Just another story...12
12.
Schyľovalo sa k dažďu, obloha bola zatiahnutá a fúkal silný vietor, nie však dostatočne silný na to, aby rozfúkal mračná. Jednoducho počasie, kedy by každý najradšej ostal doma, prikrytý teplu dekou a v rukách s horúcou šálkou čaju. Lenže ja som doma nemohla ostať ani o okamih dlhšie.
Zachvátil ma taký istý pocit, ako keď som vychádzala z dverí domu na ulici Pine Street 632. Zdá sa mi to byť tak dávno. Neskutočne dávno. Toľko vecí, čo sa odvtedy zmenilo...
Premýšľala som. Hľadala som najlepšie a najrozumnejšie riešenie, no akosi ma stále premohla nedočkavosť. Chcem byť čo najrýchlejšie v Silvertone. Lenže rozum mi kázal ešte si to premyslieť. Phil musel mať nejaký dôvod, prečo mi v tom chcel silou mocou zabrániť. Pochybujem, že mu tak neskutočne záleží na dodržiavaní nejakých pravidiel. A čo vôbec robí v Atlante? Niečo mi tu jednoducho nesedí a rada by som došla na to, čo to je.
Začula som povedomú hudbu. Môj mobil. Rýchlo som sa začala prehrabávať v taške a našla som ho, až keď bolo zvonenie už na konci. Ani som sa nepozrela na to, kto volá a rýchlo som si ho priložila k pravému uchu.
„Prosím?“
„Elisse? Si v poriadku? Nečakal na teba pred bytovkou?“ ozval sa vystrašený Kristin hlas.
Potlačila som smiech.
„Nie Kris, neboj sa o mňa. Ja si poradím, hlavne si dávaj pozor na seba.“
„Tak fajn. Ale som s nervami v koncoch.“
„Upokoj sa. Nič vážne sa nedeje. Ahoj.“
„Čau,“ ozvalo sa smutné zamrmlanie na druhej strane linky. Pri troche šťastia ešte budem mať šancu sa s ňou niekedy stretnúť. Celkom mi prirástla k srdcu.
Je dvanásť hodín. Peši som na stanici asi o polhodinu. Odmietam si vziať taxík nechcem riskovať, že mi osud do cesty zase primieša toho istého taxikára. To by som už asi neprežila.
Pomaly som prechádzala po uliciach, ktoré som si našla na satelitnej snímke na internete. Prechádzala som aj cez pre mňa už dobre známu Pine Street a okolo pamätníka Jeana Paula Sartra. Na chvíľu som sa pri ňom zastavila. Mnoho turistov sa pri ňom fotilo, niektorý posedávali na lavičkách pri soche. Mala som neskutočné šťastie, že som sa k nemu vtedy dostala.
Niekto ma zozadu poťukal po pleci.
„Mohli by ste nás prosím vás odfotiť?“ spýtala sa ma mladá žena. Držala za ruku sympatického muža.
„Samozrejme, „ súhlasila som. Podala mi do rúk fotoaparát a obaja podišli k soche. Dala som im signál, keď už boli na správnom mieste. Postavili sa tesne blízko k sebe a pobozkali sa. Zamerala som obraz tak aby boli presne v strede a stlačila som spúšť. Ukázala som vztýčený palec mladému páru. Dobehli ku mne a prezreli si fotografiu.
„Môže byť?“ spýtala som sa.
„Samozrejme. Ďakujeme,“ usmiala sa na mňa žena s bledými vlasmi.
„To je v poriadku,“ povedala som, podala som jej fotoaparát a potom sa vzdialili. Ach jaj. Vyzerali tak šťastne. Je naozaj také sebecké, keď chcem to isté aj pre seba?
Pohla som sa ďalej. Už by som sa mala poponáhľať.
Vlaková stanica v Atlante bola veľká budova na východnej strane mesta,obklopená malými bistrami, novinovými stánkami a obchodmi so suvenírmi. Motalo sa tu veľa turistov, ktorí sa po príchode nevedeli zorientovať. Začula som detské mrnčanie, nejaký malý chlapec ťahal rodičov za rukávy, pretože bol po dlhej ceste hladný.
Nečudujem sa mu. Vždy keď som ako malá niekam s našimi išla, museli mať so sebou kompletné vybavenie: jedlo, pitie a vreckovky. Neustále som bola hladná a všetko som potrebovala. Radosť so mnou cestovať. Odo mňa to pochytila aj Sue. Moja malá sestrička...moment...ak by sa aj v novom živote všetko vyvíjalo tak ako predtým, tak by mala mať o týždeň narodeniny! Neskutočné, ako ten čas letí. Kiežby však vedel letieť aj opačným smerom...
Prešla som veľkými otáčavými dverami a dostala som sa do centra hluku, ruchu a uponáhľaných ľudí. Naozaj to tu žilo. Pred pokladňami, kde predávali cestovné lístky sa tiahli dlhočizné rady. Videla som, ako sa niektorí prešpekulovaní ľudia snažia predbehnúť. Ja som sa poctivo postavila na koniec radu, za akýsi starý pár dôchodcov s vnúčatami.
Mala som pocit, že tam stojím už hodiny. Neustále som však sledovala čas. Pokoj, určite to stihneš, hovorila som si. Znervózňoval ma aj muž stojaci za mnou, ktorá neustále nervózne poklepkával nohou. Mala som sto chutí otočiť sa naňho a poriadne mu vynadať. Potrebujem sa na niekom vyventilovať, dostať zo seba všetky pocity, ktoré v sebe dusím.
Hlavne strach. Bála som sa. Toho, ako to celé dopadne, nevedomosti a sužovali ma nepríjemné predstavy toho, keď to dopadne zle. No najviac som sa bála Philovho nevysvetliteľného správania.
Mama mi však vždy hovorila, aby som si nevylievala zlú náladu na iných. Múdra mamina rada. Ako veľmi mi chýba...
Zrazu som ani nepostrehla, že už som na rade. Predavačka lístkov na mňa spýtavo hľadela. Kam to idem?
„Eh...dobrý deň. Prosím vás jeden lístok na vlak do Jacksonu,“ povedala som.
Žena za okienkom vybrala lístok a podala mi ho. Zaplatila som a odišla z radu.
Takže, prvá zastávka mesto Jackson. Odtiaľ do Little Rock, z LittleRock do Oklahoma City a potom konečne na vlak do Denveru. Nenávidím cestovanie. A teraz ma čakala cesta takmer cez celú krajinu.
Nástupište deväť. Síce by som teraz rada išla aj na nástupište deväť a trištvrte. Dostať sa do sveta kúziel by mohlo byť vykúpením. Lenže keď si to tak vezmem, aj tento svet bol popretkávaný rôznymi nadprirodzenými javmi. Ktorým sa chcem už navždy vyhýbať.
Vlak už stál na nástupišti. Sprievodca náhlil nastupujúcich ľudí a tak som sa rýchlo zaradila k nim. Ako náhle som nastúpila do vlaku, sprievodca za mnou zavrel dvere a ponáhľal sa k ďalším.
Prechádzala som po vlaku a hľadala voľné kupé. Neúspešne. Všetky boli plné na prasknutie. Prešla som až na koniec vlaku, kde som našla kupé, v ktorom sedeli iba traja ľudia. Asi lepšie nenájdem, pomyslela som si a odsunula dvere.
Pri okne sedel muž. Mal tmavé vlasy a na očiach slnečné okuliare, aj keď slnko nesvietilo ani v náznakoch. Vedľa neho akési dievča s dredami po celej hlave a piercingom v obočí a v nose čítalo noviny. Oblečená bola vo všetkých možných farbách a vzoroch. Oproti nej sedel na prvý pohľad obyčajný muž, v rukách držal gitaru a vedľa seba mal položený obrovský batoh.
„Môžem si prisadnúť?“ spýtala som sa zo slušnosti.
Všetci traja na mňa pozreli, no odpovedalo mi dievča.
„Samozrejme, sadni si. Zac, daj si niekam inam ten batoh,“ povedala mužovi s gitarou. Poslúchol ju a batoh vyložil nad sedadlo.
„Ďakujem,“ povedala som a sadla som si. Dievča odložilo noviny a hodnú chvíľu si ma premeriavalo. Všimol si to aj muž s gitarou- Zac.
„Jill si nevšímaj. Zíza tak na každého človeka, ktorý si sadne do tohto kupé. Vlastne na každého, koho kedy stretne,“ zasmial sa.
„Prestaň, dobre,“ ohriakla ho Jill. „Jednoducho ma ľudia zaujímajú, nič viac. A mám svoju teóriu. Teraz sa smeješ, ale keď mi to vyjde, budem sa smiať ja.“
Zac len pretočil očami. Nechcela som vyzvedať, no odpovedal na môj nechápavý pohľad.
„Jill si myslí, že človek sa dá odhadnúť pohľadom. Teraz sa snaží čítať tvoju auru, alebo niečo podobné. Nevyznám sa v týchto veciach. A podľa mňa ani Jill, len si namýšľa, že to vie.“
„Ešte raz ti hovorím, prestaň!“ nahnevala sa Jill. „Veď uvidíme. Môžem o tebe povedať zopár vecí?“ spýtala sa ma.
Lepšie kupé som si ani nemohla vybrať. Títo ľudia sú jednoznačne čudáci. Ale sú sympatickí. A aspoň zapadnem medzi nich.
„Jasné,“ usmiala som sa. Som zvedavá, čo na mňa povie, aj keď pochybujem, že čo i len jedna vec bude správne. Som priveľmi neobyčajný človek. A neberiem to ako kompliment.
Jill sa na mňa ešte raz uprene pozrela, potom otočila pohľad do zeme a chytila si hlavu do rúk. Zac pohŕdavo odfrkol. „Toto robí vždy. Akoby jej to nejako pomohlo...“ pošepkal mi. Mal mierny kanadský prízvuk. Jill sa nakoniec narovnala a opäť mi pozrela do očí.
„Takže, hm...máš rada čínske jedlá,“ povedala Jill s úplnou vážnosťou v hlase. Takmer som vyprskla od smiechu.
„Áno, celkom ich mám rada,“ odobrila som jej. Jill sa víťazoslávne usmiala na Zaca.
„Len škoda, že toto hovoríš každému. Gratulujem, po prvýkrát ti tip vyšiel,“ povedal sarkasticky. Jill naňho vrhla nahnevaný pohľad.
„To bol ešte len začiatok. Viem o nej zistiť viacej vecí. Teda, pokiaľ ti to nevadí,“ obzrela sa na mňa.
„Nie, som zvedavá,“ odpovedala som.
„Tak v poriadku...ďalej vidím, že...že máš psa,“ povedala sebaisto.
„Nie, nemám,“ musela som ju sklamať. Zac sa rozosmial.
„No dobre, ale veď to je len maličkosť. Ale čo sa týka tvojej osobnosti, tak jasne vidím...že ukrývaš obrovské tajomstvo.“
Teraz ma zaskočila. Chcela som jej na to niečo povedať, aj keď som netušila, čo by som povedať mala, no predbehol ma Zac. Zrejme mal z celého nášho rozhovoru dobrú šou.
„Prosím ťa Jill, a kto nemá tajomstvo? A som si istý, že toto dievča ich má nespočetne veľa, však?“ pozrel sa na mňa. Rozhovor začínal byť bizarný a prestával sa mi páčiť.
„Je to možné,“ povedala som vyhýbavo. Určite sa neplánujem spovedať cudzím ľuďom vo vlaku.
„Ako sa vlastne voláš? Alebo Jill, skúsiš uhádnuť?“ povedal Zac.
„Hm, niečo na A...Anne?“ skúšala šťastie Jill.
„Volám sa Eli...Melissa,“ rýchlo som sa opravila, no už si stihli všimnúť rozpaky v mojom hlase.
„Pred kým alebo čím utekáš, Melissa?“ spýtal sa Zac pohotovo. Až teraz ho začal rozhovor naozaj baviť, vystrel sa na sedadle a prekrížil si ruky za hlavou.
„Ako?“ nechápala som.
„Pýtam sa, pred čím utekáš. Si sama, nesústredená a trochu nervózna, v jednom kuse pozeráš von oknom a ani poriadne nevieš svoje meno. A máš len jednu malú tašku, ktorú si musela schmatnúť v rýchlosti, pretože sa ti vôbec nehodí k topánkam a preto ju, síce podvedome, skrývaš za sebou. Mám pravdu?“
Ostala som len ohromene hľadieť. Naozaj som mala hroznú tašku, no nikdy by ma nenapadlo, že si to neznámy chalan vo vlaku všimne. A že podľa toho usúdi, že pred niečím utekám.
„Tak mám pravdu?“ naliehal.
„Pred ničím neutekám.“
„Neverím,“ povedal okamžite. Na to sa ozval celkom nový hlas.
„Preboha, dajte jej už obaja pokoj,“ ozval sa muž v okuliaroch pri okne. Všetky hlavy sa otočili k nemu.
Na chvíľu zavládlo ticho. Naozaj iba na chvíľu. Znova sa ozvala Jill.
„Aj my utekáme. Nemáme na to žiadny dôvod a netušíme kam ideme. Len sme sa v jeden deň rozhodli, že sa vydáme na cestu. Toto je už šiesty vlak, v ktorom ideme. A tento príbeh rozprávam už entý krát. Mňa celkom baví takto cestovať, no v Johnsone vymeníme vlak za karavan. Predsa len máš viac možností kam ísť po ceste ako po koľajniciach,“ dostala zo seba Jill naraz. Celý čas sa pri tom pohrávala s piercingom v obočí.
„Tak to je zaujímavé,“ bola jediná vec, čo som zo seba dostala. Páčil sa mi ich nápad. Len tak sa na všetko vykašľať a ísť do neznáma. To isté som spravila ja pred niekoľkými mesiacmi. Len s tým rozdielom, že ja som na to mala pádny dôvod.
„A tak povieš nám, pred čím utekáš ty?“
Muž pri okne sa otočil a dal si dolu okuliare. Mal prenikavé modré oči, ktoré hľadeli raz na Jill a raz na Zaca. Celkom ma upútal, bol z týchto troch ľudí v kupé najzaujímavejší a najtajomnejší. Nevedela som, či patrí k ostatným dvom, no správal sa akoby ich poznal. Čierne okuliare položil na sedadlo vedľa seba.
„Prečo musíte spovedať každého, kto si sem prisadne? Už som stokrát oľutoval, že som sa k vám pridal. Keď vystúpime v Jacksone, ďalej s vami nepôjdem.“
„Ale no tak, Troy. Veď sa len snažme skrátiť si cestu rozprávaním. Prepáč, ale mňa nebaví to tvoje zízanie do prázdna. Toto má byť dobrodružná cesta. Máme sa zabávať, rozprávať, spievať...a nie neustále rozoberať minulosť, jasné? Jednoducho ťa opustila, to sa stáva a život ide ďalej. Tak už to pochop,“ vybehla naňho Jill. Troy len porútil hlavou, opäť si nasadil okuliare a zapozeral sa na krajinu ubiehajúcu za oknami vlaku. Ustarane som naňho hľadela. Takže ho opustila láska...prišlo mi ho ľúto.
„On bude v pohode, chce to len čas,“ povedal mi Zac. „Na ceste sme už vyše týždňa. Medzitým spravil pokrok. Najprv odmietal prehovoriť čo i len slovo.“
„Takže vy...vy ste všetci priatelia?“ spýtala som sa.
„Najlepší,“ usmiala sa Jill. „A teraz už o nás vieš dostatok vecí. Povieš nám teda kam ideš?“
„Musím sa dostať do Denveru. Teda vlastne do malého mestečka Silverton. Mám tam rodinu a priateľov, ktorých som už veľmi dlho nevidela,“ povedala som po krátkom uvažovaní. Toľko im povedať môžem, aj keď je mi jasné, že budú chcieť vedieť viac.
„Takže žiadny útek pred políciou, od nahnevaného ex, z horiaceho domu, nič?“ spýtala sa Jill naoko smutne. „To je nuda,“ dodala.
„Je mi to ľúto,“ usmiala som sa.
„Počkaj...ale veď Denver je neskutočne ďaleko. Ako sa tam chceš dostať?“ spýtal sa Zac.
„Najprv idem do Johnsonu, potom...“ vyrozprávala som im celú moju plánovanú trasu. „Budem rada, ak sa tam dostanem do mesiaca,“ zasmiala som sa.
„Tak to by som sa teda čudoval. A minieš na to celý majetok,“ povedal Zac a na chvíľu sa zamyslel. „Hej Jill! Nemohli by sme ju tam hodiť?“ povedal nakoniec nadšeným hlasom.
„Prečo nie? Aspoň budeme mať nejaký cieľ. Už som predsa hovorila, že v Johnsone na nás čaká karavan. Súhlasíš?“
Prekvapene som na ňu hľadela. Bili sa vo mne dva pocity. Nedôverčivosť a túžba. Rozum a srdce. Rozum mi hovoril, aby som odmietla a radšej sa do Denveru dostala bezpečnejšou, no omnoho zdĺhavejšou cestou. No na druhej strane som chcela byť doma čo najskôr a bolo mi jedno, ako „lákavo“ znela ich ponuka. Ísť v karavane s tromi zvláštnymi ľuďmi alebo cestovať hodiny rôznymi vlakmi sama s vlastnými znepokojujúcimi myšlienkami?
„Naozaj by sa vám chcelo ísť tú diaľku?“
„No samozrejme! Myslím si totiž, že takto to bolo naplánované. Vyššie sily chceli, aby si si sadla do tohto kupé, zhovárala sa s nami a aby sme ťa my odviezli za tvojou rodinou!“ vyhŕkla Jill nadšene.
„Nezačínaj zase s tvojimi „vyššími silami“, prekrútil očami Zac. „Ale myslím si, že by bolo fajn mať nejaký cieľ. A ak ti pri tom aj pomôžeme, môžem si v diári odškrtnúť jeden dobrý skutok,“ uškrnul sa.
„Čo hovoríš, Troy?“ otočila sa Jill na chlapca pri okne. Ten len mávol rukou.
„Beriem to ako: Samozrejme, pokojne môžeme ísť do Siltovenu,“ povedala Jill rozžiarene.
„Silvertonu,“ opravila som ju.
„To máš jedno. V živote som o ňom nepočula. je vôbec na mape?“
„Malo by byť, zasmiala som sa.
Zvyšok cesty sme sa už len rozprávali. Preberali sme úplné zbytočnosti, Jill a Zac sa neustále doťahovali( zistila som, že sú pár a spolu sú už štyri roky) a nakoniec Zac potichu brnkal na gitare a Jill zaspala. Ja som pozorovala stromy, ploty, budovy, ktoré sme míňali. Zdalo sa mi, že ideme závratnou rýchlosťou, všetko bolo rozmazané, no možno za to mohli aj moje unavené oči. Pomaly sa stmievalo a ja som s tvárou opretou o sklo pozorovala, ako sa slnko skrýva za horizont.
Nastala noc. Pokúšala som sa v natriasajúcom vlaku zaspať, no nedarilo sa mi. Aj tak by sme mali už za chvíľu vystupovať. Dúfam, že v Johnsone naozaj bude stáť karavan. Predstavujem si ho ako staré veľké auto, pokreslené rôznymi obrázkami, znakmi „peace“ a americkými zástavami. Pri troche šťastia ma však dopraví do Silvertonu. A tam sa o všetkom rozhodne.
Komentáre
Prehľad komentárov
úplne obdivujem ako dokonale dokážeš všetko opísať:):) zasraz dokonalá kapitola,ja nemámslov :):):)
Dokonalé
(Deni, 16. 5. 2010 22:41)