Just another story...3
3.
Udivene som hľadela za seba. Ako sa sem mohol dostať?
„Sledujete ma?“ spýtala som sa výhražným hlasom neznámeho muža, ktorý sa mi prihovoril v altánku. Zrejme nevie, že mu môžem vážne ublížiť, ak si začne dovoľovať. Stačí mi jedno trhnutie zubami.
„Tak by som to nenazval. Som tam, kde si ty. Ja to neviem ovplyvniť. Ty áno.“
„Nemám rada hádanky.“
„To nie je hádanka,“ odpovedal pokojným hlasom.
„O čo vám ide? A kto ste?“ spýtala som sa ho tak isto ako predtým. Stratila som pojem o čase, neviem či odvtedy ubehol týždeň alebo mesiac.
Muž pokrútil hlavou, sadol si na posteľ a zase si vytiahol cigarety.
„Dúfam, že ti nevadí, ak si zapálim. Vlastne, akoby aj mohlo? Upírovi nejaký dym z cigarety nemôže ublížiť, nemám pravdu? „ sprisahanecky na mňa žmurkol.
Chvíľu som nebola schopná slova. Ako o mne môže vedieť že...Nedávalo to zmysel.
„Aj vy ste upír?“ To sa mi zdalo ako jediné rozumné vysvetlenie. Ale ani to nevysvetľovalo všetko. Čo o mne ešte vie? A na čo mu to je? Chce sa mi niekto pomstiť?
Zasmial sa. „Ó, to nie. Síce by to bolo určite zaujímavé, však Elisse? Ale keď sa to tak vezme, ani mne neškodí cigaretový dym, ak by ti náhodou išlo o moje zdravie. Ale baví ma vyfukovať kolieska dymu. Je to zlozvyk. Dlho som nemal čo robiť...“
Začal vytvárať pravidelné kruhy. Môj zhrozený pohľad ho zjavne vôbec neiritoval. Celý čas rozprával úplne nezáväzným tónom, akoby bol vytrhnutý z tohto sveta, vôbec sem nepatril. Asi ani nepatrí. Zrazu sa mi zdal byť neskutočne povedomý, akoby sme sa už niekedy videli, no odpoveď bola ešte v nedohľadne. Keď videl, ako sa snažím cez kúdoly dymu naňho zaostriť pohľad prehovoril, akoby mi vedel čítať myšlienky.
„ Už ti to dochádza? Alebo ti mám pomôcť?“
„O čom to hovoríte?“
„Už sme sa predtým stretli. A som si istý, že si to pamätáš. Tak skús ešte porozmýšľať.“
„Ale ja naozaj neviem, o čom hovoríte!“ prekážalo mi, že bol vo všetkom o krok dopredu ako ja. Vzdychol si a pustil sa do monológu, na ktorý len tak nezabudnem.
„Vianoce, 2001. Neskutočne si túžila po novom bicykli. Jedno ráno si videla, ako tvoj otec schováva do garáže obrovskú škatuľu. Bola si si istá, že to je tvoj bicykel. Celý Štedrý večer si horela nedočkavosťou a keď si prišla pod vianočný stromček..bicykel tam nebol. Bola si neskutočne sklamaná, no nechcela si, aby to rodičia videli. Nenápadne si vyšla na ulicu pred dom a sadla si si na obrubník. Po chvíli...“
Celý čas som počúvala s otvorenými ústami a pri tejto pasáži som dostala zimomriavky. Tento človek všetko opísal bez jedinej chybičky. Pred očami sa mi vybavil obraz toho večera. Bolo to tak neskutočne dávno. Ale ako o tom môže on vedieť?
„...Po chvíli si k tebe niekto prisadol. Chcel vedieť, prečo si smutná. Rozplakala si sa a všetko mu vyrozprávala. Povedal ti..“
„Nikdy sa nevzdávaj nádeje priskoro,“ dokončila som zaňho. Neuveriteľné. Bol to ten istý muž, ktorý teraz sedel na posteli a hľadel na mňa šibalským pohľadom. Aj vtedy ho mal taký. Ako náhle mi povedal túto vetu, postavil sa a odišiel. Bola som malá, poriadne som nerozumela tomu, čo mi tým chcel povedať, no trochu som pookriala. V tej chvíli vyšiel z domu otec a zatrúbil na mňa bicyklom. Neverila som vlastným očiam. Chcel mi len pripraviť väčšie prekvapenie...
Spomienka bola stará, no vyvolala vo mne silné pocity. Slzy ľútosti sa mi chceli rinúť z očí, no musela som to prekonať. Množstvo otázok, ktoré som chcela položiť tomuto záhadnému cudzincovi sa ešte zdvojnásobilo.
„Môžem povedať, že pred deviatimi rokmi si bola omnoho milšia.“
„Pred deviatimi rokmi som ešte nebola upír!“ vybuchla som.
„Čo to má s tým spoločné?“ začudoval sa. „Tvojím problémom nie je to, že si upír.“
„A ako vy môžete vedieť, aký mám ja problém?“
„A nepresvedčil som ťa náhodou, že o tebe viem viac, ako si dokážeš predstaviť? Presne viem, aké okolnosti ťa priviedli na toto miesto. A presne viem, čo je tvojou najväčšou túžbou. Dať všetko do poriadku, však?“
„Ako...?“ nevedela som ani sformulovať otázku. Pomaly sa mi začínal krútiť celý svet.
„Dá sa povedať, že som tvojou súčasťou. Skrytou súčasťou. Prestaň sa sústreďovať na to, čím si teraz. Ty si bola v niečom výnimočná už od mala. Ešte stále nevieš o čom hovorím? S týmto darom sa ti podarilo nakloniť si veľa okolností. Len sa snaž to teraz nevzdať a zázraky sa udejú...“
S týmito prekvapivými slovami vstal a chystal sa odísť. To hádam nie! Nenechám ho aby zase odišiel bez poriadneho vysvetlenia!
„Nikam nejdete! Mám právo dozvedieť sa viac.“
Usmial sa a poklepkal ma po pleci. „Áno, právo máš. Ale možnosť bohužiaľ nie. Zatiaľ. Zase tu už nie som potrebný. Dúfam, že nabudúce sa stretneme už za priaznivejších okolností.“
„A ako viete, že sa ešte stretneme?“
„ Ako si povedala... máš právo na úplné vysvetlenie. Nateraz ti len poviem- Nasleduj svoj inštinkt. A tým nemyslím žiadny z upírych inštinktov.“
„Nerozumiem...“ začala som, no prerušil ma. „Pochopíš.“
A bol preč. Z ničoho nič. Zmizol mi priamo pred očami. Čo to má znamenať? Cítila som sa dosť zvláštne, tak neurčito. Z jednej strany som prahla po informáciách, no z druhej som sa obávala ich následku. Neviem totižto čo mám očakávať. Je to démon? Prelud? Alebo len výplod mojej osamotenej mysle?
Nasleduj svoj inštinkt. Cha. To nebola teda veľmi múdra rada. Neviem sa orientovať podľa mapy, nieto ešte podľa vlastnej hlavy.
Nech sa už deje čo sa deje, pocit, že som na mŕtvom bode sa trochu zlepšil. Hneď ráno som sa vybrala ďalej. Mám nasledovať svoje inštinkty? Ok. Cez lúku alebo cez les? spýtala som sa sama seba. Cez lúku, sama som si aj odpovedala. Pochybujem, že to má nejaký zmysel, no snažila som sa viac zamerať na cestu, ktorou som išla. Denne som prešla aj 100 kilometrov. Miesta, ktorými som prechádzala už neboli neobývané oblasti. Od menších miest som postupne míňala väčšie. Bola som si istá, že už dávno nie som v Colorade. Vždy bolo mojím snom ísť do Las Vegas, no teraz som išla zjavne opačným smerom.
Vždy, keď som prechádzala okolo ľudí, pocítila som mierny smäd. Viem, že nemusím piť krv, a v skutočnosti naozaj ani nechcem, no...je to zvláštny pocit. A ešte zvláštnejšie je pozorovať, ako okolo mňa svet normálne plynie. Ľudia si žijú svoje vlastné životy, mnohokrát zbytočne uponáhľané a prízemné. Stretávajú na ulici svojich známych, chodia na priateľské návštevy alebo sa len tak prechádzajú. Jedno majú spoločné. Vedia, že na tomto svete majú istý ohraničený čas, a tak sa ho vo väčšine snažia naplno využiť. A čo ja? Mám pred sebou večnosť a závidím týmto obyčajným pominuteľným ľuďom. Ako povedal starec: Je proti prírode, aby sme tu ostali navždy.
Namýšľam si to, alebo ma naozaj niečo ťahá dopredu? Neviem to dobre popísať, ale neustále ma čosi poháňa rýchlejšie a rýchlejšie. Akoby som podvedome naozaj vedela cieľ mojej cesty. Cieľ. Čo to len môže byť? Mala som rôzne zvrátené myšlienky, no nič čo by dávalo hlbší zmysel.
Som tvojou skrytou súčasťou...V niečom si bola výnimočná už od mala...zázraky sa udejú...v hlave mi to behalo celú cestu. Nikdy som si o sebe nemyslela, že som v niečom iná ako ostatní. Možno som len mala trochu viac šťastia ako iní. Doteraz. Ach, sústreď sa na cestu, prikazovala som si. Fajn.
O pustatinách a lesoch sa mi mohlo len snívať. Obrazne. Bežala som cez pláne a rôzne polia, no bola som poblíž širokej cesty. Asi to bola diaľnica. Autá buď uháňali oboma smermi, alebo aj hodiny stáli v nekonečných zápchach. Bilboardov pri cestách bolo stále viac a viac, no ani z jedného som nevedela vyčítať, do akého mesta sa blížim. Vedela som len to, že idem správne. S tým inštinktom mal nakoniec pravdu. Sem-tam sa mi v mysli vybavili neurčité obrazy akejsi ulice. Úzkej ulice medzi dvoma veľkými budovami. Úzkej ulice s podchodom, kadiaľ viedli schody k obyčajným dverám. Zrazu mi to bolo jasné. Cieľ.
Ostala som stáť, akoby ma nejaká neviditeľná sila tlačila z oboch strán a ja som nebola schopná pohnúť sa. Mám svoj cieľ. Viem kam mám ísť(ak ma tam môj inštinkt dovedie) ale neviem čo tam mám hľadať. Zdvihla som oči zo zeme a zahľadela sa do diaľky. S pootvorenými ústami som hľadela ako sa mi na obzore začína črtať panoráma obrovského mesta. Akého?
Odpoveď prišla na nápise ďalšieho bilboardu.
Hľadáte tie najlepšie služby a ubytovanie?
Zavítajte k nám!
Hotel The BlackStone
Chicago, 636 South Michigan Avenue
Chicago? To nie je možné! Až tak ďaleko som sa dostala? V živote som tu nebola a taktiež nepoznám nikoho, kto by tu býval. No zjavne sa tu nachádza konečné vysvetlenie...
Komentáre
Prehľad komentárov
dakujem a slubujem, budem písat:)...hned aj idem:))
úžasné
(Kikuš, 12. 3. 2010 21:50)viac nemám čo dodať... :) šup šup písať ďalšiu kapitolu! a švihom:D
Dakujem:)
(Ninuš, 11. 3. 2010 16:44)dakujem dakujem dakujem:)))...naozaj poteší ked vidim ze sa to niekomu páči:)):*
wau
(Deni, 11. 3. 2010 16:00)ÚPLNE NAJLEPŠIA KAPITOLA!!!! DOKONALE PREPRACOVANÁ...PROSTE DOKONALÉ:)))) LEPŠÍŠ SA:-*
dakujem este raz:))
(Ninuš, 16. 3. 2010 13:35)