Just another story...11
Phil:
Vedel som, že to skôr či neskôr príde. Očakával som to. Veci sa od začiatku nevyvíjali tak, ako sa mali. Nastal čas začať to riešiť. Nevedie ma k tomu čisto sebecký dôvod, následky budú zlé pre všetkých. Aspoň si to myslím...a aj napriek výčitkám svedomia v to dúfam.
Viem presne, čo bude nasledovať. Poznám Elisse priveľmi dobre. Ešte dnes si zbalí kufre a ráno odíde do Colorada. Treba jej v tom zabrániť...už len prísť na to, ako to spraviť.
Ako si môžem užívať nový život, keď viem, že je jednostaj ohrozený? Keby o tom Elisse vie, možno by sa správala inak. A možno ani nie.
Spoza rohu som sledoval taxík, do ktorého práve nastúpila. Viem, čo sa stane vnútri. Je naozaj pozoruhodné, ako jej osud primiešal toto stretnutie do cesty. Neznámy muž zo Silvertonu je zrazu taxikárom v Atlante? Naozaj zvláštne. A možno to vôbec nie je taká náhoda, ako sa zdá. Elisse nevie, že tento muž nie je pre ňu až taký cudzí. Už sa raz stretli. Bolo to asi keď mala v minulom živote šestnásť rokov. Čakala na autobusovej stanici v Denveri, pretože zmeškala posledný spoj domov. Trochu sa bála, pretože na stanici nebola sama. Na lavičke oproti nej sedel starší muž, ktorý čítal noviny. Nevyzeral nebezpečne, no aj tak sa necítila príjemne. Keď dočítal, chvíľu ostal mlčky sedieť, no potom sa k nej prihovoril. Vraj nemá rád ticho. Povedal jej o sebe, o tom, ako robí taxikára a o tom, prečo je v Denveri. Elisse sa nerada rozprávala s cudzincami. Mal som tú možnosť zistiť to, keď som sa k nej prihovoril v altánku. Odpovedala mu odmerane a pevne verila, že autobus už čoskoro paríde. Ako nastupovala do dverí autobusu, muž na ňu zavolal.
„Slečna! Už len jednu otázku. Povedzte mi áno alebo nie.“
Elisse chcela mať pokoj, no zo zvedavosti odpovedala.
„Áno.“
„Ďakujem,“ odpovedal muž.
„A na čo ste sa pýtali?“
„Či mám ísť skúsiť požiadať o prácu v Silvertone. Nechce sa mi vracať do Atlanty.“
Elisse sa pokúsila o úsmev a nastúpila do autobusu. Muža potom videla až o dva roky. V tú osudnú noc...
To by vysvetľovalo, prečo ho stretla v Atlante. V Elissinom novom živote úbohý muž na stanici nikoho nestretol. Ako vie jedno slovíčko ovplyvniť celý život...
Zjavne naňho zabudla. Ja si pamätám všetky detaily z jej života omnoho lepšie, ako ona sama. Bude to tým, že som bol vždy iba tieňom, ktorý mohol akurát počúvať a nie konať. Skrytá súčasť. A teraz, keď mám konečne telo, vlastnú myseľ a hŕbu možností sa ich mám vzdať? To teda nie.
Oficiálne som teraz v Las Vegas. Dúfam, že ju o tom presvedčila tá pohľadnica, kúpená v darčekovom obchode tu, v Atlante. V ňom sa dalo nájsť naozaj všetko.
Obzrel som sa na taxík a zrazu som dostal nápad...
Elisse:
„Slečna?“
„Kto s -ste?“ šepkala som roztrasene. Nemohla som sa pozrieť do jeho tváre. Do tváre, ktorú som predtým videla mŕtvu mojou príčinou. Mojou! Je to, akoby som hľadela na ducha. Čo ak ma spozná? Čo ak sa chce pomstiť? Začínam blúzniť...
Muž začal pôsobiť ustarane, dokonca vystrašene.
„Zoberiem vás do nemocnice.“
„Nie!“ skríkla som. Začala som si odopínať bezpečnostný pás. „Nie! Pustite ma von, pustite ma!“ mykala som kľučkou na dverách auta. Hlas mi preskakoval a ruky sa mi šmýkali od potu.
„Upokojte sa!“
Konečne sa mi podarilo otvoriť dvere, rýchlo som hodila posledný pohľad na znepokojeného muža za volantom. Bol to on. Jednoznačne. Moje zuby sa doňho zahryzli tesne pri tetovaní, ktoré sa mu vynímalo na pravej strane krku...
Vybehla som von viac sa neobzerajúc. Srdce mi odušu búšilo, išlo mi vyskočiť z hrude, rýchlo som dýchala. Nevšímala som si bolesť v nohe, rýchlo som kládla jednu cez druhú snažiac sa čo najrýchlejšie ujsť od výjavu z mojej minulosti. Viem, že to nebol žiadny duch. Bol to človek z mäsa a kostí a...krvi...
Keď som už bola dostatočne ďaleko a zistila som, že taxikár za mnou nebeží, zastala som. Zadychčaná som sa oprela o stenu akejsi starej budovy. Nemala som poňatie kde som, ale bolo mi to jedno. Chcelo sa mi plakať, chcelo sa mi kričať. Všetko sa pokašľalo. Zase raz.
Trochu som sa vydýchala, snažiac sa všetko si v hlave usporiadať. Teraz, keď prvotný šok opadol, uvedomila som si, akú hlúposť som spravila. Vôbec som nemala utekať z toho auta. Mohla som sa od toho muža dozvedieť nejaké dôležité veci. Pochybujem, že by niečo vedel ale...predsa len to bol niekto, kto súvisel s mojím minulým životom. Aj keď hrozným spôsobom...
Naozaj stále nechápem, ako sa toto mohlo stať. Prečo tam musel byť práve on? V Atlante musí byť tisíc taxikárov. Čo ak to bolo znamenie? Čo ak mi to malo povedať- Elisse, mala by si niečo robiť! Ak sa mohol jeho život takto zmeniť, ktovie čo sa stalo s inými?
Tento večer jednoznačne dopadol úplne inak, ako som si predstavovala. Pokojné pozeranie televízora a jedenie pukancov sa zmenilo na celkom akčný večer. Nič zvláštne, ak ste Elisse Moranová. Alebo Melissa Cameronová.
Pomaly som začala krivkať domov. Dostala som sa na hlavnú ulicu, odkiaľ to už nebolo ďaleko. Opatrne som vyšla po schodoch ku vchodovým dverám, otvorila ich a vstúpila do malej haly. Aj keď nerada, privolala som si výťah. Noha mi začala trochu opúchať a už som na ňu nechcela zbytočne stúpať. Obvykle nikdy nechodím výťahom, ale pekne si vyjdem päť poschodí peši. Na jednej strane posilňujem kondičku a na druhej sa vyhnem nepríjemnému pocitu z výťahu. Neznášam ich. Veď je to kovová skrinka, ktorá je upevnená len na nejakých lankách! Je v nej málo vzduchu a priveľa baktérii. A keď som bola malá a išla som navštíviť otca do nemocnice, kde pracoval som sa zasekla vo výťahu. Bolo to hrozné, myslela som si, že sa odtiaľ už nedostanem. Chvalabohu, o pár minút sa zase pohol. No nepríjemná spomienka ostala.
Začula som zapípanie a výťah pristál. Otvorila som dvere tak, aby som sa ich čo najmenej dotkla. Keď som vošla dnu, podlaha zavŕzgala a priam som počula ako sa laná napínajú. Začal ma napĺňať zlý, stiesnený pocit. Stlačila som tlačidlo s číslom 5, dvere sa za mnou pribuchli a výťah sa pohol smerom hore. V ušiach mi znel dunivý zvuk a sledovala som cez malé okienko pásiky, keď sme prešli cez poschodie. Prvé, druhé, tretie, štvrté. Napokon výťah konečne zastal. Vydýchla som si, potlačila do dverí, ktoré sa s vrzgotom rozleteli a vyšla som na plošinku, kde bol môj byt. Z vrecka som vytiahla kľúče a pritom som sa znepokojene pozrela na moju nohu. Už to nevyzeralo ako nevinné oškretie.
Hľadala som správny kľúč, ktorým by som otvorila dvere. Nakoniec som našla ten správny, vsunula som ho do zámky a potočila smerom von. Dvere sa otvorili. Nezamkýnala som? Asi nie, bola som taká rozrušená keď som z bytu odchádzala. Lenže ako som vstúpila dnu, zbadala som, že sa v kuchyni svieti. Som si istá, že som zhasínala. Moja aj keď primalá fantázia začala pracovať na plné obrátky, keď som sa pomaly blížila ku kuchynským dverám. Nemala by som zavolať políciu?
V tej chvíli sa však dvere kuchyne otvorili dokorán a hľadela na mňa vyškerená Kristina tvár.
„Ahoj, neuveríš čo sa mi stalo!“
„Ahoj,“ povedala som prekvapene, no zároveň mi odľahlo. Žiadny zlodej, iba Kristy. Aj keď by mi teraz lepšie padlo byť chvíľu sama a všetko si v hlave usporiadať. „Čo tu robíš?“
„No veď o to ide,“ začala vysvetľovať Kristy opierajúc sa o zárubňu dverí. „Som už na stanici, pekne si tam čakám na vlak, no ten nechodí. Idem sa popýtať k okienku, že kedy už konečne príde a vieš čo mi povedali?! Že ten vlak dnes vôbec nepôjde, mám počkať na ďalší, čo ide o hodinu. Chápeš to? Taká nehoráznosť. Mala som naplánované také večerné prekvapenie pre našich, no meškanie mi pokazilo celý plán. Tak som si povedala, že im zavolám, aby vedeli že prídem až niekedy v noci. A teraz tá najneuveriteľnejšia časť! Zavolala som mame a vieš kde sú? S otcom na dovolenke pri mori! Takmer ma hodilo o zem!“
Toto všetko zo seba dostala na jeden výdych.
„A ty si kde bola? Na nejakom rande?“ zvedavo sa spýtala. Nazerala mi za chrbát, či tam náhodou niekoho neskrývam.
„Tak sa to nedá nazvať,“ povedala som. Ale rande, ako stretnutie som zažila poriadne. Nechcela som to však Kristy vysvetľovať, celú pravdu jej povedať nemôžem a na vymýšľanie teraz vôbec nemám náladu.
„Určite? Ak tu budem zavadzať, môžem pokojne vypadnúť, stačí povedať,“ zaškerila sa.
„Nie, nie je treba,“ povedala som s predstieraným úsmevom. Ale mohla by si, dokončila som v duchu.
Kristy sa chcela otočiť a vrátiť sa do kuchyne, no potom jej pohľad spočinul na mojej nohe.
„Čo sa ti to stalo?“ spýtala sa ukazujúc na pomaly schnúcu krv na mojom lýtku.
„Nič to nie je. Potkla som sa na chodníku.“
„Donesiem ti na to niečo,“ ponúkla sa ochotne a vbehla do svojej izby.
Ja som išla do kúpeľne, pustila som v sprche studenú vodu a pomaly si ju púšťala na nohu. Neskutočne to štípalo, no musela som vydržať.
Vytiahla som nohu zo sprchy a utrela ju do pripraveného uteráka. Medzitým mi Kristy doniesla nejaký dezinfekčný prostriedok. Zaťala som zuby a poriadne som ranu vystriekala.
„A kde si to vlastne bola?“ volala na mňa Kristy z vedľajšej izby, keď som už vyšla z kúpeľne.
Čo odpovedať?
„Kristy, ver mi, že je lepšie, ak ti to nepoviem,“ povedala som nakoniec. Avšak nebol to dobrý nápad. Iba som u nej prebudila zvedavosť.
„Ale no tak, povedz mi to. Mne môžeš povedať všetko, naozaj.“
Povzdychla som si. Nemám to jedno? Už som sa rozhodla, že zajtra, možnože hneď teraz odídem odtiaľto preč. Už ju možno nikdy neuvidím.
Definitívnosť mojich myšlienok ma na chvíľu ohromila. Naozaj sa vrátim späť do Silvertonu. Zistím, čo všetko sa zmenilo. A možno sa už nikdy nevrátim späť , späť do nového života. Nemôžem si celý život nahovárať, že takto to má byť. Jednoducho to nejde. Celý mesiac, čo som žila nový život bol ako jedna veľká bublina, ktorá teraz praskla a ja konečne všetko vidím jasnými očami, všetko, čo som si doteraz zakazovala vidieť. Ako som si mohla myslieť, že bez nich vydržím? Prechod cez dvere znamenal, že som im zaručila život bezo mňa. Ten život mal byť šťastný, no čo ak to nevyšlo? Položila som priveľkú obeť, ktorú som si vtedy neuvedomovala. Keď sú oni teraz šťastní, nezaslúžim si to isté aj ja? Môžem sa akokoľvek snažiť, stále mi bude niečo chýbať. Chcem ich aspoň ešte raz vidieť. Chcem.
„No tak mi to povieš?“ naliehala Kristy. Už stála medzi dverami mojej izby a znepokojene na mňa hľadela. „Ja ti vždy hovorím všetko,“ dodala dotknuto.
„Fajn,“ povedala som. „Žiadny problém. Ale radšej si sadni.“
Sadla si ku mne na posteľ do tureckého sedu, zobrala si jeden z mojich vankúšov, objala ho a položila si naň bradu, pripravená počúvať.
„Veríš v nadprirodzené veci?“ spýtala som sa pre začiatok.
„Myslíš čary, kúzla, duchov a podobne? Áno, verím. Strýko Ben neustále predvádza kúzla s mincami a ja netuším ako to robí...“
„Ale ja nemyslím nijaké triky. Myslím naozajstné veci, nevysvetliteľné, tajomné, také, o ktorých sa vždy hovorí len potajme. Také, z ktorých som si donedávna len uťahovala.“
„Verím. A som neskutočne zvedavá, čo mi povieš.“
„Viem ti s určitosťou povedať, že ma označíš za blázna, do piatich minút si zbalíš kufre a už ma nikdy nebudeš chcieť vidieť.“
„Skús to. Ja znesiem veľa.“
„Mám svoju rodinu, nie je pravda, že som z domovu, nepochádzam zo Chicaga a vôbec sa nevolám Melissa Cameronová.“
Kristy padla sánka. Pustila vankúš a asi po prvýkrát nevedela čo povedať. Dá sa povedať, že som si užívala tento pocit.
„A kto teda si?“
„Elisse Moranová, teší ma,“ povedala som s úsmevom. Keď viem, že mi tu už na ničom nezáleží, môžem si robiť čo sa mi zachce. Je mi úplne jedno ako bude Kristy reagovať.
„Čo to má znamenať?“
„Chcela si počuť, kto som.“
„Všetko čo hovoríš, myslíš úplne vážne?“
„Absolútne,“ prikývla som. Kristy hovorila vážnym hlasom, akoby uvažovala, či mi veriť alebo nie. Dá sa nad tým vôbec uvažovať. Keby mne niekto začne rozprávať takéto „nezmysly“ akurát ho vysmejem.
„A ako je to možné?“
Takže naozaj premýšľa nad tým, že by to mohla byť pravda. Neverím vlastným ušiam. Veď uvidíme, čo povie, keď jej poviem celú pravdu. Začala som jej bez prestávky hovoriť o premene na upíra, o stretnutí s vlastnou vierou, o ceste do Chicaga, o dverách, za ktorými ma čakal nový život. Podrobne som jej opísala, ako som sa cítila po prebudení, ako som musela prejsť celou Atlantou aby som sa stretla s neznámym mužom, ktorý však vôbec nebol neznámy. Vykreslila som situáciu, keď som sa o sebe dozvedela všetky potrebné veci, ako som mala zvláštny pocit keď som vychádzala z domu číslo 632. A napokon som sa dostala ku dnešku. S už mierne zachrípnutým hlasom od toľkého rozprávania som jej prerozprávala celý večer aj so stretnutím s taxikárom. S mŕtvym mužom.
Kristy vyzerala ohúrene. Párkrát sa zhlboka nadýchla a potom povedala.
„A teraz mi vymažeš pamäť, však? Videla som to v jednom filme. Bude to bolieť?“
Hovorila takým vážnym tónom, že som vyprskla do smiechu.
„Nie, muži v čiernom mi ho nechceli požičať.“
Jemne sa pousmiala aj ona, no nespúšťala zo mňa ohromený pohľad.
„Takže mi nič nespravíš?“
„To som rada. Naozaj by som si všetko, čo si mi povedala chcela zapamätať.“
„Veríš tomu, čo som ti povedala?“
„Nemám dôvod neveriť tomu.“
Teraz som ohromene hľadela ja. Je toto možné? Asi som Kristy podcenila. Nehľadela na mňa ako na blázna...
„Len za to, že nemáš dôvod neveriť, tak tomu veríš? To je dosť zvláštny prístup.“
„Ide o to, akým spôsobom si mi všetko opísala. Detailne, zúčastnene, precítene. Jednoducho dôveryhodne. A povedzme si po pravde, takýto bizarný príbeh by nikoho len tak nenapadol. A myslím, že nemáš dôvod klamať mi.“
Zrazu mi prišlo ľúto, ako som sa s ňou rozprávala. Neodsúdila ma, uverila mi, tak ako pred mnohými mesiacmi Jessie. Jessie...už o chvíľu ju možno uvidím...
„Prepáč mi, ako som sa správala. Je toho na mňa veľa. Chystám sa porušiť jedno obrovské pravidlo. A taktiež sľub, ktorý som dala jednému človeku.“
Zrazu som sa nevedela zastaviť. Človeku vždy dobre padne, keď sa dobre vyrozpráva, a čím sú veci, ktoré drží v sebe vážnejšie a zničujúcejšie, tým je úľava väčšia.
Povedala som jej o všetkom. O snoch, ktoré sa mi snívajú, o strachu z nevedomosti čo je s mojou rodinou, o neskutočnej túžbe opäť ich všetkých vidieť. Všetky veci. ktoré som v sebe dusila zo mňa vychádzali úplne automaticky a ja som sa nesnažila zabrániť im v tom. Povedala som jej o obavách, ktoré ma trápia. Dobre viem, že nič nebude také ako predtým, dobre viem, že ma nebudú spoznávať ak sa im ukážem na oči, no bolo by zbabelé neskúsiť to. Je to normálna reakcia, skôr či neskôr to muselo prísť.
Kristy ma neprerušovala, no kamenný výraz, ktorý mala na začiatku sa jej menil na súcitný.
Hovorila som možno aj hodinu. Ku koncu som už nemala hlas, no neprekážalo mi to, vykresľovala som celú moju situáciu najlepšie, ako som vedela.
„Tak, teraz už vieš, ako som na tom,“ povedala som nakoniec, s mierne slzavými očami.
Kristy na mňa chvíľu hľadela, zrejme rozmýšľala, čo povedať, no napokon sa ku mne nahla a objala ma.
„Teraz už nemám žiadne pochybnosti o tom, či si mi hovorila pravdu. A myslím si, že by si tam jednoznačne mala ísť.“
„Ďakujem ti za všetko. Nemyslela som si, že sa nájde človek, ktorému sa budem môcť vyrozprávať. Ale teraz už pôjdem.“
„Nie, ešte nechoď.“
„Veď si hovorila, že mám za nimi ísť. Kristy ja musím.“
„Ja viem. A plne ťa podporujem. No počkaj aspoň do rána. Teraz ti aj tak už nič nepôjde.“
Keď som si to nechala prejsť hlavou, zistila som, že má pravdu. Musím si všetko premyslieť a nekonať unáhlene. Na chvíľu uvažovať racionálne a zabudnúť na to, čo ma do Silvertonu ťahá.
„Pomôžeš mi s plánovaním?“ spýtala som sa jej.
„Samozrejme,“ súhlasila s úsmevom.
Sadli sme si na koberec v obývačke a dlho do noci sme hľadali všetky vlakové a autobusové spoje a medzitým sa ma v jednom kuse vypytovala na podrobnosti. Vypili sme každá tri šálky kávy, no pred štvrtou ráno nás únava nakoniec položila. Ľahla som si na sedačku, ledva som sa stihla prikryť tenkou dekou a zaspala som.
Opäť sa mi sníval ten istý sen. Sklenená stena, priepasť, rieka...neustále ma niečo oddeľovalo od ľudí na druhej strane. A opäť sa na mojej strane objavila tienistá postava. Pohybovala sa ku mne pomalým pokojným tempom. Priveľmi pomalým. Napadlo mi, že sa pohnem ja za postavou. Rozutekala som sa jej naproti. Pod nohy sa mi dostávali rôzne prekážky, no ja som sa im vyhýbala. Postava zrazu zastala, keď som už bola tesne blízko. Uvidela som jej tvár. Bol to muž. Známy muž. Phil Wright.
Nechápavo som naňho hľadela, keď odzrazu zmizol. Obzrela som sa za seba a zbadala som, že všetky prekážky zmizli. Mohla som sa dostať k mojim blízkym. Ako to je možné? Chcela som sa za nimi rozbehnúť, no vtedy sa Phil opäť objavil. Medzi mnou a mojimi blízkymi sa otvorila priepasť. Znova. Čo to má znamenať?
Obraz sa začal rozplývať...
Do očí mi zasvietilo prudké svetlo. Opatrne som ich otvorila, žmúrila som cez lúč svetla, ktorý presvital cez zatiahnuté žalúzie. Skryla som si tvár do vankúša. Potom som sa otočila na chrbát a pretrela si oči rukami. Koľko môže byť hodín?
Zaostrila som pohľad na nástenné hodiny nad policou s knihami. Ešte stále s trochu zastretými očami som lúštila polohu dvoch ručičiek. Pol desiatej...pol jedenástej?
Posadila som sa. Lúč svetla mi teraz šteklil líce. Zhodila som zo seba červenú károvanú deku a postavila sa na nohy. Na lýtku sa mi vynímala veľká tmavá chrasta. Skvelé.
Keď som prechádzala do kúpeľne, potkla som sa na šálke s nedopitou kávou pri nohách sedačky. Obsah šálky sa rozlial po koberci. Dvojnásobne skvelé.
Odšuchtala som sa k umývadlu a poriadne si umyla tvár studenou vodou. Na prebratie nepoznám nič lepšie. Voda mi stekala po tvári a pretierala som si unavené oči.
Zobrala som do rúk uterák a utrela si tvár. Potom som prešla do kuchyne. Až teraz som si všimla malý lístok položený na kuchynskom stole.
Ahoj Elisse ( dúfam, že ťa tak teraz môžem volať)
Skočila som pre niečo na jedenie do samoobsluhy na rohu. Za minútku som späť.
Kristy
Tá hádam ani nepotrebuje spánok. Možno je upír, a preto mi včera tak dobre porozumela. Chvíľu som na tým premýšľala, no potom som nadobro zahnala tú nezmyselnú myšlienku. Nemá predsa amulet.
Sadla som si za stôl a pritiahla k sebe poznámky, ktoré sme včera zhotovili. Písala Kristy, takže papier bol orámovaný rôznymi kvetinkami, zvieratkami a ornamentmi.
Vlak z hlavnej stanice z Atlanty mi ide o jednej. To je všetko, na čo sme prišli. Ďalší plán zanikol v dlhých rozhovoroch.
Pomaly by som sa mala ísť baliť. Alebo potrebujem vôbec nejaké veci? Ak si niečo vezmem zo sebou znamená to, že hodlám zostať. Ak si ale nič nevezmem, bude to znamenať, že neverím, že sa mi podarí vrátiť sa do minulého života. Splynúť s ním...
Čo vlastne spravím po príchode do Silvertonu ešte netuším. Nechám to na okolnosti.
Počula som otáčanie kľúču v zámke. Vyšla som na chodbu, práve keď dnu vošla Kristy. V ruke však nemala žiadnu nákupnú tašku. Nepozdravila ma, ani len sa na mňa nepozrela. Mlčky si vyzula topánky, narovnala sa a až potom prehovorila.
„Ahoj.“ Jej hlas znel skleslo, bezvýrazne, chýbal v ňom jej nadšený tón. Nechápala som to.
„Niečo sa stalo?“ chcela som vedieť.
„Nie ja len...jednoducho...“ nedokázala mi pozrieť do očí a akoby hľadala správne slová. „Jednoducho si myslím, že by si nikam nemala ísť. Nie je to dobrý nápad.“
„Čože?! Veď si tu so mnou celú noc plánovala môj návrat!“
„Ja viem...len som tak premýšľala. Nemôžeš tam ísť. Nepýtaj sa prečo. Jednoducho nemôžeš.“
„Kristy okamžite mi povedz, čo sa stalo. Vôbec nerozumiem tomu, čo mi tu hovoríš. Nedáva to zmysel.“
„To nech ťa nezaujíma. Proste nikam ísť nemôžeš. Nemôžem ťa pustiť, rozumieš?“
Prešla okolo mňa a ja som ostala ako obarená stáť na mieste. Čo sa to s ňou porobilo? Bezpochyby nebola v poriadku. Vystrašilo ma to.
„Nie Kristy, ja som s už rozhodla že idem.“
„Nemôžeš!“ vykríkla. Hlas sa jej triasol.
„Povedz mi prosím ťa, čo sa stalo!“
Len krútila hlavou. Sadla si kuchynskú stoličku a rozplakala sa.
„Kristy...no tak Kristy neplač,“ podišla som k nej a objala ju. Úplne sa zosypala, plakala asi dve minúty vkuse, potom sa narovnala a konečne mi pozrela do očí.
„Č- čo sa to deje?“
„To som sa ťa chcela spýtať ja,“ povedala som jej.
„Niekto...niekto nechce aby si tam išla. Po- pohrozil mi...vraj to musí byť tak, ako to je. Vraj nemôžeš ísť nikam. Musím ti z- zabrániť...“
Neverím vlastným ušiam. Toto je zlý sen.
„Kris, počúvaj ma. Kto ti to povedal?“
Kristy krútila hlavou.
„Neviem...naozaj neviem. Akýsi cudzí vysoký muž. Neviem o čo mu išlo , naozaj. Elisse, prosím ťa, nikam radšej nechoď! Prosím!“
„Ale ja musím ísť! Nepamätáš si nejaké detaily? Ako vyzeral? Nebol niečím zvláštny?“
Snažila som sa triezvo uvažovať. Komu môže tak záležať na tom, či sa vrátim domov? Do úvahy prichádzal len jeden človek...
„Bol to mladý muž... tmavý, s ostrými črtami. V ruke mal škatuľku cigariet a...“
Striasla som sa. Je to jasné. Phil. O čo mi ide? A č- čo tu robí? Má byť niekde ďaleko v Las Vegas...
„Kristy viem o koho ide. Nemusíš sa ničoho báť, neublíži ti,“ Dúfam, pomyslela som si. Netuším, čo to doňho vošlo. A hlavne odkiaľ vie o mojich plánoch. To vyriešim neskôr...
„Určite? Elisse ja sa bojím. Bojím sa aj o teba, nikam nechoď,“ prosila ma so zaslzenými očami. No márne.
„Nie, idem hneď teraz.“
Vybehla som z kuchyne, vošla do izby, schmatla prvú kabelku ktorú som zbadala a začala do nej hádzať veci. Brala som, čo sa mi dostalo pod ruku, no snažila som sa zamerať na najdôležitejšie veci. Peňaženka, mobil, doklady. Zobrala som všetky peniaze, ktoré som mala a vložila ich do peňaženky. Tú som potom dala do kabelky. Zo skrine som si vybrala sveter a vrátila sa späť do kuchyne.
Kristy stále sedela na stoličke a utierala si oči do vreckovky.
„Naozaj ideš?“
„Naozaj. Ozvem sa ti, ak všetko vyjde podľa plánu. Ak by sa ti hocičo prihodilo, daj mi vedieť. No myslím, že sa nemáš čoho obávať. Keď odídem, už určite nie.“
„Dávaj si na seba pozor,“ povedala slabým hlasom. Neznášam lúčenia, tak som len pokývala hlavou a šepla.
„To nemôžem sľúbiť. Zvyknem priťahovať problémy. Maj sa,“ usmiala som sa na ňu a otočila sa na päte. Nastokla som si na nohy baleríny, vyšla z bytu a zabuchla za sebou dvere.
Odchod. A opätovný návrat na miesto, o ktorom som toľko snívala. Silverton. Cítim, že tam na mňa všetci čakajú. Či už o tom vedia, alebo nie.
Avšak čo ma znepokojuje, je Phil. Ešte mi môže narobiť riadne problémy. Ak sa nachádza v Atlante, musím ho nájsť. Nech mi láskavo vysvetlí, aký má problém. Nevidím žiadny dôvod, prečo by ho stále mal zaujímať môj život. Teraz má svoj vlastný a ten s mojím vôbec nesúvisí. Tak o čo mu ide?
Phil:
Nevinná hra sa skončila. Teraz musí začať boj. A moja cesta do Silvertonu...
Komentáre
Prehľad komentárov
dakujeeem:)knižka hádam bude:) pri troche stastia a mála lenivosti :D som rada že sa páčilo až tak jak pikačuho lave oko :D to už musi byt važne :D dakujem:)):*
moj ty kokos !
(Deni, 9. 5. 2010 23:09)čítala som to presne 25 minut :D ako naprosto dokonale:):):) to zas aby som celu noc rozmyslalaako to bude pokracovat :D keby som teraz drzala v ruke knihu tak neviem prestat citat a citam az do konca :D toto bude taky bestseller ze pikacuho lave oko sa vytrtne nad amtmosferu a splynie s charizardovym pravym :D ja len v nemom uzase zasnem a strasne sa tesim na pokracovanie:):):) a hlavne na knizku!!! :D
:) :*
(Ninuš:), 10. 5. 2010 15:33)