Just another story...8
8.
„Veď už idem,“ zakričal som na čoraz viacej podráždenú mamu. Vstal som z postele a chvíľu sa rozhliadal okolo seba. Moja izba sa mi zdala byť akási zvláštna. Nejaká veľká a preplnená. Akoby som tu už dlho nebol...Ach, asi blúznim. Veď si presne pamätám, ako som včera hodil tašku ku stolu a ani len ju neotvoril. Celý čas som počúval hudbu. Stereo na mojom stole bolo na maximum. Za počítačom som si písal s priateľmi. Všetko si presne pamätám. Ale niečo mi nesedí.
Neskutočné, ako vie človeka vyviesť z rovnováhy jeden sen. Pred spaním som jedol niečo ťažké, to bude tým. Sníval sa mi taký akčný, no pritom taký skutočný sen. Akoby išlo o výjav z normálneho života. A bol by to super návrh na triler. Útek z psychiatrie, beh cez akési veľké mesto a hmlisto si pamätám hádku s obrovským vytočeným barmanom. A podával...podával mi fotku. Bol som na nej ja a...nejaké dievča. Také pekné a také...známe. Potom už len vzdialený hlas, beh ku dverám v zadnej časti miestnosti a potom...potom som sa zobudil.
Ach, odteraz nič nejem pred spaním.
Obliekol som sa ešte so zalepenými očami, z hŕby vecí na stoličke som zobral uterák a išiel do kúpeľne. Umyl som si tvár aj zuby a letmo pozrel do zrkadla. Ty teda vyzeráš, pomyslel som si. Mal som kruhy pod očami a nezdravú farbu tváre. Akoby som naozaj celú noc nespal a behal po meste...
„Raňajky som ti zabalila, zješ si ich v škole!“ zavolala na mňa mama.
„V poriadku,“ odvetil som a vyšiel na chodbu.
„Preboha, čo sa ti stalo?“ spýtala sa zhrozene, keď ma uvidela. „Zase si išiel spať až nadránom?“
„Prepáč mami, ponáhľam sa,“ povedal som. Dosť ma bolí hlava a nechce sa mi nič vysvetľovať. Zobral som si jedlo, zavesil tašku na plece, zamával mame a vyšiel z domu. Môj stereotyp začína.
Nastúpil som do svojho čierneho alfa romeo. Zbožňujem svoje auto. Rýchle vymakané a štýlové. Nie som však jedným z tých „frajerov“ , ktorí idú ako blázni a naschvál túrujú, aby sa predviedli. Človek by si pomyslel, že keď sa dostane na celkom slušnú univerzitu, ľudia tam budú mať rozum, no mýlil som sa. Pubertálne decká, ktoré nevedia, čo zo životom. JA to viem. Chcem byť spisovateľom. Dúfal som, že ma vezmú do Gallaway High School v Atlante, no nepodarilo sa mi to. Asi je to tak aj lepšie. Je to priveľmi ďaleko a tu v Colorade mám všetkých priateľov, všetky spomienky...
Teraz chodím na Denverskú Univerzitu. Je to výška s viacerými odbormi a dostali sa tam aj viacerí moji priatelia. Marc, Damon, Josh, Becky a Jessie.
Ozaj, Jessie. Úplne som zabudol, že ju musím vyzdvihnúť. Býva len pár ulíc odo mňa v Silvertone. Otočil som sa v bočnej uličke a zastavil pred jej veľkým bielym domom. Trikrát som zatrúbil. Náš dohodnutý signál.
Chvíľu som čakal, potom sa otvorili dvere a Jessie vyšla von. Všimol som si, že ani s ňou nie je všetko v poriadku. Čo sa to túto noc stalo? Vlasy mala stiahnuté do rozcuchaného copu, oblečené mala krátke žlté šaty. Podišla k autu, otvorila dvere a spustila sa na sedadlo.
„Ach, ahoj Tim,“ povedala skleslo. Ani mi nepozrela do očí, sústredene skúmala pokrčenú vreckovku vo svojich rukách.
„Ahoj. Čo sa stalo?“
Povzdychla si. „Pohádala som sa s Joshom,“ prehodila potichu. „Nechcem ho dnes ani vidieť! Vlastne už nikdy! Neskutočne ma vytočil.“
Mohol som si myslieť. Jessie a Josh sa hádajú v jednom kuse. Ale na druhej strane, je to asi najdokonalejší pár, aký som kedy videl. Obaja sú úplne rozdielne povahy a skvele sa dopĺňajú. Sú spolu hádam už od základnej školy. Som si istý, že keď sa stretnú v škole, do piatich minút sú na sebe nalepení.
Mal som absolútnu pravdu. Len čo som zaparkoval na malom parkovisku pred školou, Jessie vybehla z auta a utekala za Joshom. Musel so sa smiať...
Zobral som si všetky veci a s neprechádzajúcim zvláštnym pocitom som vstúpil do haly. Ako som očakával, Jessie s Joshom stáli pri stene a silno sa objímali. Porozhliadol som sa okolo seba a zbadal som Marca s Damonom stojacich v neďalekom hlúčiku. O niečom horlivo debatovali. Pripojil som sa k nim a dozvedel som sa, čo ich ak rozrušilo. Dnes začína basketbalová sezóna. Prvý tréning je hneď o druhej po obede. Akoby som toho nemal aj tak dosť. Dnes je divný deň a nie som si istý, či podám na tréningu dobrý výkon.
„V tejto sezóne už musíme rozdrviť tých idiotov z Adobe Hills . Vymyslíme úplne novú stratégiu, ja som nad tým už tak trochu uvažoval...“začal Damon rozsiahlu úvahu. Počúval som iba prvé vety, potom som nechal jeho slová plynúť. Damon je taký fanatik do basketbalu, že keď raz začne uvažovať nad hrou, nedá sa zastaviť.
Dnes som na všetkých hodinách, od literatúry až po dejiny umenia poriadne nevnímal. Vyplatilo sa mi to na konzultáciách. Ani len v náznakoch som netušil, čo sme robili celý minulý týždeň. Na tréningu som podal asi najhorší výkon vôbec. Toľko nevyužitých šancí na skórovanie, že to ani nie je možné.
„Čo sa to s tebou dnes deje, Carter?“ zakričal na mňa tréner.
„Si ako vymenený,“ pridal sa Marc.
„Ja viem, necítim sa práve najlepšie,“ pripustil som. Je mi jedno, že budem vyzerať ako padavka, dnes sa naozaj necítim ako vo svojej koži.
„Tak choď domov a nabudúce sa sem dostav v takej forme, aby so podal normálny výkon!“ vyhlásil tréner. Neprotestoval som. Na dnes mám toho akurát dosť. Vybral som sa do šatne a keď som otváral dvere, začul som za sebou rýchle kroky. Obzrel som sa a zbadal, že za mnou uteká Josh.
„Počkaj ma, idem aj ja domov,“ povedal Josh. Dnes som s ním vlastne ani nehovoril. Buď si to namýšľam, alebo ani on nebol celkom v poriadku.
Celú cestu na parkovisko sme šli mlčky. Vyhovovalo mi to. Nerád hovorím o svojich pocitoch a keby Joshovi poviem, čo ma trápi určite ma vysmeje. No na moje prekvapenie, on začal s pocitmi prvý.
„Tim... môžem sa ťa niečo spýtať?“
„Ale jasné,“ povedal som zaskočene.
„Vieš dnes...cítim akoby....ale nič, nechaj tak.“
„Čo sa deje?“
„Nepôjdeme niekam na pivo? Ja...potrebujem si prečistiť hlavu.“
„Môžeme ísť. Stalo sa niečo s Jessie?“
„Nie, s ňou nič. Vlastne... súvisí to aj s ňou. So všetkým...“
Viac už nepovedal. Síce som bol zvedavý, nič som z neho nevyťahoval. Dohodli sme sa akurát, že sa stretneme večer v jednom malom podniku v Silvertone. Celú cestu autom domov som premýšľal, čo ho mohlo tak rozhádzať. Niečo v rodine? Pán a pani Moranovci boli priam ukážkový manželský pár. Josh sa na nich často sťažuje, no nedá na nich dopustiť. Ani na malú sestru Sue.
Moja rodina nie je taká ukážková. Otca vlastne ani nepoznám, odmala žijem len s mamou. Som jedináčik. Nesťažujem sa.
Keď som prišiel domov, zohrial som si jedlo z chladničky a sadol pred televízor. Práve išli správy a tak som sa zapozeral. Ukazovali nejakú reportáž zo Chicaga. Premietli niekoľko záberov z ulíc a mne sa vybavila scénka z môjho sna. Zvláštne, akoby som v tom sne videl práve tieto ulice. Chicago. Už som tam dlho nebol...
Niekto zazvonil pri dverách. Odložil som tanier s polotovarom na konferenčný stolík a išiel otvoriť. Na prahu stálo nejaké, zjavne veľmi nahnevané dievča.
„Čo na mňa pozeráš ako na zjavenie? Kde trčíš?! Dohodli sme sa, že sa stretneme v parku o tretej. Koľko je?! Trištvrte na štyri! Tak ja tam na teba čakám a ty si v pokoji doma oddychuješ?“
Oh môj bože. Asi mám ďalšiu nočnú moru. Omnoho, omnoho horšiu. Len tak tu na mňa ziape neznáme dievča, ktoré však zrejme veľmi dobre pozná mňa. Chcel som sa spýtať kto je, no nezdalo sa mi to najvhodnejšie.
„Čo ti je? Netvár sa ako neviniatko. Priznaj, že si na našu schôdzku zabudol! Hej Tim! Mám sa ti predstaviť alebo čo?! Katy Randlynová, tvoja priateľka. Len aby som už za chvíľu nebola ex- priateľka.
Do riti! Tak toto už je moc. Ako...ako som na ňu mohol zabudnúť? Veď som ju vôbec nespoznával! Ako je to možné? Sme spolu už tri roky a ja ju zrazu nespoznám? Celé je to ako zlý prvo- aprílový žart. Akoby to bola nejaká hra zosnovaná na mňa, akoby som bol vytrhnutý od všetkého...neviem to popísať. Ale už som si istý, že niečo nie je v poriadku.
„Prepáč Katy, som hrozný debil,“ povedal som po pravde. V mysli som to dokončil: Úplne som zabudol, že vôbec existuješ, blúznim a za chvíľu už nebudem vedieť ani vlastné meno. „Poď dnu,“ zavolal som ju. Nebezpečný výraz na jej tvári o niečo zmäkol. Vydýchol som si.
„Máš jeden veľký zlý bod,“ povedala. Chytil som ju okolo pása a pobozkal.
„Odpustené?“ spýtal som sa s nádejou.
Katy sa doširoka usmiala. „Odpustené,“ povedala a začala ma bozkávať ona. Jemne som jej prechádzal rukami po chrbte. Milujem ju...a predsa. Cítim hrozné výčitky svedomia. Je mi také neprirodzené...ba priam nepríjemné bozkávať sa s Katy. Akoby som niekoho podvádzal. Hlúposť. Katy bola moje jediné dievča. A ja ju milujem. Milujem Katy. Iba Katy. Katy, Katy, Katy...
Celý čas, ako sme stáli medzi dverami nás pozorovala akási tienistá postava spoza okrasných kríkov. Nevenoval som jej pozornosť, no ako náhle sa naše pohľady stretli, postava urýchlene odišla. Asi zvedavý sused...
Pozval som Katy dovnútra a snažil som sa zakryť rozpaky. Začala mi rozprávať o tom, aký mala deň, ako ju neskutočne nahneval spolužiak a ako jej lezú na nervy kamarátky. Na všetko som jej prikyvoval, no musím sa priznať, že som veľmi nevnímal. Bol som absolútne vykoľajený. Toto už nie je sranda. Naozaj sa začínam báť o svoje zdravie a o svoj zdravý rozum.
Katy odišla asi o hodinu, pretože sa musí veľa učiť. Zase som ju vrúcne pobozkal a snažil som sa pritom na nič nemyslieť. No nedalo sa...
O pol ôsmej som už sedel s Joshom v našom obvyklom podniku na kraji mesta. Už nás tu poznali, často sme sem chodili oslavovať rôzne úspechy z basketbalu, alebo len tak vysedávať po piatkových večeroch.
„Čo si dáte?“ spýtal sa čašník. „Pivo?“
„Nie, dám si ľadový čaj,“ vyhŕklo zo mňa skôr, ako som si stihol premyslieť čo hovorím. Čašník aj Josh na mňa udivene hľadeli. Rýchlo som pokrútil hlavou. „Jasne že si dám pivo, to bol fór.“
„Už som sa zľakol,“ zasmial sa čašník. Josh si objednal to isté. Ľadový čaj? Ako ma to mohlo napadnúť? V mysli sa mi vybavila akási spomienka z toho sna. Asi tam som si dával ľadový čaj...
„Tak, povieš mi, čo sa deje?“ spýtal som sa na rovinu. Josh dlho mlčal až kým nám nedoniesli pivo. Poriadne si usrkol a až potom spustil.
„Vieš...Celý deň mám pocit, akoby som tu vôbec nemal byť. Stáva sa ti to? Jednoducho sa mi všetko zdá byť umelé, vytvorené narýchlo, klamlivé. Akoby som žil v bubline, ktorá ma oddeľuje od pravdy, od skutočnej podstaty toho, kým som. Neviem čo sa to so mnou deje. Včera som bol v poriadku. Ale dnes sa cítim ako blázon.“
Od Josha som ešte nikdy nepočul súvislý monológ, takže mi chvíľu trvalo, kým som si všetko uložil v hlave.
„Vitaj v klube. Dnes som nespoznal vlastnú frajerku.“
„To fakt?“ neveriacky sa spýtal Josh. Prikývol som. „Čo sa to deje?“
„Tú istú otázku si kladiem celý deň. Niečo sa zmenilo. Ale netuším čo. A možnože len nás dvoch v noci uniesli mimozemšťania a robili nejaké testy,“ dodal som. Obaja sme sa rozosmiali.
„Je to dosť možné. Necháme teda túto tému tak?“
„Radšej hej,“ s úľavou súhlasil Josh. Zrazu ma však niečo napadlo.
„Už sa len spýtam...asi to nič neznamená ale... nepoznáš jedno dievča? Má hnedé dlhé vlasy, jamky v lícach a hnedé oči,“ pozrel som sa naňho a niečo si uvedomil. „Vlastne...také isté oči ako ty,“ dodal som užasnuto.
Začudovane na mňa hľadel. „Moje oči? Fúha, asi ti nepomôžem. Nikoho takého nepoznám. Akurát moja sestra Sue,“ zasmial sa.
„A nemáš náhodou ešte jednu sestru?“ spýtal som sa s nádejou, aj keď som poznal celú Joshovu rodinu.
„Prepáč kámo, ale nie. Ale naši vkuse spomínajú, že ja som mal byť dievča. Už mali aj vybraté meno. Elisse. Ešte šťastie, že som chalan,“ zaškeril sa.
Elisse. Znie mi to povedome. Priveľmi povedome, aj keď viem, že nikoho s tým menom nepoznám. To dievča z fotografie...to dievča zo sna...Elisse...
„V poriadku? Radšej fakt zmeňme tému,“ povedal Josh.
„Jasné,“ súhlasil som. „Čo hovoríš na tú novú basketbalovú stratégiu?“
Pri vedľajšom stole sa ozval škripot stoličky. Vysoký muž sa postavil a vyšiel von z podniku do noci...
Phil:
Presne ako som predpokladal. Nevyšlo to. Nevyšlo to tak, ako malo. Blíži sa buď neskutočný zázrak alebo neskutočná pohroma. Skôr to druhé. Do pekla! Prečo aspoň raz nemôže niečo fungovať na sto percent?! A prečo budem musieť zase klamať? Raz ma porazí...
Studený nočný vzduch mi schladil tvár a pomohol mi utriediť myšlienky. Je treba premyslieť si ďalší postup.
Komentáre
Prehľad komentárov
jeeho toto ma naozaj potešilo:)dakujem hrozne moc obom, vzdy ked si precitam nejaky pozitivny komentar tak ma to nabudí, aby som písala dalej:) dnes to vidím na celý večer s deviatou kapitolou:)) este raz dakujem:)
myslim, ze si docitam co som zameskal :)
(J4nk0, 25. 4. 2010 1:44)
haha zacinam sa namotavat :)) uz viem kde si budem sprijemnovat veceri, ked mi nebude prave naj.
premyslene, zahadne, napinave, uzasne spracovane, urcite je toho viac,ale bez pochyby na pisanie mas talent, citam to sice ako amater(pretoze sam moc necitam), ale prezivam to ako keby som cital uzasne sci-fi:), dokonale usporiadane a vyjadrene, mozno povedat keby som ta nepoznal tak by som neuveril ze to mohlo byt napisane niekym tak mladym...
*Respect* :D
no ty moj kokos aj so sunkou!!!!
(Deni, 22. 4. 2010 22:52)naprosto dokonalé!!!!naprosto!!! a ze nevies pisat zpohladu chalana?! ninus ty si to napisala priam dokonale!!! DOKONALE!!! ako ja zasnem tuto v nemomuzase a idem sa zakopat...tootje na gilotinu..prosim ta ty uz pis!!!! do peklaono to nevyslo!!!!!! aaaaaaa jak s atesim!!! tim si pamata na elisse!!!! :D
dakujeem:)
(Ninuš:), 25. 4. 2010 15:10)