Môj román 2.časť
2.
„Vy ste Ema Thompsonová ?“
No nie, Santa Claus, pomyslela som si. Keď to má napísané na tom papieri tak asi som to ja, no nie?
„Áno, to som ja.“
„Takže slečna Thompsonová , povedzte mi, prečo ste si vybrali našu firmu?“
Hmm, dobrá otázka. Keby som ju nepočula už asi osemkrát, aj by ma prekvapila.
„Ak mám byť úprimná, ani neviem. Nikdy som netúžila robiť v reklamnej agentúre. Ale myslím, že keby si naštudujem tie vaše brožúry, tak by ma to aj začalo baviť.“
„Viete, ale práca v reklamnom marketingu nie je len o tom, že si prečítate nejaké papiere. Musíte napomáhať klientom pri plánovaní, príprave, realizácii a hodnotení všetkých reklamných projektov. Musíte podporovať predaj, styk s verejnosťou, priamy marketing, sponzorov, reklamy na internete...“ Čumela som na toho pána s neprítomným pohľadom a snažila sa porozumieť aspoň časti z toho čo mi tu vykecáva. Čo ma to len napadlo? Že reklamná agentúra. Veď reklamy nenávidím, hlavne tie na pracie prášky. A na Brise one touch. Naozaj sa netúžim podieľať na oblbovaní národa pomocou reklám. Starý pán, ktorý sa mi predstavil ako pán Roberts mi stále oduševnene rozprával o reklamnom marketingu, no ja som ho už vôbec nepočúvala. Nenápadne som si z kabelky vytiahla pero a papier so zoznamom možných pracovných príležitostí. Pán Roberts si ma zrejme vôbec nevšímal a tak som s veľkou radosťou preškrtla v zozname reklamnú agentúru. Tak isto, ako som za posledný týždeň preškrtla banku, knižnicu, nemocnicu, obchod s telefónmi, optiku, škôlku, poisťovňu a reštauráciu. Vždy sa opakovalo to isté. Hneď, ako sa ma spýtali, že prečo by som chcela robiť tú prácu, uvedomila som si, že ju vlastne vôbec nechcem robiť. Mňa jednoducho nič nebaví. Okrem letušky. Lenže, ako som sa dozvedela, na každom letisku som na čiernej listine, kvôli tomu incidentu s pádom lietadla. Kde to žijeme?
„Tak, čo hovoríte?“
„Č-čo?“ Ani som si nevšimla, kedy pán Roberts prestal hovoriť. No čo už, teraz už len musím vymyslieť šikovný spôsob, ako sa odtiaľto slušne vymotať. Nechce sa mi vysvetľovať, že o ich prácu vlastne vôbec nemám záujem. Spravím to rýchlo.
„Čo hovoríte na tieto podmienky?“
„Ehm, spomenula som si, že..ehm....že som nezobrala deti do škôlky. Musím rýchlo ísť. Ďakujem, že ste si na mňa našli čas, ale už musím ísť. Dovidenia. A mimochodom pekná kravata.“
Vstala som a s potláčaným smiechom som vybehla z kancelárie, zanechajúc tam zmäteného pána Robertsa. Chudáčik, určite nechápe. Ale aspoň si môže ušetriť to otrepané klamstvo: Určite sa vám ešte ozveme.
Ja viem, bolo asi trochu trápne predstierať že mám doma deti, len aby som sa dostala z pohovoru, ale už som to naozaj nemohla vydržať. Lenže teraz mám pred sebou omnoho väčší problém. V tomto meste sa už pomaly míňajú pracovné príležitosti. A ja stále neviem, čo vlastne chcem robiť. Alice si myslí, že to je jednoduché “začať odznova“, lenže ja nevidím žiadny nový smer, ktorým by som sa mohla uberať.
Prechádzala som sa okolo výkladov a pomaly som vyhladla, tak som sa vybrala do malého čínskeho bistra na hlavnej. Dala som si moje obľúbené rizoto so zeleninou. Pamätám si ako ma ním Henry kŕmil... jáj, ja sa z toho asi nikdy úplne nedostanem. Ale rozhodla som sa, že si to nechám všetko pre seba. Hlavne Alice už nemôžem vyplakávať. Strašne často máva “výbuchy úprimnosti“ a vtedy povie aj to, čo by normálne nepovedala. Pomaly sa jej už začínam báť. Nechápte ma zle, ja mám Alice nadovšetko rada, ale sem-tam by som ju najradšej poslala do riti.
Dvere bistra sa otvorili a mňa zalial studený pot. Henry. Stojí pred dverami a pozerá na mňa. Som v prdeli. Čo teraz?!
Na tvári mal absolútne zmätený výraz. Zrejme sa rozhodoval utečiem- neutečiem. Nakoniec sa nezachoval ako zbabelec( čo by uňho nebola žiadna novinka) a pomaly pristupoval k môjmu stolu. Prečo neutiekol?! Snažila som sa ukľudniť . Jedz tú ryžu inteligentne a s noblesou, hovorila som si. A prečo mi na tom sakra záleží?
„Ahoj. Nemohol som si nevšimnúť že tu sedíš,“ povedal a nervózne sa usmieval. Ale mohol, ale mohol! pomyslela som si. Mal na sebe mikinu, ktorú som mu kúpila na naše prvé výročie. Zrejme ju nosí teraz neustále.
„Ahoj,“ odzdravila som s piatimi kilami ryže v ústach. Naozaj noblesné.
„ Môžem si prisadnúť?“
Nechápala som. A už vôbec som nevedela čo povedať. Hodil na mňa svoj psí pohľad, vďaka ktorému vyhral veľa z našich hádok. Roztápala som sa. Použi rozum Ema, použi rozum!
„Ehm, myslím, že to nie je najlepší nápad. Vlastne som už dojedla a...a ešte musím ísť niečo vybaviť. Čau.“
„ Nemusíš ísť...ja pôjdem. Kľudne dojedz. Vidím, že sa so mnou nechceš zhovárať.“
„To nie..ja len...idem ja.“ Vstala som, no on sa predo mňa postavil a zahatal mi cestu.
„Uhneš prosím, ťa?“
„Nie. Už som povedal, aby si ostala.“
„Lenže ja ťa už nepočúvam.“ Obišla som stôl z druhej strany, hodila peniaze na stôl a vybehla som von, ako najrýchlejšie som vedela. Pri dverách som sa nenápadne obzrela. Henry stál ako obarený. Ach bože toto je také trápne až to bolí. A detinské. To sa s ním už neviem rozprávať ako s normálnym človekom? Alebo ja nie som normálny človek? Snažila som sa sama sebe nahovoriť, že som spravila dobrú vec, nemalo zmysel rozprávať sa s Henrym, no kdesi vzadu v malom debilnom a večne ignorovanom kúsku hlavy mi akýsi hlas hovoril, že som mala ostať a nie zbabelo ujsť. No ako hovorím, tento hlas vždy ignorujem. Aj tak by som sa s Henrym nemala o čom rozprávať. O mojom “úžasnom“ novom byte? O tom, ako si neviem nájsť prácu? O tom, ako som bez neho úplne zúfalá? Nie, nie myslím, že tieto témy by spolu dvaja bývalí partneri nemali preberať . Človek by si myslel že v takom veľkom meste ako Brooklyn(veď je to časť New Yorku) nenatrafí na svojho bývalého aspoň rok, ale nie, ja mám také šťastie, že ho stretnem hneď po týždni. Zrejme som sa mala odsťahovať do iného mesta. Do iného štátu. Na inú planétu...
„Au, preboha dávaj po...Ema?“
Zadumaná som zašla za roh a do niekoho vrazila. Odstúpila som aby som zistila, komu patrí ten hlas, aj keď sa mi zdal veľmi známy. Predo mnou stála moja mladšia sestra Becky. Toto už nie je možné. Toto už naozaj nemôže byť pravda. Ten hore si zo mňa dnes poriadne uťahuje. Inak si neviem vysvetliť, že v jeden deň stretnem dvoch ľudí, ktorých nadovšetko nechcem stretnúť. Teraz ani neviem, koho by som radšej nestretla. Aby ste ma zle nepochopili, svoju sestru mám rada – na fotkách. Je totižto nielen mladšia, ale aj krajšia úspešnejšia bohatšia vydatá a neskutočne, ale naozaj neskutočne otravná. Myslí si, že ju každý uctieva.
„A-ahoj Becky.“
„Nemôžem veriť vlastným očiam. Čo tu TY robíš???“
„To isté som sa chcela ja spýtať teba. Ja tu bývam. A ty?“
„Ja som tu na služobnej ceste spolu s Johnom. A ty tu bývaš? Myslela som, že bývaš v Bostone.
„V živote som v Bostone ani len nebola.“
„Hm, tak som si to pomýlila,“ povedala Becky a afektovane sa zasmiala. „ Poď, musíme ísť na kávu...toľko ti toho musím povedať ...“
Len to nie. Radšej skočím z mosta ako počúvať Becky.
„Ehm, ja nemôžem...“ nenechala ma ani dohovoriť a ťahala ma do kaviarne.
„ Nemôžeš si to dovoliť? Neboj sa, ja ti to zaplatím...“
„Nie, tu nejde o to...“ prerušila som ju, no zjavne ma nepočúvala.
„To je úplne v poriadku, predo mnou sa nemusíš cítiť trápne. Veď som tvoja sestra. Mne sa hneď zdalo, že nie si úplne v poriadku, zjavne si už dlho nebola u kaderníka, a ten hrozný sveter čo máš na sebe... chúďatko moje malé, prečo len nemôžeš mať taký život ako ja...“
Och prečo, prečo JA? Čo si o sebe ten malý namyslený fracek myslí? A čo je s mojím svetrom? Takáto je Becky stále. Vždy tá najlepšia. A ja som pri nej chúďatko, ktoré akoby nemalo ani na kávu.
„Tak, sadni si čo si dáš?“ Nestihla som jej povedať, že nič nechcem a hneď pokračovala. „Ja by som i odporúčala pravé italské cappucino, je síce trochu drahšie, ale ja ťa teraz pozývam, takže si to kľudne môžeš dať. Ja s Johnom si vždy potrpíme len na tie najlepšie veci, vieš. Takže nám objednám dve italské cappucina.“
Čašníčka, ktorá stála obďaleč si to zapísala, keďže moju sestru bolo počuť cez celú kaviareň.
„Tak, fajn a čo si tak ticho?“ vyštekla na mňa. „Povedzmi, čo máš nové. Ako sa má Henry?“
„Ja?...ehm, žijem. A Henry? Tiež žije.“
„Ale prosím, ťa, ja chcem vedieť niečo viac. Neplánujete svadbu? Lebo vy by ste boli fakt pekný párik. On je tak strašne sexi. Niekedy sa čudujem, ako môže chodiť s niekým ako ty. Akože nič v zlom, sestrička, ale ako vidím, veľmi sa o svoj vzhľad nestaráš. Vidíš, tu ti trčí obočie, preboha to ti kto vytrhával? To ti Henry nevie zaplatiť poriadnu kozmetičku? Veď on je poriadne prachatý, no nie? No keby nie som šťastne vydatá za Johna, tak ti ho aj závidím. Henry je vieš, taký mužný a sympatický a ...“
Už som to nevydržala. Plánovala som si vymyslieť úžasný príbeh o šťastnej láske, len aby mi dala pokoj, no nemohla som ďalej počúvať chválospevy na Henryho.“
„My sme sa rozišli!“
Becky ostala chvíľu zarazená. Asi sekundu. A potom zase spustila.
„To naozaj? No tak teraz mi je už všetko jasné. Preto vyzeráš ako by si týždeň nespala. Kedy ste sa rozišli?“
„Už dávnejšie. A naozaj o tom nechcem hovoriť, tak to prosím ťa rešpektuj.“
„Dobre, dobre, nemusíš byť na mňa hneď hnusná. Za to, že tebe nevyšiel vzťah, nemusia byť všetci smutní a zdeptaní.“
„Ale veď som k tebe vôbec nebola hnusná,“ snažila som sa odporovať ale mala som byť radšej ticho, pretože po výbuchu Beckinho hnevu hneď prišiel súcit. A to je ešte horšie.
„Áno, prepáč, prepáč. Ja viem, že to máš ťažké. Máš už pomaly 26, nemáš chlapa, peniaze, v ničom nevynikáš, si proste nikto. Ale neboj sa, to sa všetko dá spraviť. Ja ti pomôžem. Istý čas ostávam tu v Bostone..“
„Brooklyne...a čože?“
„Áno, ja a John tu máme nejaké pracovné stretnutia, vieš s najvyššími predstaviteľmi obchodnej spoločnosti, s nejakými diplomatmi a aj so samotným starostom Bostonu či Brooklynu. Je to naozaj dôležité, ide o veľké kontrakty a zmluvy a teda samozrejme o veľké peniaze a som si istá, že Johnovi sa podarí dostať z nich čo najviac. Malo by to celé potrvať asi tak mesiac- dva. Zatiaľ budeme bývať v hoteli. Vieš, v tom luxusnom ako sa volá...Glenwood, sa mi zdá...je to tam celkom pekné, všade samý mramor, zlato a tak...môžeš ma tam prísť niekedy pozrieť, vyplakať sa u mňa, alebo ak budeš potrebovať nejakú radu...ach, ja ani neviem, kde sa vo mne berie toľko dobroty, ale John mi vždy hovorí, že som taký malý anjelik, no nie je to zlaté?“
Vyvalila na mňa oči a čakala že ju začnem ospevovať, nebodaj že ju budem uctievať a rozplačem sa, že ja nemám taký úžasný život ako má ona. Vôbec jej neprekážalo, ako znechutene na ňu hľadím, momentálne bola plne zažraná do seba, čo je vlastne moja sebecká sestrička celý život. Chcela som jej niečo šťavnaté odvrknúť, ale na poslednú chvíľu som si to rozmyslela. s mojou sestrou nemá zmysel hádať sa. Je to obyčajné ufňukané dieťa a hneď by žalovala rodičom. A to po čom momentálne najmenej túžim, je výchovný telefonát od mojej mamy. Nežartujem, Becky je naozaj schopná zburcovať rodičov, keď je k nej niekto zlý.
Vystrela som sa na stoličke, nahodila falošný úsmev a odvetila: „Áno, strašne zlaté.“
„Ja viem!!! Ach, John je taký chutnučký. A pozorný. Napríklad minule sme napríklad boli v butiku- neviem či ho poznáš, je to taká luxusná značka, Gucci, hovorí ti to niečo? Asi nie, je to len pre ľudí na úrovni. No, jednoducho sme tam boli a páčili sa mi dve kabelky. Jedna taká tigríkovaná a druhá taká ružovučká. A nevedela som sa rozhodnúť, že ktorú si kúpim. A vieš čo spravil John??? On mi kúpil obidve! Potom som samozrejme riešila dilemu, že ktorú si dám ako prvú. Ty zrejme nemáš takéto problémy, vidím že ešte stále nosíš tú handernú katastrofu, čo sa tvári ako kabelka. Mám už nejaké staré kabelky ktoré veľmi nenosím, môžem ti ich darovať. Sú to síce len Armani ale myslím že tebe to môže byť tak jedno. No a ešte sa vrátim k Johnovi, vieš, on má takú úžasnú postavu...“
Medzitým, ako Becky kecala a kecala nám priniesli cappuccino ( nebolo v ničom špeciálne, dávam si ho skoro každý deň). Upierala som na ňu nezaujatý pohľad a v duchu som fantazírovala ako ju topím v šálke cappuccina. Hmmm, krásna predstava. Vytiahla som mobil a pozrela na čas. 16:12. O pol piatej má ku mne prísť Alice. Nenápadne som jej pod stolom napísala SMS:
Pod ma zachranit do Caffe housu!!! Uvidis preco...
A odoslala. Medzitým som začula pasáž, v ktorej Becky veľmi podrobne opisovala Johnov zadok, takže som zase veľmi rýchlo prestala počúvať. Dúfam, že sa Alice poponáhľa. Len pre informáciu, Alice Becky nenávidí. A Becky zase nenávidí Alice. To sa zase až tak veľmi nečudujem. Alice si nedáva servítku pred ústa a už veľakrát jej povedala čo, si o takých ako je ona myslí. Som jej za to nevýslovne vďačná, pretože Becky treba dosť často zraziť hrebienok.
Trpela som ešte asi 10 minút, potom do kaviarne vstúpila Alice a hneď jej bolo všetko jasné. Nahodila povýšenecký výraz plný opovrhovania a podišla k nášmu stolu.
„Ale koho to tu nevidím...“
Becky sa zvrtla na stoličke a šokovane hľadela na Alice. Videla som, že by jej najradšej urvala hlavu.
„Čo tu TY robíš?“
„Prišla som zachrániť Emu z tvojej spoločnosti. Poď Em, ideme.“
„Hej, ja a Ema tu máme súkromný a vážny rozhovor, tak ťa poprosím, aby si nás nechala na pokoji.“ snažila sa to diplomaticky riešiť Becky. Ja som však už medzitým vstala a hodila som na Alice sprisahanecký pohľad. Tá sa uškrnula, nahla sa tesne pred Beckynu tvár a zašepkala.
„Na celý tvoj súkromný rozhovor sa a môžem zvysoka vysrať . Ema je priveľmi dobrá na to, aby ti povedala ako neskutočne jej lezieš na nervy. Ale ja s tým nemám problém.“
Odišli sme s kaviarne a cestou ku mne domov sme ohovárali Becky. Alice ju vie veľmi dobre imitovať. Prišli sme do bytu, spravila som nám čaj a to celkom úspešne, keďže som rozbila iba jednu šálku. A trošku som sa obarila.
Sadli sme si do obývačky a Alice začala rozprávať o nejakom novom objave. Už som si zvykla , že má každý deň niekoho iného.
„Ale asi ho nechám tak. Zdá sa mi, že trochu kríva,“ dokončila svoj monológ. Usrkla som si z čaju.
„Už pomaly v Brooklyne nebude jeden chlap, z ktorým si sa nevyspala.“
„Aale jeden určite bude,“ protestovala „ s Henrym som predsa nespala. A aj to tak ostane.“
„Že práve jeho spomínaš. Dneska som ho stretla v bistre.“
Alice na mňa vyvalila oči. „To fakt? A čo chcel?“
„Chcel sa najesť.“
„Haha, ale čo chcel od teba?“
„Nič. Veď nevedel že tam budem.“
„Takže ťa ani nevidel?“
„Ale videl. A chcel si prisadnúť. No ja som ho odbila a odišla.“
„To je správne,“ uškrnula sa Alice. „A ozaj ako dopadol ten pohovor.“
„Ešte sa mi určite ozvú,“ povedala som ironicky.
„Takže nie. To je úžasné!“ naradostene povedala Alice. Buď je neskutočne škodoradostná alebo jej preskočilo.
„Čo prosím?“
„Je to fasa. Mám pre teba jedno super miesto.“
No pekne. Ako Alice poznám, bude to niečo na spôsob barmanky alebo cvičiteľky karate.
„A aký?“
„Novinárka v New Times!“
dobre
(Youlka, 15. 2. 2012 18:51)