Môj román 3.časť
3.
Lalalalalaaa. Cítim sa fajn. Cítim sa úplne super. Do môjho novučičkého bytu som si kúpila krásnu orchideu, vonku svieti slniečko , zmizol mi pupák, čo som mala na čele a...a mám novú prácu! Milujem, milujem Alice! Vybavila mi pohovor, ja som ho zvládla vynikajúco( tento krát žiadne vyhováračky na deti v škôlke) a oni ma prijali! Od zajtra nastupujem na nové miesto ako oficiálna reportérka v New Times. Je to bulvárny plátok, ktorý vychádza pre celý New York a teda aj Brooklyn. Nie je to síce najčítanejší denník na svete, ale často budem robiť reportáže o rôznych škandáloch, o politikoch a sem-tam aj rozhovory s celebritami. To je to, po čom som snívala už od detstva. No dobre, možnože nie, ale keď mi Alice povedala o tom mieste , niečo vo mne mi hneď povedalo, že to je to správne. Nástupný plat je vynikajúci a budem pracovať sama, ak sa neráta fotograf, čo je dobre, pretože nenávidím tímovú prácu. Už od školy som s tým mala problém. Keď nás rozdelili do skupín, každý mal iný názor, a ja som bola vždy presvedčená, že môj je ten správny. Všetko som chcela rozhodovať sama.
Ach, teším sa na zajtra. Dúfam, že hneď mi dajú nejakú tému o akej mám písať. A vybehnem do terénu a bude zo mňa zlá, otravná a dotieravá reportérka. Skvelé!!!
Odkedy ma prijali na to miesto, chodím v povznesenej nálade. Alice sa začína obávať o môj psychický stav( profesionálna deformácia, keďže je psychologička). Veľmi sa jej nečudujem po tom, ako som včera vonku na plnej ulici a na plné hrdlo zakričala: Milujem ťa Brooklyn!!!
Lalalaaa. Sú tri hodiny. Poobede, samozrejme. Rozhodla som sa, že si dám očistný beauty deň. To znamená pleťová maska, kúpeľ , manikúra, pedikúra a nakoniec natáčky na hlavu. A nakoniec si pochutnám na dobrom olivovom šaláte. Komu lepšie?
Lalalaaaa. Volal mi môj nový šéf. Zajtra mám nastúpiť už o ôsmej a nie o deviatej. Chce mi predstaviť kolegov a fotografa. Dúfam že to nebudú nijakí mumáci, ale normálni ľudia. A že mi nechajú robiť si svoju prácu sama. Na to som prehnane háklivá. Mierne sa obávam toho fotografa, ale hádam rýchlo pochopí môj systém.
Sedem hodín ráno. Dosť bolo lalalaaaa. Mierne nestíham a mierne som vystresovaná. A mierne si obúvam pravú topánku na ľavú nohu. Rýchlo som ich vymenila a vybehla z môjho nového bytu. Na internete som si našla autobusové spoje, ktorými sa dostanem do New Times aj späť. Autobus „tam“ mi ide o 5 minút. Keďže žijem na úplnom konci Brooklynu, cesta do centra mi potrvá aj polhodinu. Veľmi úspešne som našla zastávku a o minútu na to bol pri mne objekt mierne ponášajúci sa na autobus. Niet sa čo čudovať, do tejto štvrte asi iné autobusy ani nechodia. Snažila som si prinavrátiť včerajšiu dobrú náladu, no akosi som ju nevedela nájsť. Trochu mi pomohlo, keď sme sa vzďaľovali od šedých nezaujímavých budov k centru. Chýba mi ten ruch veľkomesta...Vystúpila som hádam na dobrej zastávke a vydala sa hľadať budovu New Times. Na pohovor ma sem brala Alice autom, takže bolo pre mňa ťažké zorientovať sa, no nakoniec som spoznala jeden obchodík zo spodným prádlom, ktorý ma aj vtedy zaujal. New Times je hneď za rohom.
„Ehm, dobrý deň, ja som tu dnes po prvýkrát a ehm...kam mám ísť?“
Nesympaticky pôsobiaca recepčná na mňa hodila arogantný výraz.
„A kto ste?“
„Ema Thompsonová.“
„Hmm...nemám vás tu zapísanú.“
„Čože?“ chcela som už začať stresovať, no vtedy z výťahu vyšiel môj šéf a široko sa na mňa usmial.
„Á, tak tu máme moju špeciálnu zamestnankyňu,“ povedal žoviálne. „Dúfam, že k vám Gladys nebola nepríjemná- hovorí sa to o nej. Zabudol som vás napísať na zoznam. Nebojte sa, hneď dnes vám vydám preukaz zamestnanca a bude po problémoch.“ Recepčná Gladys sa naňho nepekne zamračila, no mne sa uľavilo.
„To je v poriadku pán Frendson a ďakujem.“
„Nemáte za čo ďakovať. Ako som povedal, ste špeciálny zamestnanec. Alice mi o vás povedala všelijaké superlatívy a ja beriem jej názor veľmi k srdcu.“
Aha, tak o to ide. Môj šéf( šedivý ale príťažlivý starší pán) je zjavne úplne mimo z mojej kamarátky. Nechcela mi povedať či s ním spala alebo nie, vraj to je už starý príbeh. Dúfam, že mu nebudem musieť dohadzovať s ňou nejaké schôdzky alebo niečo podobné, ale inak mi to viac ako vyhovuje.
„Mimochodom, nespomína ma niekedy?“ spýtal sa ma potichu, aby ho Gladys nepočula.
„Ehm, nie, ani nie.“
„No, nevadí,“ mierne sklesol. „Tak, idem vám ukázať vašu pracovňu. Budete v nej síce tráviť málo času, väčšinu dňa ste v teréne, no myslím si, že sa vám bude páčiť. Tadiaľto...“
Viedol ma k výťahu. Vystúpili sme na treťom poschodí prešli sme po jednej chodbe, druhej, tretej, hmm okolo bufetu- myslím že tam budem tráviť najviac času- až sme sa nakoniec dostali k mojej pracovni. S pocitom, že môžem čakať hocičo, som otvorila dvere.
Nebolo to zlé. Stôl, stolička, počítač, nástenka, skrinky, radiátor, a lampa. Ak som dokázala zo svojho bytu spraviť miesto, kde sa dá žiť, nebude problém zariadiť si aj pracovňu.
„Ja viem, že nie je dokonalá, ale ako som hovoril, veľa času v nej nestrávite.“
„Nie, páči sa mi, naozaj.“
„Tak to som rád. Teraz vám predstavím ostatné redaktorky. Dúfam, že medzi ne dobre zapadnete, aj keď som u nich spozoroval miernu rivalitu. Viete, keď príde lukratívny článok, nemôžem ho dať napísať všetkým. A tu nastáva problém...No, asi už priveľa prezrádzam, veď vy si spravíte vlastný názor.“
Usmiala som sa a zase som ho nasledovala. Viedol ma do kongresovej sály na druhom poschodí. Vošli sme dnu, kde za dlhým stolom sedeli 3 ženy a 2 muži. Zdalo sa mi to málo, na taký denník ako je New Times, no pán Frendson mi to hneď vysvetlil.
„Samozrejme, nemôžem vás zoznámiť so všetkými, ale toto sú ľudia, s ktorými sa budete stretávať najčastejšie a spolu budeme riešiť problémy. Spoločné zasadnutia máme každý deň o desiatej.“
To som ho už veľmi nepočúvala, pretože všetci hľadeli na mňa. Ani som si ich nestihla premerať už ma predstavoval.
„ Zdravím vás všetkých, rád by som vám ukázal vašu novú kolegyňu. Slečna Thompsonová, môžete sa nám predstaviť a ja vám potom predstavím ostatných.“
Ostala som mierne zaskočená, nevedela som čo mám povedať, ako sa im prihovoriť.
„Tak...Teší ma, volám sa Ema Thompsonová a...a...“ nevedela som pokračovať „ a dúfam, že ma teda prijmete medzi vás a budeme si rozumieť.“
Žena úplne vzadu sa pohŕdavo uškrnula. Pán Frendson si to zjavne nevšimol, no aj tak ukončil moje trápenie a zase začal rozprávať.
„No, tak v to dúfam aj ja. A teraz som na rade opäť ja. Takže, toto je Melanie Whiteová, zaoberá sa hlavne písaním recenzií a hodnotení,“ ukázal na prvú ženu. Vyzerala celkom milo, asi tak mojom veku, mala krátke rovné hnedé vlasy a okuliare. Usmiala sa na mňa a podala mi ruku.
Prešli sme ďalej , k žene s čiernymi vlasmi siahnutými do spony, bola asi tak v stredných rokoch a pôsobila prísne. Oblečený mala rolák, sukňu po kolená a podkolienky, čo hovorilo za všetko. Vyzerala ako moja bývalá učiteľka matiky. Až ma striaslo.
„Elizabeth Smithová, mimochodom nenávidí keď ju volajú Betty,“ Elizabeth sa zamračila. Tiež mi podala ruku, no len veľmi stroho.
Keď sme išli ďalej pán Frendson mi pošepkal: „ Tiež sa jej občas bojím, nič si z toho nerobte,“ a šibalsky sa usmial. Nemohla som si pomôcť a zasmiala som sa aj ja. podišli sme k žene, ktorá sa pohŕdavo uškrnula pri mojom prejave. Mala som z nej zlý pocit. Hľadela na mňa povýšenecky, pohľadom: Čo tu ty chceš?!...pán Frendson sa však na ňu pozeral úplne zbožňujúcim pohľadom.
„Toto je Crystal Warnerová, najlepšia redaktorka akú sme tu kedy mali. Je srdcom celého nášho oddelenia. Možnože ste ju už viackrát videli v správach, zastupuje nás na všetkých veľkých podujatiach.“ Pán Frendson priam žiaril keď to hovoril.
Crystal sa naňho zaškerila a afektovane sa zasmiala: „Ale, nepreháňajte to...“
Podala mi ruku so slovami: “Dúfam, že si rýchlo zvyknete ako to tu chodí.“
Dúfam, že ťa odtiaľto rýchlo vyšachujem, pomyslela som si ja.
Prešli sme na druhú stranu stola, kde sedeli muži. Prvý z nich- celkom pekný, vysoký s tmavými vlasmi a zelenými očami( na mužoch si vždy všimnem viacej detailov) sa postavil.
„Ak dovolíte pán Frendson, ja sa dokážem predstaviť sám,“ povedal a usmial sa na mňa. Znervóznela som, ale páčil sa mi jeho prístup. Aj jeho výzor...
„Ale samozrejme že môžete.“
Muž mi podal ruku a zahľadel sa mi do očí. „Volám sa Alan Phelps . Oficiálne som fotograf, ale tu ma poznajú skôr ako toho, ktorá vždy nosí všetkým kávu a croissanty. A mám vo zvyku si zo všetkými tykať, takže ak by ti to nevadilo...“
„Nie, práveže mi to vyhovuje,“ usmiala som sa. Naozaj nenávidím keď mi niekto vyká. Už aj u šéfa mi to ide na nervy. Alan sa zdá byť sympatický. Myslím, že by sme si mohli rozumieť aj v teréne.
Poslednému mužovi zazvonil telefón a musel odísť. Pán Frendson mi povedal, že to je John Harris, jeho zástupca a zaoberá sa predajnosťou novín, alebo niečím podobným. Zvyšok dňa som už vlastne nemala nič na práci, pán Frendson mi vydal preukaz zamestnanca a pustil ma domov. Ale že už na zajtra má pre mňa pripravený prvý skúšobný článok. Viac mi nechcel prezradiť. Tak som sa zo všetkými rozlúčila, Alanovi som odkázala že kávu nepijem, takže nech mi zajtra nič nenosí, no povedal že už niečo vymyslí. Odchádzala som z New Times s takým pocitom 50 na 50. Dobrý pocit som mala z Melanie a Alana, no „Betty“ a Crystal mi teda vôbec nesadli. No, veď uvidíme ako sa veci vyvinú... Na obed som sa stretla s Alice v pizzerii a vyrozprávala jej môj prvý deň. Schuti sa zasmiala na pánovi Frendsonovi (ona mu hovorila Starý macko) a priznala sa že s ním kedysi dávno niečo mala, no inak som videla že ju moje rozprávanie zvlášť nezaujalo, až kým som sa nedostala k Alanovi. „Ale čo, takže hovoríš že ten Alan je pekný?“ „Hovorím, že je sympatický. Ale sklamem ťa, vôbec to nie je môj typ. Ale vidím ho na dobrého kamaráta.“ „Prečo ho nechceš? Nie si až priveľmi náročná?“ „Asi áno. Ale nič ma k nemu nepriťahuje. Ale ja sa nesťažujem. Vždy som chcela mať dobrého kamaráta.“ „A ja som čo?“ „Ty si kamarátKA. To je niečo úplne iné.“ „Ty si proste prípad. „Ja viem. Asi som fakt vadná. Ale ako hovorím. Uvidíme ako sa všetko vyvinie...“