!“ vyzeral skutočne potešený.
„Počul som , že americkí ľudia sú dosť nehostinní, a že mi zaberie aj mesiac kým si zoženiem vhodný podnájom. Ale toto je úžasné!“
Mala som pocit, že ma chce vyobjímať. Ináč, kľudne aj mohol, nebola by som proti...
Dá sa povedať, že sa mi podarilo bez väčších trapasov vybaviť všetky potrebné veci okolo papierov a peňazí (bude mi platiť dosť slušnú kôpku). Nasťahuje sa o tri dni, musí si ešte vybaviť nejaké veci na úradoch. Tri dni, to je čas, za ktorý sa musím spamätať. Dosť krátky. Ako náhle odišiel ( pri rozlúčke zase vyčaril krásny úsmev), hneď som volala Alice. No, lepšie povedané, až keď som to predýchala. Rozhodla som sa, že jej to musím povedať naživo, tak som jej do telefónu nič bližšie nepovedala, len nech sa čo najskôr dostaví ku mne do bytu. Chúďa, asi som ju vyľakala, lebo ani nie o štvrťhodinu mi splašene búchala na dvere. Otvorila som jej dvere a vrútila sa dnu s nebezpečným výrazom: „Koho mám zbiť?!“
Ukľudnila som ju a pustila sa do vysvetľovania. Dala som si záležať na tom, aby som ho vykreslila čo najlepšie, takže mi to zabralo asi dvadsať minút( zapamätala som si aj farbu šnúrok v topánkach). Keď som skončila, Alice ešte chvíľu vstrebávala informácie, no potom aj ona prejavila nadšenie.
„No pekne , pekne. Máš ty ale šťastie dievča. Musím ho vidieť!“
„Nie!“ zaprotestovala som. Alice nechápala. „A to prečo?“
„Lebo mi ho určite zbalíš!“ zahlásila som. Nasledoval výbuch smiechu.
„Preboha, čo sme na základke? A pri tomto máš ešte aj istotu, že som s ním nespala. V Argentíne som nikdy nebola. Jaaj ale taký exotický krásavec by sa aj mne páčil...“ hodila som do nej vankúš. „Nájdi si vlastného...“
Potom sme ešte hodinu rozoberali možnosti, ako to môže medzi mnou a Cruzom dopadnúť. Napríklad vôbec nemusí mať o mňa záujem. Ešte stále môže byť šialencom. Schizofrenikom. Bude mi vykrádať moje obľúbené jogurty. Bude to v skutočnosti žena... no dobre už to preháňam. Nechám to všetko plynúť a uvidím ako sa situácia vyvinie. Keď tak nad tým rozmýšľam už s chladnejšou hlavou, nie je to zase veľmi vhodné začať si niečo so spolubývajúcim. Nevyjde to, a môžem si hľadať nového. Pekne si počkám, kým sa nasťahuje a potom sa uvidí...
* * *
A čo sú to tri dni? Absolútne nič. Ubehli mi tak, ako autobus ktorý som nestihla ráno do práce. Taxík to istil. Zo vstupnej haly sa na mňa už škeril Alan s neodmysliteľnou rannou kávou v ruke. Cestou do mojej pracovne sme rozoberali víkend. Alan bol s kamarátmi na chlapskej jazde. To znamená že povymetal najmenej päť barov po celom New Yorku.
„To musela ráno dosť bolieť hlava, čo?“
Nahodil nevinný výraz. „Prečo? Ja som nepil!“
Nadvihla som obočie, čo znamenalo- neverím ti ani slovo. Porazenecky vyhlásil:
„No dobre, tak možno trošku. Ale zahral som si aj poker a celkom pekne som vyhral. Raz. Potom sa prestalo dariť, tak som to nechal. Nemal som výnimočne šťastie v hre.“
„A začal si mať šťastie v láske?“
„ Bohužiaľ nie. Mne sa buď darí vo všetkom, alebo v ničom.“
„Takže, kým sa ti darilo v hre, mal si aj lásku?“
„Mal som nádej,“ usmial sa. „Musím si ísť niečo vybaviť, za desať minút som u teba.“ A odišiel. Dnes som maximálne pripečená. Veď on hovoril o mne! Ach, dúfam, že som to nepokazila. Už dva mesiace si spolu úplne skvele rozumieme. Myslela som, že ho to už prešlo. Alebo to len hral?
Keď o desať minút prišiel za mnou, vyzeral v pohode. Ukľudnila som sa, čo znamená, že moja myseľ začala zase pracovať režimom- Cruz. Dnes sa má nasťahovať. Ešte tomu stále neverím. Ale som neskutočne zvedavá, ako to bude prebiehať.
Celý deň som roztržitá. Podarilo sa mi vyliať cappuccino, zhodiť stojan na perá, a v článku som spravila aspoň desať chýb. Len som prepisovala rozhovor zo včera – vyspovedala som vlastného šéfa, čo je už čisto zúfalý krok Frendsona ako nám zabezpečiť prácu. Aj tak si myslím, že ten článok nevyjde. Ja sa však ešte nemusím sťažovať, som na tom omnoho lepšie ako Alan. Ten má niečo na práci možno dva krát za týždeň, lebo málokedy robím článok, kde sú potrebné aj fotografie. No on sa nesťažuje. Vyzerá to tak, že peniaze nepotrebuje a nudiť sa nenudí. Vždy vymyslí nejakú blbosť aby sa zabavil. A samozrejme zabáva tým aj mňa.
„Čo je s tebou dneska? Si nejaká nesústredená.“
„Máš pravdu. Som trochu mimo,“ rozmýšľala som, či mu to povedať. Ale, je to kamarát, a vlastne na tom nie je nič zlé,“ Dnes sa má ku mne nasťahovať podnájomník.“
Spozornel. „Aha. A kto to je?“
„Volá sa Cruz. Španiel. Prisťahoval sa z Argentíny.“
„Tak to potom nie je španiel,“ zasmial sa.
„Ale narodil sa v Španielsku, to je hlavné.“
„Takže takto podnájomník. Dávaj si naňho pozor,“ povedal, ale nemyslel to vážne. Buď je dobrý herec, alebo už naozaj vzdal svoje poblúznenie so mnou. Bola som rada...ale..tak trochu ma to škrelo. To bude z toho stresu. Už ani neviem čo chcem.
Ďalej sme sa už len nezáväzne rozprávali ako vždy. Dnes som končila o štvrtej, Alan mi poprial veľa šťastia a pobrala som sa domov. Zase taxíkom. Je to predsa len pohodlnejšie. A rýchlejšie. A tento taxikár teda nebol žiadne béčko. Za dvadsať minút som bola pred mojou úžasnou bytovkou. Srdce som mala niekde v krku, keď bez mihnutia oka predbehol štyri autá za sebou a semafory vôbec nepoznal.
Teraz sedím na pohovke a zase raz čakám. Je 17:12. Asi som posadnutá, pretože neustále kontrolujem svoj výzor v zrkadle. Jemný make-up, čierna linka nad okom, tmavohnedý tieň a malinový lesk na perách. Myslím, že som to neprehnala.
A už je to tu. Zvonček. Ten krásny hlas- „Tu je Cruz Guttierez“. Kroky po schodoch s niečím ťažkým. Zrejme kufor. Zaklopanie. Moje zakopnutie, ako som sa ponáhľala otvoriť. Otvorenie dverí. Úsmev na jeho tvári. Výraz vyoranej myši na mojej...
Privítala som ho, asi trochu teatrálne som mu dala kópiu kľúču a ľahkou chôdzou prešiel do svojej izby. Aach.
Nábytok mu prišiel už včera. Je v modernom a jednoduchom štýle. A má obrovskú posteľ. Hmm určite by dobre poslúžila. Sklapni Ema!!! musela som si dohovoriť. Cítim sa ako štetka.
Vyšiel z izby. „Vybalím sa neskôr. Môžem spraviť čaj? Dáte si aj vy?“
„Samozrejme že môžete , to sa nemusíte pýtať. Vlastne, na nič sa nemusíte pýtať. Cíťte sa tu ako doma. A áno, dám si aj ja.“
„Ďakujem. Ale ako som hovoril, nebudem vás tu veľmi rušiť.“
Nenávidím, keď mi niekto vyká. „A nemôžeme si potykať?“ spýtala som sa. Viditeľne mu odľahlo, lebo aj jemu to bolo nepríjemné.
„Veľmi rád. Ahoj, Cruz,“ povedala podal mi ruku. Chytila som ju. Mal pevný stisk. Zachvela som. „Ahoj. Ema,“ dodala som.
A takto sa začala rozprávka. Či? :)
Komentáre
Prehľad komentárov
JA UŽ SÚRNE POTREBUJEM DEVINU INAK SA POSKLADAM!
waaaaa
(Deni, 4. 3. 2010 13:15)"A má obrovskú posteľ. Hmm určite by dobre poslúžila." skapeeem :D už sa teším na pokračovanie:))))
;))))
(Ninuš, 3. 3. 2010 14:05)dakujem vam honies:) :* som rada že sa vam to pači:) už aj píšem dalšie:)..teraz to ešte len začne byť zajímave:)))
omggg
(Kikuš, 3. 3. 2010 13:47)ja ta taak zbijem...nina ty si ma tak namotala na tuto poviedku ze som zavislaaa:D...btw nadheraaa:D
aaaaaaaaaaa
(Deni, 1. 3. 2010 23:10)do hovnaaaaaaaaaaaa asi sarozplyniem na mieste :D jak som zhltla tuto kapitoluuu,teda cast kapitoly :D cely cassom mala taky blazeny usmev:D:D:D milujem ho,milujem ta,milujem tvoj sposob pisania :D a kua piiis bo ma picne asi od nedockavosti :D:D:D:D:D
chcem devinu!!! už !!! prosiiiiiim
(Deni, 28. 3. 2010 0:05)