Just another story...20
20.
„Pamätáš si vôbec cestu?“ spýtal sa ma Tom, keď sme prišli na križovatku chodníkov. Bolo skoré ráno, slnko len nedávno vyšlo nad horizont. Sľuboval sa pekný slnečný deň. Čo sa týka počasia, aj mojej nálady. Prechádzam sa po rodnom meste ruka v ruke s mojou láskou a chystám sa navštíviť rodičov, ktorých som tak dlho nevidela. Som si istá, že ma spoznajú. A keď nie, mám so sebou Toma. Môže sa mať niekto na svete ešte lepšie ako ja? Pravdou bolo, že určite áno, no v tejto chvíli som sa cítila ako najšťastnejší človek na svete. Podvedome som stále zrýchľovala krok, chcela som sa s našimi stretnúť čo najskôr.
„Samozrejme, že si pamätám,“ odvetila som s hlasom plným neskrývanej radosti. Tom sa na mňa usmial.
„Musíš sa neskutočne tešiť.“
„Tak tomu ver,“ priam som zapišťala. Tento krát sa už zasmial a počas chôdze ma objal. Asi sa roztopím...
Prechádzali sme po známych uliciach, spoločne spomínali na všetky chvíle, ktoré sme tu strávili. Spomínali sme na tú pamätnú schovávačku, ktorú som hrala s Jessie pred mojím domom. Bol to deň, kedy sme sa stretli.
„A tu,“ ukazoval Tom na starý dom so záhradou zarastenou metrovou burinou. „ tu som ti s Jessie zorganizoval narodeninovú oslavu, keď ti bolo šestnásť. Vtedy to tu ešte vyzeralo inak,“ dodal.
„Áno, na to si spomínam,“ usmiala som sa. „Bolo to úžasné prekvapenie.“
„Všetci sa skvele bavili...moment! Veď to bolo takto pred tromi rokmi! O dva dni máš narodeniny...teda, ak sa nič nezmenilo.“
„Panebože, máš pravdu! Úplne som na to zabudla. Myslím si, že všetko sa zmenilo od chvíle, čo som sa narodila. Takže deň narodenia by mal byť rovnaký!“
Tom zrazu zastal a na tvári sa mu objavil užasnutý výraz.
„Čo sa deje?“ pýtala som sa rýchlo.
„Nič...len som si niečo práve uvedomil,“ povedal so záhadným úškrnom. „O chvíľu uvidíš,“ dodal stále sa škeriac.
„O čom to hovoríš?“ vyzvedala som. Už nechcem nijaké tajomstvá.
„Neboj sa, nič zlé sa nedeje. Dajme tomu, že ťa čaká veľké prekvapenie,“ povedal Tom a zasmial sa sám pre seba.
„Tak to som teda zvedavá. Ja mám prekvapení dosť na celý život. Aj na dva životy...“
„Toto bude príjemné prekvapenie. Myslím si, že pre všetkých.“
Ďalej sme opäť spomínali a mne v hlave vírili rôzne predstavy toho „prekvapenia“. Jedna nereálnejšia ako druhá. No ako som neskôr zistila, skutočnosť by mi v živote nenapadla...
Prešli sme cez poslednú križovatku a hneď som uvidela náš dom. Náš. Môj a mojej rodiny. Ako vidím, otec ešte stále nedá dopustiť na záhradu. Vždy sa vzorne staral o udržiavanie trávnika a všetkých stromčekov. Celé toto miesto malo akoby zvláštnu magickú atmosféru. Čím som bola bližšie, tým som bola nedočkavejšia. Už o chvíľu ich uvidím! S Tomom som prešla z cesty na chodník vedúci ku vchodovým dverám. Na prednej verande bola moja lavička. Teda, teraz nebola moja, no pamätám sa ako som sa vždy, keď by bolo smutno na ňu posadila a dívala sa na hviezdy. Pozrela som sa doprava pri garážové dvere. Kam zmizol prístrešok na bicykle? Namiesto neho tam stálo malé basketbalové ihrisko. Tak to mi je teda novinka. Žeby sa Sue dala na šport?
„Tom? Mám stále moju malú sestru?“
„Áno máš,“ usmial sa opäť tým záhadným úsmevom. „Je dokonca rovnako stará, ako bola predtým. Zdá sa, že jej narodenie si nijako neovplyvnila. Ale nevolá sa Sue.“
„A ako teda?“
„Jane,“ odpovedal Tom.
Hm, Jane. Pamätám sa, že rodičia vždy chceli aby sa sestrička volala Jane, no ja som nakoniec rozhodla za Sue.
Už sme boli pri dverách. Opatrne som zdvihla ruku a trikrát hlasno zaklopala. Bolo to ešte ťažšie, ako keď som klopala na dvere Tomovho domu.
Z druhej strany dverí som počula hlasné kroky. Každý jeden krok bol akoby úder môjho srdca. Kroky nakoniec zastali a ako sa dvere otvárali, moje srdce vynechalo úder. Predo mnou stál môj otec.
Frank Moran sa vôbec nezmenil. Plešina na hlave bola rovnako veľká, bol nízky a pozeral na mňa nedôverčivým pohľadom. Nebrala som to osobne, otec vo všeobecnosti nemá rád, keď sa niekto neznámy objaví na prahu jeho domu. Lenže ja som nebola neznáma. Veď čoskoro zistí, vravela som si.
Keď zbadal po mojom boku Toma, jeho výraz zvľúdnel. Otvoril dvere dokorán tak, že som videla celú predsieň.
„Ahoj Tom. Čo tu robíš tak skoro ráno?“ spýtal sa Toma, no pritom hľadel na mňa.
„Dobré ráno, pán Moran. Dohodol som sa s Joshom, že si pôjdeme ráno zahrať basketbal, tak by som ho tu rád počkal. Nie je to problém?“ spýtal sa. Zjavne mal pripravený nejaký plán, no nevedela som zistiť v čom spočíva. A kto je sakra Josh? Prečo by sa mal s nejakým kamarátom stretávať u mňa doma?
„Samozrejme, poď dnu. A toto je...?“ pozrel spýtavo na mňa. Tento pohľad som poznala. Vždy keď som niečo vyviedla, pozrel na mňa takto a snažil sa zistiť, či hovorím pravdu.
„Ach, samozrejme. Toto je moja ehm ...kamarátka Elisse. Ide s nami.“
„Dobré ráno ot...pán Moran,“ opravila som sa rýchlo. Keď ma predstavil ako kamarátku, bolo by dosť nezvyčajné, keby som ho nazvala otcom.
Ukradomky som pozrela na Toma, či mi náhodou nechce vysvetliť o čo sa to pokúša, no on sa len usmieval a z tváre sa mu nedalo nič vyčítať.
„Dobré ráno, Elisse,“ povedal otec, ktorému som však z tváre vedela vyčítať všetko. Zádumčivosť a podozrenie. Odstúpil od dverí a pustil nás dnu. Začala som sa obzerať okolo seba. Naša predsieň. Na zemi sa povaľovali topánky, ktoré som práve ja musela vždy odkladať. Cez vysoký oblúk som videla do obývačky a na schodisko, vedúce na druhé poschodie. Na poschodie, kde sa nachádza moja izba. Som naozaj zvedavá, čo je v nej teraz.
Opatrne som išla za Tomom, ktorý sa správal, akoby tu bol doma. Prehodil zopár slov s mojím otcom a ten nám pokynul aby sme si sadli na pohovku.
„O čo sa to pokúšaš?“ šepla som mu, keď sa otec vzdialil.
„Vydrž. Ani ja som si najprv neuvedomoval, že si to ty. Získavam ti čas.“
„A kto je Josh?“
Tom sa tváril akoby ma nepočul, no videla som že sa zase uškŕňa. Keby som sa tu mohla ja správať ako doma, hodila by som po ňom vankúš. Plnou silou.
Otec si sadol oproti nám, teraz mal na tvári už úplne vľúdny výraz a usmieval sa na mňa. Mala som chuť hneď ho objať. Môj ocko. Ako mu to vysvetliť?
„Mám taký pocit, že som vás už videl. Ste zo Silvertonu? Tomova a Joshova spolužiačka?“ spýtal sa ma, snažiac sa nadviazať rozhovor.
Čo odpovedať? Najradšej by som naňho hneď vyvalila pravdu, o viem, že ešte bolo priveľmi skoro. Musím tomu dať voľný priebeh, tak ako pri Tomovi.
„Ehm, nie... ja som tu nová. Ale p- poznám ich,“ dostala som zo seba.
„Frank? Kto to prišiel?“ začula som hlas z poschodia. Zvonivý hlas mojej mamy. Akoby som po roku opäť počula svoju obľúbenú pieseň. Tom náhle vstal a z vrecka si vytiahol mobil. Nepočula som, že by mu zvonil, no on si ho rýchlo priložil k uchu, ústami naznačil: „Ospravedlňte ma,“ a vošiel do kuchyne. Naozaj sa správal ako doma. Otec len prikývol a odpovedal mame.
„Prišiel Tom s kamarátkou.“
Počula som ako sa na poschodí zavreli dvere a následne ako niekto zostupuje po schodoch. Obrátila som sa a zbadala mamu, ako schádza dolu, nazerajúc do obývačky. Moja mama. Bola naozaj veľmi pekná a tento krát sa mi do očí takmer nahrnuli slzy. Naposledy keď som ju videla bola úplne zničená. Bol to naozaj hrozný pohľad, ktorý by som najradšej vymazala zo svojej pamäte. Avšak aj keď som mnohokrát pochybovala, či bol dobrý nápad, že som všetko zmenila, teraz opäť vidím, že sa to vyplatilo. Žiadna prázdna bledá tvár. Mama priam žiarila, na perách jej pohrával úsmev. Na rozdiel od otca bola vždy až priveľmi pohostinná, vždy vysmiata a dobre naladená. Zišla do obývačky a sadla si vedľa svojho muža.
„Dobré ráno,“ pozdravila som ju tenkým hláskom. Bola som naozaj nervózna, v hlave mi vírilo tisíc myšlienok, ale nevedela som zosnovať nijaký normálny plán, ako im všetko oznámiť.
Mama sa usmiala ešte viac. „Dobré ráno. Môžem vám niečo ponúknuť? Čaj? Kávu? Sušienky?“
„Nie, ďakujem, neprosím si,“ povedala som rýchlo.
Vlastná mama mi vyká. Je to naozaj nezvyčajný pocit. Obaja rodičia sedia na sedačke oproti mne a ani jeden nemá potuchy, že som ich dcéra. Naozaj skvelé. Keby som mala nejakú rodinnú fotografiu, bolo by to jednoduchšie.
Mama sa zaraz zháčila. Všimla som si na jej tvári závan podozrenia. Nečakala som to. Otočila sa k otcovi a spýtavo naňho pozrela. Otec zjavne tiež nerozumel v čom spočíva náhla zmena jej nálady.
„Frank, to je ona,“ povedala pošepky, no aj tak som všetko počula. Srdce mi poskočilo od radosti. No niečo mi tu nesedelo...
„Kto ona?“ spýtal sa, ani sa nesnažil stíšiť hlas.
„To dievča! Pamätáš sa na toho chlapíka, čo tu bol pred pár dňami? Ukazoval nám jej fotografiu! Mali by sme mu zavolať!“
O čom to preboha hovoria? Naozaj som sa vyplašila. Kto bol u mojich rodičov? Bola to však iba básnická otázka, hneď som vedela, kto v tom má prsty. Starý známy a už hlavne navždy stratený Phil.
„Prepáčte, ale o čo tu ide?“ spýtala som sa jej na rovinu.
„Slečna, je mi to ľúto, ale naozaj by ste tu nemali byť. Vieme, kto ste. Ak pôjdete hneď teraz preč, tak sľubujem, že nikomu nezavolám. Prosím, choďte,“ pokynula mi vlastná mama. Neveriacky som na ňu hľadela.
„To musí byť omyl,“ povedala som rýchlo. Snažila som sa tváriť nevinne, z tohto domu nemôžem teraz odísť. Teraz už určite nie. „S niekým ste si ma pomýlili.“
„Som si istá, že nie,“ povedala mama a siahla po niečo do odkladacieho šuplíka pod konferenčným stolom. Vybrala malú fotografiu a podala mi ju. Prezrela som si ju a neverila vlastným očiam. Bola to moja fotografia z občianskeho. Ten sviniar Phil si musel spraviť kópiu!
„Ja vám to vysvetlím,“ začala som, no mama ma prerušila.
„Nič nemusíte vysvetľovať, prosím vás, choďte,“ povedala mama, no ju zase prerušil otec. „Upokoj sa, možno je to celé nejaké nedorozumenie. Ten chlapík sa mi vôbec nepozdával, podľa mňa skôr on patril do ústavu. Už sme to predsa preberali!“
Tak fajn, takto som si to nepredstavovala. Nečakala som prechádzku ružovou záhradou, no toto bolo na mňa moc. Rodičia ma považujú za akého si blázna alebo zločinca a je možné, že medzi nimi spôsobím hádku. Krásne sobotné popoludnie. Ako často hovorím: nič zvláštne, keď ste Elisse Moranová.
„Počkajte, ja vám naozaj musím niečo povedať.“ povedala som zo zvýšeným hlasom, takže sa na mňa obaja začudovane pozreli. Vždy, keď som na nich zvýšila hlas som si vyslúžila týždeň domáceho väzenia. Samozrejme, vždy ho zrušili po dvoch dňoch, nedokázali sa na mňa hnevať. A ja som sa nedokázala s nimi nebaviť.
Už som chcela začať improvizovať s nejakou narýchlo vymyslenou rečou, no vtedy sa niekto ďalší objavil na schodoch. Niekto, koho som tam ani len trochu nečakala. Niekto, koho som nikdy v živote nevidela.
„Čo je to tu za hluk?“ spýtal sa chalanský hlas. Patril vysokému a celkom peknému chlapcovi, oblečenému v jednoduchom tričku a krátkych nohaviciach. Mal tmavé mierne vlnité vlasy a hranatú tvár. Ale čo ma najviac zaujalo boli jeho oči. Veľké tmavé oči.
„Nič sa nedeje. Prišiel za tebou Tom, vraj máte ísť hrať basketbal.“
Chlapec na schodisku sa zarazil. „Teraz ráno? Čo sa zbláznil? Na ničom sme sa nedohodli. A kde je?“ obzeral sa po obývačke. Jeho oči spočinuli na mne a na mojom prekvapenom výraze. Cítila som sa zvláštne a zbadala som, že ani on nie je zrazu vo svojej koži. Nespúšťal zo mňa oči a moje ostali akoby prilepené na ňom.
„Telefonuje v kuchyni, potom ho pošlem do tvojej izby, len tu musíme ešte niečo doriešiť,“ odvetila mu mama, snažiac sa ovládať si hlas. Tiež si všimla ako na seba hladíme. Ja som neveriacky otvorila ústa. Ani som si to neuvedomila a zrazu som stála, s očami vyvalenými na chlapca na schodisku.
„Čože?!“ vyhŕkla som. V ušiach sa mi ozývali tie slová. Pošlem ho do tvojej izby...je toto možné? Tak o tomto prekvapení hovoril Tom? Mám brata. Brata, ktorý je zjavne rovnako starý ako ja. Myslela som si, že sa všetko zmenilo od chvíle, čo som sa narodila. No zjavne to bolo ešte o deväť mesiacov skôr. Neuveriteľné. Možno si to namýšľam, ale zdá sa mi, že aj jemu práve svitlo. Podobnosť medzi nami je neodškriepiteľná. Ako hovoril Tom: typické Moranovské oči.
Mama s otcom na mňa hľadeli ako na blázna. Zato Josh zbehol dolu schodmi a podišiel ku mne. Hľadel mi hlboko do očí a zjavne sa spamätával zo šoku. Kútikom oka som zbadala ako sa Tom opiera o zárubňu dverí a spokojne sa usmieva.
„Povedz mi, že sa mi sníva,“ povedal mi pošepky. Musela som sa usmiať. Keď som ho videla zblízka, nebolo pochýb, že sme súrodenci. Nie síce úplne bežní, niečo medzi dvojičkami a nevlastnými súrodencami. A ja som si myslela, že môj život nemôže byť bizarnejší.
„Nesníva,“ povedala som taktiež pošepky.
„Elisse Moranová, vitaj doma,“ povedal a objal ma. Do očí mi vhŕkli slzy dojatia.
„T- ty ma spoznávaš?“ dostala som zo seba.
„Nie. Vlastne neviem. Ale si to ty. To namiesto teba som tu. Ja som vedel, že sem nepatrím, celý ten čas som to vedel. Netuším, čo má toto celé znamenať, ale...preboha čo to má znamenať?“
„Všetko ti to vysvetlím,“ otočila som sa na rodičov. Nechápavo pozerali na scénku, ktorá sa pred nimi odohrávala. Takto si asi sobotné ráno nepredstavovali. „Mami, oci, aj vám musím všetko vysvetliť.“ Účinok tejto jednoduchej vety bol okamžitý a očakávaný. Otec sa chytil za srdce a vyvalil oči. Mame vypadla z rúk šálka kávy a na zemi sa rozbila na malé kúsky.
Párkrát som sa zhlboka nadýchla a potom som spustila najdlhší monológ v mojom živote. Ani Tomovi som toho toľko nepovedala. Ten teraz sedel po mojom boku a robil mi oporu, ochotný zasiahnuť, ak by sa naši rozhodli, že ma nebudú počúvať. No to sa nestalo. Mama, otec ani Josh ma neprerušili, mlčky si vypočuli celý môj príbeh. Ničím som ho neprikrášlila a aj keď mi to bolo vrcholne nepríjemné, všetko som im vykreslila tak, ako to bolo v skutočnosti. Mama si viackrát zdesene zakryla ústa rukou, otec zvieral roh sedačky. Snažila som sa vyčítať im z tvári, či im už došlo, že som to naozaj ja, či tam neuvidím náznak spoznania, no jediné, čo sa im na tvárach zračilo bol údiv. Nemám im čo vyčítať, dokonca ani keby ma teraz vyhodili z domu a poslať do blázinca. Dalo by sa to čakať.
Keď som skončila, čakala som ohromené ticho, čakala som, že niekto zhrozene odíde z miestnosti, no ako som zbadala, čakala som nadarmo. Prerušil ho Tom.
„Môžem vám potvrdiť že všetko, čo povedala je pravda, aj keď to možno znie ako najbizarnejšia vec, čo ste kedy počuli.“
Až teraz nastalo očakávané ticho. A aj niekto odišiel z izby. Bola to mama. Vyšla hore schodmi, prešla po krátkej chodbe na poschodí a počula som otváranie dverí. Kam išla? Počula som nejaké tiché hlasy a zrazu dupot malých nôh. Natiahla som krk, aby som dovidela na poschodie. Objavila sa tam natešená tvár mojej malej sestry. Vyskočila som z pohovky. Keď som ju zbadala, moje srdce poskočilo.
„Sue!“ zakričala som na ňu. Viem, že sa teraz volá Jane, no pre mňa bude vždy Sue. Bola to stále ona, aj keď sa trochu zmenila. Mala hnedé krátke vlasy, namiesto bujnej neposlušnej hrivy, ktorú mala predtým. Vždy som v našej rodine lobovala za to, aby jej nestrihali vlasy, keď ich má také pekné. Ale aj takto to bola stále moja malá milovaná sestrička.
„Elisse! Ja som vedela, že prídeš!“ zakričala na mňa a rozutekala sa dolu schodmi. Zobrala mi dych. Nečakala som, že z celej rodiny to bude práve ona, ktorá bude mať úplne jasno v tom, kto som.
Zobrala som ju na ruky, zatočila som sa s ňou a poriadne ju vystískala. Keď som ju položila na zem venovala mi obrovský štrbavý úsmev a hneď sa otočila na rodičov.
„Vidíte? Ja som vám to hovorila!“
Tak fajn, tento krát som bola mimo ja. Spýtavo som pozrela na mamu, ktorá sa už ponáhľala ku mne. Nasledovala dojímavá chvíľka, kedy za mnou prišla celá rodina a objala ma. Bola som neskutočne šťastná, no ničomu som nerozumela.
„Prepáč, že nám to tak trvalo, zlatko,“ hovorila mama s plačom. Až teraz...až teraz sa to vo mne zlomilo.“
„Takže...takže si na všetko spomínate?“ spýtala som sa, žiadajúc o ubezpečenie.
„Všetko sa mi opäť vynára v pamäti. Ale Elisse...panebože to je také...neuveriteľné!“
„Nemusíš mi o tom hovoriť. Ale čo to má znamenať? O čom vám hovorila Sue...teda Jane?“
Mama sa cez slzy zasmiala. „Pokojne jej hovor Sue. Aj tak na iné meno nechce počúvať. Odkedy si odišla...myslím tým po tom...incidente...neustále sa na teba pýtala a my sme jej nevedeli vysvetliť, kam si išla. Pýtala sa na teba každučký deň. A akosi to neprestalo ani po tom, ako si...ako sa všetko zmenilo.“
„Čože?“ vyhŕkla som už po druhýkrát. Pozrela som na sestričku, ktorá sedela vyškerená vedľa mňa. Opäť som ju zobrala na ruky a vtisla som jej veľkú pusu na čelo. „Ty si si ma pamätala?“
„A oni mi nechceli povedať, kam si išla!“ povedala Sue naoko rozhorčene. „Kde si bola?“ dodala a vyčítavo na mňa pozrela. Ešte tuhšie som ju objala.
„Bola som na dlhom výlete. Všetko ti porozprávam,“ povedala som jej. Obrátila som pohľad späť k rodičom.
„A čo ste jej povedali?“
„Mysleli sme si, že si to všetko vymýšľa. Že si vymyslela nejakú imaginárnu kamarátku a stále nám o nej hovorí. Ja ani tvoj otec...ani jeden z nás si na teba nespomínal. Neviem prečo, no jednoducho si zmizla z našich životov. Teda teraz už viem prečo. Celá tá vec s tými dverami, o ktorých si hovorila. Jane však bola odolná. Chcela, aby sme ju volali Sue, vôbec nespoznávala Josha, neustále sa pýtala, kedy sa vráti Elisse. Naozaj sme sa o ňu začínali báť. Dlžíme ti ospravedlnenie, zlatko,“ dodala mama, usmievajúc sa na Sue.
„Ach, tí dospeláci,“ vzdychla si Sue teatrálne, čím vyvolala vlnu smiechu. Keď už bola atmosféra odľahčená, pokračovali sme v rozhovoroch. Rodičia sa pýtali na všetky podrobnosti môjho nového života, chceli vedieť, ako som sa sem dostala, ako som ich našla. Rozprávali sme sa hodinu. Dve. Tri. Až nakoniec bolo poludnie a Sue sa začala sťažovať, že je hladná. Všetci sme prešli do kuchyne a konečne som sa poriadne najedla najlepšieho maminho jedla. Keď som videla, ako všetci sedíme pri jednom stole, celá rodina aj s Tomom, doľahli na mňa emócie. Po takejto rodinnej idylke som túžila celé mesiace. Niečo, čo som si myslela, že nikdy nedosiahnem, mám teraz pred sebou. Ak som si pred pár hodinami myslela, že som najšťastnejší človek na zemi, v porovnaní s týmto to bolo nič. Až teraz som bola najšťastnejšia a bola som si istá, že na celom svete nie je nikto šťastnejší. Konečne je všetko tak, ako má byť. Bizarný život Elisse Moranovej sa dostal do správnych koľají. Už ale nikdy nebude taký, ako bol predtým. Bude omnoho lepší.
„Budeme musieť teraz doriešiť zopár vecí,“ povedal mi Josh. „Plánuješ ma dostať zo svojej izby? Lebo budem musieť protestovať,“ dodal žartom.
„Pokojne tam ostaň. Pôjdem do hosťovskej. Aj tak je väčšia a vždy som chcela bývať v nej,“ uškrnula som sa naňho a prosebne som pozrela na mamu.
„Môžeš tam ísť,“ odsúhlasila. Otec celý čas hlavne počúval a veľa toho nenahovoril. Nevedela som odhadnúť v akej je nálade. Zrazu však prehovoril.
„Vždy som chcel mať tri deti,“ na čom sa celý stôl ešte hodnú chvíľu zabával. Ale naozaj sme teraz traja súrodenci. Vždy som túžila po staršom bratovi a teraz ho mám. Síce rovnako starého, no aj tak som si istá, že bude tým najlepším bratom.
„A bude obrovská dvojitá oslava!“ vyhlásil Josh s nadšením. Začal mi vymenovávať možné miesta večierku a zoznam hostí. Vyzerá ako poriadny návštevník žúrov.
„Ale predtým usporiadame rodinnú oslavu,“ podotkla mama a otec horlivo prikyvoval. „Pozveme všetkých známych!“
„Myslíte si, že to je dobrý nápad?“ spýtala som sa pochybovačne. Je pre mňa zázrak, že oni berú všetko s nadhľadom, no pochybujem že to pochopí moja bláznivá teta Betty alebo senilný strýko Travis. Jednoznačne by som ich rada videla, no nechcem pokúšať šťastie ešte viac.
„A prečo nie? Vymyslíme si nejaký uveriteľnejší príbeh a bude,“ usmial sa otec.
„Fajn, ale vymýšľanie nechám na vás,“ odvetila som. „Chýbajú mi starkého vtipy,“ usmiala som sa.
„A hádam si nezabudla na úžasné koláče od starkej,“ zasmial sa Josh a zasnívane hľadel do prázdna.
„Úžasné? Nič v zlom, ale často sa nedali jesť. Ale kocúr sa nikdy nesťažoval.“
Josh na mňa pozeral akoby som stratila rozum. „Hovoríme o tej istej starkej?“
„Veď máme len jednu.“
„O čom to hovoríš? Samozrejme, že máme dve!“ V tom mama zhíkla. Zahľadela som sa na ňu začudovaným pohľadom. V očiach mala slzy, no usmievala sa.
„Starká žije. Až teraz som si uvedomila, že v tvojom živote nevystupovala. Tým že...stále to neviem popísať..si to zmenila, si jej zachránila život!“
Uvedomila som si, že hovorí pravdu. Moja starká zomrela, keď sa ponáhľala do nemocnice, lebo si myslela, že sa narodím o dva týždne skôr. Bol to však planý poplach.
„Ešte šťastie, že si bol poslušnejšie bábo ako ja,“ uškrnula som sa na Josha.
Pri stole sme presedeli celú večnosť. Podozvedala som sa mnoho zaujímavostí o obyvateľoch mesta, o tom, kam išli na vysoké školy moji bývalí spolužiaci, kto si s kým začal a podobne.
„Vedela som, že sa dostaneš na Denverskú,“ pochválila som Toma.
„Ďakujem. Dostal sa tam aj Marc, Damon, Becky a Jessie,“ dodal Tom.
„Aj Jessie? Povedzte mi niečo o nej, neviem sa dočkať na stretnutie s ňou!“
Tom a Josh si vymenili veľavýznamné pohľady a potom obaja vybuchli smiechom.
„Čo sa deje?“ nechápala som.
„Akoby som ti to...Ja a Jessie spolu tak trochu chodíme,“ povedal Josh.
„Čože? Ty a moja najlepšia kamarátka? To je skvelé!“ povedala som nadšene. „Keď sme si ani jedna nevedeli nájsť chalana, Jessie žartovala, že keby som chlapec, tak so mnou chodí. Vidím, že hovorila pravdu.“
„Tak tomu sa hovorí osud,“ skonštatoval Josh.
Otočila som sa na Toma, pretože mi práve napadla dôležitá otázka. „A ty si niekoho mal?“
Tom sklonil hlavu a začal si hrýzť peru. Poznala som ho natoľko dobre, že som vedela, že sa za niečo hanbí. Určite niekoho mal. Nebudem mu to vyčítať, v žiadnom prípade...ale kto to bol?
„Becky? Tory? Alebo nebodaj Katy?“
„Nikto, kto by stál za reč,“ povedal Toma mierne očervenel. Obrátila som sa na Josha.
„Bola to Katy, však? Katy Randlynová, ja som vždy vedela, že po tebe ide!“
„Ver mi, bolo to, akoby som chodil s tieňom. Nechápal som, čo s ňou robím, ako sa ku mne dostala, no nevedel som sa jej zbaviť.“
„To je v poriadku, nehnevám sa na teba,“ ubezpečovala som ho, lebo viem, že sa dokáže obhajovať aj hodiny. Ako obhajoba mi úplne stačil úžasný bozk, ktorý mi dal.
„A čo ty? Čo si robila celý čas v Atlante? Nehovor mi, že si nikoho nemala.“
„Nemala,“ usmiala som sa. „Študovala som na Gallawayskej univerzite psychológiu a bývala s jednou spolubývajúcou v malom byte .“
„Chodila si na Gallawayskú? To nie je možné, poslal som si tam prihlášku a neprijali ma. Mohli sme študovať na tej istej výške!“
„No vidíš, asi to malo byť takto. Muselo sa mi to sťažiť. Nebolo by to ono, keby som nemusela precestovať celú krajinu v karavane a na chrbte upíra,“ povedala som a vychutnávala si šokované pohľady všetkých okolo stola. Vyrozprávala som im moju nezabudnuteľnou cestu až sem a popritom som rozmýšľala nad Troyom. Dúfam, že ho ešte niekedy uvidím, chcela by som mu poďakovať za záchranu. Možno sa už vrátil za Jill a Zacom pokračujú v ceste. Možno. Už nikdy nebudem brať nič ako isté. Stopercentné. Každá situácia sa môže skončiť nespočetným množstvom koncov. Šťastným aj smutným. Aj keď to u mňa viackrát vyzeralo na ten najkatastrofálnejší, musím uznať, že som sa dočkala svojho happy endu. A ak mám pravdu povedať, zaslúžila som si ho. Ale najviac sa bojím toho, že sa zrazu zobudím a zistím, že to celé bol len sen a ja ležím v posteli v atlantskom byte. Nenápadne som sa uštipla do lakťa a privrela oči. Keď som ich otvorila...zbadala som päť vysmiatych tvári otočených na mňa. Mama, otec, Sue, Josh a Tom. Päť tvári, ktoré chcem odteraz vidieť každý každučký deň. No...dá sa povedať, že jedna mi tu ešte chýba. No tá už bola na ceste. O chvíľu sa ozval zvonček pri dverách a Josh išiel otvoriť.
Nazrela som do predsiene a zbadala tvár, ktorá mi ešte chýbala k dokonalému pocitu šťastia.
„Ja sa asi zbláznim!!! Myslela som si, že mi už úplne preskočilo! Elisse!“
„Ahoj, Jess!“ zakričala som na svoju najlepšiu kamarátku a rozbehla sa za ňou. Dlho sme sa objímali, medzitým mi však Jess už stihla dať minimálne desať otázok. Musela som ju prerušiť, aby som zistila, odkiaľ jej mám začať rozprávať príbeh. Spýtala som sa jej, či si uvedomuje, čo sa deje, no ona ma akoby nepočúvala a mlela si svoje. Typická Jess. Večne ukecaná. A práve preto ju mám tak rada.
„Tak ja som včera normálne došla domov a nevedela som z hlavy vypustiť spomienku na to záhadné dievča, ktoré do mňa narazilo v bare. Zdalo sa mi, že na tom bude niečo viac. Tak som si listovala v jednej z mojich knižiek o mágii a ako som prechádzala po jednotlivých stranách, na každej sa mi vybavila nejaká nejasná spomienka. Boli tam obrázky upírov, stroju na návrat do minulosti a podobné veci, ktorým som síce verila, no vedela som, že zrejme budú len výplodom niečej fantázie. No tých spomienok bolo stále viac a viac až zrazu...bum! Všetko sa to prevalilo. Dievča, vieš ty vôbec ako si mi chýbala?!“ zakončila svoj prehovor.
„Aj ty mne, zlatko!“ povedala som jej a ešte raz ju poriadne objala.
„A teraz mi musíš podrobne opísať každú aj tú najmenšiu bizarnú vec, čo sa ti stala! Chcem o tebe napísať knihu!“
„Tak to bude poriadne sci-fi,“ zasmiala som sa. „Na dnes som už poriadne vyčerpaná, ale sľubujem ti, že si zajtra na to nájdem čas. Vyrozprávam ti všetko do najmenšieho detailu. Priprav si na mňa tak päť hodín,“ uškrnula som sa.
„Pokojne aj celý deň. A teraz ak ma ospravedlníš, idem si niečo vyriešiť s tvojím bratom! Tak on je tu s tebou celý deň a nedá mi vedieť?! Veď uvidí...“ pohrozila do vzduchu a odišla do kuchyne. Moja malá mierne vyšinutá Jessie.
Vrátila som sa do obývačky a sadla si na sedačku k otcovi, s ktorým som preberala veci ako: kam teraz na výšku a či nepotrebujem nejakú pomoc. Dohodli sme sa, že sa zahlásim na Denverskú, odbor psychológia, pretože ma to celkom začalo baviť. Mama sa vybrala na poschodie, aby mi nachystala hosťovskú izbu. Josh doniesol zo svojej izby fotoaparát a spravili sme zopár fotiek do rodinného albumu. Otec vravel, že je neskutočná škoda, že sa nezachovali nijaké z môjho detstva a tak sa Josh rozhodol, že jeho bábätkovské fotky môžem považovať za svoje. Bol to jednoznačne výrok večera. Keď sme si ich však neskôr prezerali, v perinke bol na nerozoznanie odo mňa.
Rodičia dovolili aby prespali Jessie aj Tom u nás. Všetci spoločne sme ešte dlho do noci sedeli v obývačke, spomínali a užívali si chvíľky rodinnej idylky. Keď bolo na mňa informácii a zaujímavostí už priveľa a rozbolela ma hlava, rozhodla som sa, že sa poberiem do izby. Cestou som sa ešte ponúkla mame, že vynesiem smeti.
„Už nikdy v živote nebudem protestovať proti upratovaniu,“ povedala som jej, keď som sa obúvala.
„Do týždňa oľutuješ, čo si práve povedala,“ usmiala sa mama.
Zobrala som si Joshove kľúče od domu, vyšla von a zabuchla za sebou dvere. Popolnica bola až na hranici s ďalším domom. Nechala som nech mi sotva badateľný vietor trochu osvieži tvár. Na dnes mám toho naozaj dosť. No niekto si myslí, že mi môže ešte pridať... o plôtik okolo domu sa opierala osoba, ktorá ako jediná mohla narušiť tento dokonalý večer. Čierny plášť, ignorantský úsmev a schopnosť, objaviť sa práve vtedy, keď ho vôbec nečakám. Nemalo byť už po ňom?!
„Čo tu dočerta robíš? Veď už neexistuješ! Nič som si nepriala a v nič som neverila! Akurát v to, že ťa už nikdy neuvidím!“ rozkričala som sa a taška so smeťami mi vypadla z ruky.
„Pokoj, pokoj! Prišiel som v mieri,“ povedal a zjavne sa opäť na celej scénke zabával. „Prišiel som ti poďakovať.“
„Ako to myslíš „prišiel“? Ty už neexistuješ! Opäť si len výplod mojej fantázie! Už nie si ďalej človekom, veď sám si hovoril, že ťa zničím, keď sa vrátim k svojmu starému životu. A ako vidíš, vrátila som sa! Všetci si na mňa spomínajú, všetka tá ilúzia pominula!“
„Šetri si dych, naozaj som tu len na chvíľu. Už mi od teba nehrozí nebezpečie. Ďakujem,“
„Za čo mi ďakuješ? Nechala som ťa pominúť. Ty sám si hovoril, že tak to bude fungovať. Nebolo to pre mňa ľahké, no rozhodla som sa. Môžem hádať? Zase to bola jedna z tvojich premyslených lží? Čo si chcel dosiahnuť? Nerada ti kazím zábavu, no ja už chcem mať pokoj!“
„Ale veď ja ti ho neberiem. Len som chcel byť slušný a poďakovať sa. Nezabila si ma. Škoda, čo? Vždy som ti hovoril, že si iná, ako ostatní. Keď si mala pred sebou možnosť, že sa k tebe vráti tvoja viera, že budeš môcť mať všetko na svete, neprijala si ju. Prečo?“
„Po prvé: Ja už mám všetko na svete,“ ukázala som na náš dom. „Mám späť svoju rodinu, svojich najbližších. Už nič viac nepotrebujem. A po druhé: S ničím, ale naozaj s ničím nadprirodzeným nechcem mať dočinenia už nikdy viac. Tak som sa zaprisahala a nemienim to meniť. Ale netuším, čo to má spoločné s tebou.“
„Keď si sa vzdala viery, vzdala si sa mňa. Neboj sa, neberiem to osobne,“ žmurkol na mňa. Potrebovala som si objasniť zopár vecí.
„Takže si stále človekom?“
„Áno.“
„Môžeš žiť nezávisle odo mňa?“
„Áno.“
„Dáš mi už konečne pokoj?“
„Áno.“
„A tak na čo si sem dnes prišiel?“
„Už som ti to predsa trikrát povedal. Poďakovať sa, že si ma nechala žiť. Cítim sa byť dlžný. Môžem ti splniť nejaké prianie?“
„Môžeš. Zmiznúť s môjho života a už nikdy sa neukázať,“ povedala som bez rozmýšľania.
„Vykonám,“ uškrnul sa. „Ver mi, keď sa už nemusím o svoj život báť, naozaj odídem do Las Vegas.“
„Môžeš mi odtiaľ poslať aj milión pohľadníc, už ti nikdy neuverím.“
„Nečudujem sa. A ospravedlňujem sa za všetky nepríjemnosti, ktoré som ti povedal...“
„Prázdne slová, Phil, prázdne slová,“ prerušila som ho. Bola som neskutočne unavená a naozaj som nemala chuť počúvať jeho výlevy. „Chcem už ísť domov. Zbohom. Navždy,“ posledné slovo som zdôraznila. Otočila som sa na päte a vracala sa k domu, keď mi zrazu niečo napadlo.
„Počkaj. Predsa len mám nejaké prianie,“ povedala som Philovi, ktorý sa ani nehol z miesta.
„Samozrejme, bozk na rozlúčku vždy poteší,“ uškrnul sa.
„Naozaj vtipné. Hovoril si, že dokážeš splniť hocijaké prianie?“
„Ani nevieš čoho všetkého som schopný,“ povedal záhadne.
„Tak fajn. Mám dve priania. Prvé: Povieš mi, ako je na tom Troy.“
„Dve? Na tom sme sa nedohodli, ale ako chceš. Troy? to je ten mladý upír, však? Má sa fajn. Pridal sa ku klanu upírov v Chicagu. Bude si tam viesť krásny a večný život,“ dodal Phil teatrálne. Nezisťovala som odkiaľ to vie, a dúfam, že aspoň teraz mi hovoril pravdu. Spravím si výlet do Chicaga a uistím sa.
„Fajn. A druhé: Pamätáš si na starca, ktorý za mnou prišiel pred tým, ako ma premenili? Chcem, aby si mu pomohol. Máš moc zabiť upíra?“
„To by si mu dopriala? Áno, dokážem to. No ale toto som si o tebe nemyslel...“
„Poznám jeho príbeh a viem, že veľmi trpí. Ak ťa o to požiada, vyhovej mu. To je všetko.“
„Takže teraz už konečné zbohom?“ spýtal sa a nasadil trpiteľský výraz.
„Prečo mám taký zlý pocit, že teba sa nikdy nezbavím?“ spýtala som sa krútiac hlavou.
„Tak to naozaj neviem. Nemáš najmenší dôvod myslieť si to,“ povedal naoko nevinným hlasom. Napravil si plášťa skrížil ruky pred sebou. Oboch nás ovial silný vietor.
„Zbohom, Elisse Moranová. Rád som ťa spoznal.“
Zmizol. Na ulici som ostala sama. Pre istotu som sa poobzerala okolo seba, či ma neplánuje nastrašiť od chrbta, no nikto tam nebol. Phil Wright je konečne preč. Nechce sa mi o veriť, no rozhodla som sa, že sa o to aspoň pokúsim. Môj život je teraz už len môj a je na mne, ako si ho zariadim. Už žiadne hlúpe rozhodnutia, žiadne nenapraviteľné omyly. Začína sa tretí život Elisse Moranovej. Dúfam, že najlepší...
Nemôžem si odpustiť posledný pohľad Phila:
Phil:
Taký mesiac v Las Vegas nezaškodí. A potom? Ako Elisse hovorila. Nikdy sa ma nezbaví. Nie úplne. A už vôbec nie navždy. Ešte šťastie, že mi pripomenula toho starca. Môže mi byť dosť nápomocný...
Koniec
Komentáre
Prehľad komentárov
:D je mi luto toho chrbta:D... dakujem, že si si to celé prečítal:)) a tých výtlačkov sa hádam dočkám:) ešte raz ďakujeem:))
like it ;)
(Jani , 12. 7. 2010 23:01)
do faka, som na 90% tela spaleny po dnesnom dni na slnku, a zimozriavky, ktore mi behali po tele pocas citania som prezival 4x silnejsie ako je normalne:D ale musel som to docitat az do konca :), no je to jedno uzasne sci-fi a tiez, ako Deniska, ani ja sa nemozem dockat prveho vytlacku :) hehe a zaver :D co dodat, len tolko, ze lepsie sa to ani skoncit nemohlo :))
aaa este Ti patri podakovanie za vsetky kapitoly, drzim palce pri dalsom pisani :)) GL&Enjoy it :)
Dakujem:)))
(Ninuš:), 12. 7. 2010 22:29)ja som jednoducho nemohla Phila zabit :D jeho mám najradšej z celého príbehu :D ďakujem ti za prečítanie celej knihy:)) prvý výtlačok aj s podpisom je tvoj :D ak sa ho dočkám :D
zasnem:)
(Užasnutá Deni, 12. 7. 2010 22:23)wau:):)toto bola neskutocne nadherna kapitola:):) po cely cas som sa usmievala:):) vies taky ten priblbly blazeny usmev :D aa dalsia kniha sa moze volat Treti zivot elisse moranovej lebo tymto koncom si ma uplne zabila, ze asi si zacnem trieskat halvu o stol prave lebo do riteee toto neni mzone! no ja verim, ze ten jej treti zivot nbude stastny a phil si najde nejaku sexicu aby jej dal uz konecne pokoj!! nadherne:):) toto bude bestseller a ja uz sa strasne tesim ked ho buem drzat v rukach:):):)
dakujem:))
(Ninuš:), 13. 7. 2010 8:54)