Just another story...17
Tom:
O deň skôr:
Zase mám čo vysvetľovať. Katy nahnevane odišla z baru. Čo ma štve najviac je to, že má vo všetkom pravdu. Naozaj som ako vymenený. Katy sa hnevá oprávnene a som zvedavý, dokedy to so mnou vydrží.
Pozdravil som sa s kamošmi, ktorí obliehali naše obľúbené miesto pri biliardovom stole. Zvyčajná zostava- Marc a Damon. Josh ostal doma, neskôr si má ísť niekam vyraziť s Jessie. Tí dvaja bez seba nevydržia ani hodinu.
„Vy sa v poslednom čase len hádate,“ skonštatoval Marc.
„Ani mi nehovor. Asi to ukončím...alebo to ukončí ona.“
„Nechcel by som,“ uškrnul sa Damon. „Ja stále hovorím, že priateľka ti je len na obtiaž. Ale tá Katy...tú by som si nenechal zobrať.“
„Ja viem, je to kus. Ale to už nestačí...vôbec si nerozumieme.“
„Kašlite na to, poďme hrať,“ vyhlásil Marc.
Dali sme si dve hry a Marc nám vyrozprával o tom, ako sa pokúšal zbaliť dvojičky Nicolsonové, samozrejme neúspešne . Keď nás hra prestala baviť ( Damona a Marca skôr, pretože som vyhrával), pripili sme si na Marca, ktorý oslavoval narodeniny( pôvodne mal naplánovanú veľkú oslavu narodenín, no kvôli počasiu sme ju presunuli na budúci týždeň), rozlúčili sme sa a išiel som domov. Musel som ísť behom, pretože sa spustila neskutočná búrka. Plátenné tenisky sa mi hneď premočili a v tme som stúpal do tých najväčších mlák. Prečo musím bývať na druhej strane mesta?
Prechádzal som cez mestský park, kde sa vo vetre ohýbali všetky stromy, obišiel som lavičku, na ktorej sedel akýsi muž v čiernom kabáte. Zdvihol hlavu a pozrel mi do očí. Vtedy nebo preťal blesk a osvetlil mu tvár. Bol to mladý muž a zdal sa mi byť známy, no cez dážď som toho aj tak veľa nevidel. Pohol som sa ďalej, s hlavou sklonenou proti šľahajúcemu dažďu.
Niekde za mnou sa ozvala rana. Obzrel som sa a zbadal, že blesk udrel do konáru stromu, niekoľko metrov odo mňa. Konár dopadol tesne pred muža, ktorý predtým sedel na lavičke, nič sa mu nestalo.
Keď som videl, že nikoho netreba zachraňovať, vybral som sa ďalej, k môjmu domu to bolo už len kúsok. Vybehol som po terase, silno zabúchal na dvere a čakal, kým mi mama otvorí.
„No pekne si zmokol,“ skonštatovala hneď medzi dvermi.
„Ale nehovor,“ povedal som ironicky a vošiel dnu. Vyzul som si premočené topánky, zobliekol bundu a prešiel do obývačky.
„Nejaký si drzý,“ povedala mama.
„Mami, dnes nie. Naozaj mám toho dosť,“ odpovedal som jej zo schodiska na ceste do mojej izby.
„Budem hádať. To tvoje dievča...Katy, či ako sa volá, však?“
„Nerieš, prosím ťa. Všetko je v poriadku.“
„Nemám ju rada.“
„Ja viem,“ odpovedal som skepticky. Mama má na Katy výhrady neustále.
„Myslím si, že je hrozne nesympatická.“
„Ja viem.“
„S tebou je teda rozhovor. Večeru máš v chladničke. Ja som hrozne unavená, dnes sme toho mali v práci vyše hlavy. Dobrú noc“
„Ďakujem, jedol som vonku. Dobrú.“
Vyšiel som hore schodmi a počul som mamin nespokojný povzdych. Mám ju naozaj rád, no teraz nemám náladu na rozhovory.
Moja izba bola v takom istom stave, ako som ju nechal hneď po ráne. Typická chalanská izba. Neporiadok a chaos, no ja sa vo všetkom vyznám. Akurát som ráno ani za svet nevedel nájsť mobil. Začal som sa prehŕňať v kope vecí na zemi a na stole, až som ho nakoniec našiel pod posteľou. Netuším, ako sa tam dostal.
Skontroloval som neprijaté hovory. Šesť. Začal som ich otvárať a šesťkrát sa mi ukázalo to isté číslo. Katy. Dva boli z rána a ďalšie štyri spred menej ako hodiny. Nikdy sa na mňa nedokázala dlho hnevať. Naozaj sa jej čudujem, pretože mala plné právo hnevať sa na mňa, aj keď som pred ňou všetko zľahčoval. Veď ja som naozaj nevedel kde býva! Stalo sa to asi pred týždňom, keď sme išli z kina a chcel som ju odviezť až domov. Ani za svet som si nevedel spomenúť, kde býva a pritom som bol u nej nespočetne veľa krát. Jedným slovom obrovský trapas.
Doľahla na mňa únava a tak som sa pre dnešok na všetko vykašľal, išiel do sprchy, umyl si zuby a nakoniec zaľahol do postele. Mohol som čakať, že ani túto noc sa nevyhnem nevysvetliteľným snom, ktoré ma prenasledujú vyše mesiaca. Nadväzujú na seba a je z toho celkom zaujímavý seriál. Raz možno predám tento nápad.
Všetko to začalo osemnásteho februára, v deň, kedy sa tiež začali všetky bizarné veci okolo Katy, v deň, kedy som sa ráno zobudil a mal pocit, že začínam nový život. Odštartoval to ten zvláštny sen, v ktorom som bežal cez ulice Chicaga do akejsi malej kaviarne, pohádal sa s barmanom a stále rozprával o nejakom dievčati. Vybehol som von a videl ako zhasína žiarovka nad obyčajnými drevenými dverami.
Myslel som si, že to bolo kvôli niečomu ťažkému, čo som deň predtým jedol. No na ďalší deň som mal sen, ktorý nadväzoval na ten prvý. Začal sa presne tam, kde sa prvý skončil. Lenže po zhasnutí žiarovky všetko nepohltila tma, ale ja som sa rozutekal za dievčaťom, o ktorom som toľko hovoril. Otočila sa odo dverí a pozrela mi do tváre. Ja som ju videl len rozmazane, no ona ma zjavne spoznávala. Niečo mi veľmi dlho vysvetľovala a ja som ju upokojoval. Splietala niečo o bráne, o viere, o tom ako jej je všetko ľúto, akoby chcela všetko zmeniť, všetko vrátiť späť. Nerozumel som jej slovám, neviem, čo mi tým chcela vo sne povedať. Nakoniec sa úplne zrútila a chcela odo mňa utiecť, no ja som ju zadržal. Vravel som niečo o tom, ako bude všetko v poriadku, že sa jej nebojím, aj keď neviem, čoho by som sa mal báť. Celé mi to nedávalo zmysel. Na konci sa mi vytrhla a chcela prejsť dvermi, no podarilo sa mi jej v tom zabrániť. Vysvetľovala, čo sa stane ak nimi prejde. Niečo o novom živote. Vydesilo ma to, vzal som ju do náručia a odniesol z tmavej uličky.
Jej tvár som nevidel jasne ani raz, iba v prvom sne, odvtedy bolo všetko tienisté, no podarilo sa mi zo všetkých snov poskladať slušný príbeh. Neviem, čo to má celé znamenať, ale dosť ma to zaujíma.
Po ďalšie dni sa príbeh vyvíjal ďalej, ja s dievčaťom sme sa prechádzali po Chicagu, išli sme na vlak, ktorý nás zaviedol do Silvertonu, navštevovali sme rôzne rodiny- Moranovcov, Jessinu rodinu, Marca, Dorotte... Viem, že v každej domácnosti vykladalo dievča ten istý príbeh, ktorý som si však nikdy nezapamätal. Všetci ju však nakoniec pochopili a dievča bolo šťastné. Myslím, že sme sa mali radi. Teda, v tom sne. Vždy sme všade chodili spolu, o všetkom sme sa rozprávali, deň čo deň sa mi snívala iná časť z nášho života. Akoby sa mi naozaj sníval život niekoho iného, akoby som mal jedinečnú možnosť pozrieť sa v noci na vlastný život, ktorý sa však vyvíjal úplne iným smerom. Bolo to veľmi zaujímavé pozorovanie. Pardon, je to veľmi zaujímavé pozorovanie. Ešte stále to trvá a dá sa povedať, že sa normálne teším na pokračovanie. Asi by som sa mal dať liečiť...
Minulú noc bol sen obzvlášť silný. Tak ako v skutočnosti sme chystali obrovskú oslavu pre Marca. Počasie bolo rovnaké ako dnes, na večer sa rozpršalo. Zvláštne, lebo dnes mal Marc naozaj narodeniny. Keď si to tak vezmem, bolo tam veľa podobností s dnešným dňom.. Počasie, situácie, veci, ktoré ľudia povedali, rozdiel bol len v tom, že som sa s Katy nehádal. V mojom sne chodila s Damonom. Namiesto nej som do baru vošiel ruka v ruke s tým záhadným dievčaťom, ktoré sprevádza všetky moje sny.
Som zvedavý, ako to dnes bude pokračovať. Asi nie je normálne, keď vidíte svoj paralelný život. Preto som o mojich snoch nikomu nepovedal. A úplne najhoršie na tom je, že sa mi život ktorý prežívam v snoch páči omnoho viac ako ten skutočný. Zdá sa mi byť reálnejší, pravdivejší.
Tu je dôvod, prečo sa ku Katy správam inak. Už ju jednoducho nemilujem. Celé moje srdce patrí dievčaťu zo sna. Bizarné, ja viem. Neviem kto to je, či vôbec existuje, neviem ako vyzerá, viem iba jej meno. Zapamätal som si ho z prvého sna. Elisse. Pekné meno. A zabudol by som... pamätám si ešte na jej oči. Sú presne také isté, ako má Josh. Ozaj, Josh. Nevystupoval ani v jednom z mojich snov, ani keď som bol s Elisse navštíviť Moranovcov, bolo to, akoby vôbec neexistoval.
Ešte chvíľu som rozoberal tieto myšlienky, ktoré som si prísne zakázal. Veď začínam žiť viac v snoch ako v realite!
Nakoniec sa mi podarilo zaspať. Takmer okamžite sa mi naskytol obraz ďalšieho dňa.
Zobúdzal som sa s neznámym dievčaťom- Elisse- po boku. Tak krásne spala. Objal som ju, ona niečo zamrmlala a spala ďalej. Cítil som pocit absolútneho šťastia.
Nasledoval úplne obyčajný deň. Škola, basketbalový tréning, oddych po škole- počúval som pesničky a písal na nete- a večerná zábava v bare. Myslel som si, že moje dievča bude vnútri, dohodli sme sa, že sa tam stretneme, ešte pred polhodinou som jej volal. Kde je? Znervóznel som.
V spánku som sa pretočil na druhú stranu, hlavu som mal naklonenú dozadu a po čele mi stekal pot. Niekde v diaľke som počul ako dažďové kvapky opäť udierajú do okna.
Našiel som ju. Sedela v parku na lavičke kúsok od padnutého konára. Bol to ten konár, ktorý aj v skutočnosti padol minulý deň! A sedela...sedela na lavičke, na ktorej sedel ten záhadný muž. Všetko sa prelína...
Na chvíľu sa mi obraz stratil, no takmer okamžite sa opäť objavil.
Teraz som už sedel na lavičke proti dievčaťu a držal som ju za ruku.
„Stalo sa niečo?“ spýtal som sa. Zrejme vyzerala ustarane, neviem to, nevidel som jej do tváre.
„Len tak premýšľam,“ odpovedala. Mala krásny zvonivý hlas, no teraz pôsobila zadumane.
„Nad čím?“
„Či som spravila správne rozhodnutie. Dnes mám taký zvláštny pocit...myslím si, že som spravila obrovskú chybu.“
„O čom to rozprávaš?“
„V tú noc, keď si ma našiel...rozmýšľam, ako by sa zmenil môj život. Rozmýšľam, či som nemala prejsť tými dverami...“
„Prečo nad tým premýšľaš? Veď teraz je už všetko v poriadku, všetko sa vyriešilo, no nie?“
„Áno, vyriešilo. No nie všetko. Zabúdaš na to, kým teraz som. Nezmenila som to.To nie je normálne! Stále mám neskutočný pocit viny za to, čo som spravila.“
„Elisse, rozhodla si sa správne. Zabudni na všetko, čo sa mohlo stať a nestalo. Už to nezmeníš. Nezamýšľaj sa nad budúcnosťou, užívaj si prítomnosť.“
Naklonil som sa k nej, aby som ju pobozkal, no odtiahla sa.
„Môžem sa ťa niečo spýtať?“
„Hocičo,“ odpovedal som.
„Keby som vtedy prešla tými dverami...myslíš, že by si si ma zapamätal? Že by si sa tomu dokázal vyhnúť?“
„Jednoznačne. Nič nie je také silné, aby ma donútilo zabudnúť na teba.“
„Sľubuješ?“
„Sľubujem.“
„Tak to som rada. Potrebovala som to počuť. Keby náhodou..“
„Žiadne keby náhodou...ja ťa nikam nepustím,“ povedal som, vstal, vyložil si Elisse na ruky a zakrútil sa s ňou. S chuti sa zasmiala a konečne odhodila starosti...
„Crrrn!“ ozval sa nepríjemný zvuk budíka. Rýchlo som vyskočil z postele. Každé ráno mi chvíľu trvá, kým sa spamätám z tak živého sna. A túto noc bol sen v niečom iný. Akoby som v tom sne mohol sám rozhodovať, čo poviem. To sa mi ešte nestalo. Vždy som sa len pozeral ako iná osoba, no nikdy som nezasahoval do deja. Naozaj mi z toho začína preskakovať...
„Tom! Zase budeš meškať, ak okamžite nevstaneš!“ začul som mamin hlas, ktorá je vždy hore skôr ako ja.
„To nevadí,“ prehodil som a zvyčajným tempom som sa odšuchtal do kúpeľne.
„Ja ti dám také nevadí! Švihni si!“
„Veď som už hore,“ reagoval som ledva počuteľne.
Strávil som dvadsať minút v sprche, púšťal na seba studenú vodu, aby som sa trochu prebral. Nasledovala zvyčajná ranná hygiena a o ôsmej som už oblečený vchádzal do kuchyne, spojenej s obývačkou.
„Dobré ráno,“ povedal som mame so širokým úsmevom. Nechcem sa s ňou vadiť hneď od rána.
„Dobré ráno,“ kývla mi hlavou, zatiaľ čo popíjala kávu.
„Spravil asi aj mne?“ spýtal som sa s nádejou. Keď už sprcha nepomohla, možno ma preberie ranná dávka kofeínu. Možno.
„Tam na pulte,“ ukázala pri umývadlo. Stála tam šálka horúceho nápoju, z ktorého stúpala para.
„Ďakujem.“
Vypil som kávu, rozlúčil sa s mamou a začal svoj každodenný stereotyp.
Celý deň sa nič zaujímavé nestalo, Jessie a Josh sa opäť pohádali a udobrovali, Damon mi hodinu rozprával o basketbalovom zápase a Katy mi opäť všetko odpustila. Klasika.
Večer sme zašli na chvíľu do baru. Bolo tam dosť veľa ľudí, pretože do mesta prišla hrať celkom populárna kapela, no naše miesto pri biliardovom stole bolo chvalabohu voľné.
Dvere sa neustále otvárali a zatvárali, až potom niekoho inteligentného napadlo, aby ich podoprel.
Popíjal som drink, zhováral sa s kamošmi, hrali sme biliard a pozdravil som sa s Jessie. Sledoval som, ako prechádza okolo stolíkov až k východu. Môj pohľad však zrazu zaujalo niečo iné. Pozeral som sa do očí akého si mladého dievčaťa. Niečo z nej vyžarovalo. Nevedel som to popísať, bola to nejaká energia, ktorá mi nedovolila spustiť z nej oči, no musel som. Nechcem vyzerať ako blbec. Rýchlo som odvrátil pohľad na biliardový stôl. Bol som naozaj zaskočený. Kto je to dievča? Zdá sa mi byť známe, no som si istý, že som ho ešte nikdy nevidel...či predsa?
Nenápadne som opäť pootočil tvár smerom k nej. Práve sa zhovárala s Jessie, zrejme do seba narazili. Dievča sa krásne usmievalo. O chvíľu Jessie odišla a ona ostala stáť v strede miestnosti úplne sama. Niečo ma priam tlačilo za ňou a možno by som toto nutkanie aj poslúchol, no niekto ma začal škrabkať po chrbte.
„Ahoj, miláčik,“ ozvalo sa mi za chrbtom. Otočil som sa a za mnou stála vysmiata Katy.
„Ahoj,“ povedal som jej. Na nejaké pomenovanie typu zlatko alebo miláčik som sa nevedel donútiť. Objala ma okolo pása a privrela oči. Pobozkal som ju. Vždy, keď bozkávam Katy mám zvláštny pocit viny, no teraz bol ešte väčší. Keď som si pomyslel, že dievča na nás hľadí, cítil som sa, akoby som ju podvádzal. Čo to preboha stváram?
Keď sa ma Katy pustila, pozrel som sa smerom k dievčaťu, no už tam nebolo. Sakra.
„Zlatko, musím na chvíľu odísť. Ale neboj sa, hneď som späť,“ zatiahla Katy.
Asi čakala, že ju začnem prehovárať aby ostala. Keď som nereagoval, Katy sa zatvárila nespokojne, ohrnula spodnú peru a odpochodovala preč. Ach, niekedy sa správa neznesiteľne.
„Vráť sa k hre. Si na rade,“ ohlásil ma Damon. Vzal som do rúk tágo a obišiel som stôl, aby som sa dostal do lepšej pozície. Začal som zameriavať, keď ma však niečo rozptýlilo. To nutkanie...donútilo ma zdvihnúť hlavu a zbadal som, ako stojí dievča oproti mne na druhej strane stola. Celým telom mi prešlo zvláštne chvenie. Automaticky som sa na ňu usmial a ona mi úsmev opätovala. Všetko sa akoby na chvíľu zastavilo, akoby sme boli odtrhnutí od zvyšku miestnosti. Nikdy v živote som nič také necítil. Čo mám robiť?
Opäť som obrátil pohľad a snažil sa venovať sa hre. Odpálil som bielu guľôčku úplne iným smerom ako som plánoval. Som priveľmi rozrušený. Keď som zdvihol pohľad, zbadal som, že dievča sa opäť vyparilo. Do riti! Musím ísť za ňou. Miešali sa vo mne rôzne pocity, ktoré neviem ani popísať, ktoré som nikdy necítil a bol som z toho zmätený. Čo to má znamenať?
Jedno bolo isté- musím ju nájsť. A hlavne neodvrátiť pohľad, neviem, čo to do mňa vtedy vošlo. Nervozita, zmätok...pokušenie?
Vyšiel som von zadným východom, ktorý vedie do mestského parku. Išla sem? Pochybujem, nevidím dôvod, prečo by sa mala prechádzať po parku. Možno ani nevie, kam má ísť, nevyzerala ako z tohto mesta. No aj tak sa mi zdala známa...
Vybral som sa úzkou cestičkou lemovanou nízkym obrubníkom, hľadel som do diaľky a snažil sa utriediť si v hlave myšlienky. Všetky boli sústredené iba na to dievča, bol som ním akoby posadnutý.
Prešiel som okolo veľkého starého dubu, zabočil som na bočný chodníček a pokračoval, neustále sa obzerajúc za seba a okolo seba, či ju niekde neuvidím. Stalo sa. Bola na najbližšej lavičke. Vlastne, pod lavičkou. Pribehol som k nej a pomohol jej vstať. Zrejme spadla z operadla.
„Si v poriadku?“ spýtal som sa jej. Pozrela mi do očí a snažil som sa jej v nich niečo vyčítať. Buď som si to len namýšľal, alebo v nich mala obrovskú úľavu a nádej.
„Á- áno,“ dostala zo seba po krátkej odmlke. Jej ústa sa roztiahli v úsmeve a na lícach sa jej spravili chutné jamky. Mala dlhšie hnedé vlasy a tmavohnedé oči. Známe oči...
„Ty si vtedy stála pri biliardovom stole, však? snažil som sa nadviazať rozhovor. Lepšia otázka mi nenapadla.
„Á- áno,“ odpovedalo dievča znovu. Stále sa usmievala.
„Si odtiaľto?“ spýtal som sa s naozajstným záujmom. Odkiaľ by som ju inak mohol poznať? Asi sme sa už niekedy stretli. A možno sa len teraz prisťahovala...
„Áno...ale ťažko sa to vysvetľuje,“ povedala s trasľavým hlasom. Nevedel som si ho vysvetliť. Pozerala mi hlboko do očí a z ničoho nič ma objala. Ostal som šokovaný, no nebránil som sa tomu, vlastne som bol rád. Jemne som ju objal aj ja, prešiel som jej rukami po chrbte. Zaboril som tvár do jej dlhých vlasov. Zrazu však odskočila a začala sa ospravedlňovať.
„Prepáč ja... prepáč, neviem, čo to do mňa vošlo.“
Zaskočene som na ňu hľadel. Nemala sa prečo ospravedlňovať. V skutočnosti som priam žiaril. Ale kto je toto dievča? Tá otázka mi jednoducho nedala pokoja. Asi sa skúsim spýtať Jessie, keď do seba narazili zdalo sa, že sa poznajú.
„Nič sa nedeje ja len...mal som zvláštny pocit...už by som sa mal vrátiť,“ povedal som rýchlo. Zase! Zase to robím! Zase ju chcem nechať ísť. Neviem si pomôcť. Potrebujem vysvetlenie.
„Samozrejme, chápem.“
Prehodili sme ešte zopár slov. Bola veľmi milá a už som sa aj rozhodol, že pri nej ostanem, no v tej chvíli sa spoza stromu vynorila Katy. Skvelé. Čo ma prenasleduje?
Nechal som dievča stáť pri lavičke a ponáhľal sa za ňou. Budem to musieť ukončiť hneď teraz, naozaj to nemá zmysel.
„Kto bolo to dievča?“ spýtala sa Katy prísnym hlasom a prevŕtavala ma pohľadom.
„Neviem,“ povedal som po pravde.
„Povedz mi na rovinu, že ma podvádzaš,“ vyštekla Katy. Milujem jej unáhlené závery. Ale aspoň to uľahčí náš rozchod.
„Vy sa zase hádate? Ale no tak ľudia, poďte sa baviť!“ zakričal na nás niekto. Pozrel som sa smerom k baru a zbadal som ako sa k nám blíži Josh s fľaškou v ruke.
„Josh ty sa do toho nestaraj!“ zakričala naňho Katy.
„Ale no tak,“ zatiahol Josh a podišiel ku nám. Strčil mi do rúk fľašu a naznačil aby som sa napil.
„Josh, kde je Jessie? Musím sa jej niečo spýtať.“
„Išla po niečo do auta,“ odpovedal Josh, rád, že sa zmenila téma.
„A nerozprávala ti o dievčati, s ktorým sa zrazila v bare?“ spýtal som sa naliehavo.
„Hej! Tebe vôbec nevadí, že stojím hneď vedľa teba?!“ zúrila Katy. Ignoroval som ju a Josh zjavne tiež.
„Ako vieš? Spomínala, že stretla nejaké dievča a ani za svet nevie, odkiaľ ho pozná.“
„Idem za ňou,“ vyhlásil som a chcel som ísť smerom k parkovisku, no Josh ma zadržal.
„Deje sa niečo?“ Snažil sa z môjho pohľadu vyčítať odpoveď. V jeho očiach som však našiel odpoveď ja. Ostal som zarazene stáť. Zasiahla ma priam lavína.
Joshove oči. Elissine oči. Dievča pri lavičke. Panebože!
Celý obraz sa mi konečne vyjasnil. Bublina, v ktorej som žil od polovice februára konečne praskla. Už som všetkému rozumel. Spomienky sa mi vracali jedna po druhej a na chvíľu ma zistenie ohromilo. Takže takto to je. Všetky tie sny...bolo to naozaj...ona prešla...mal som na to dôjsť omnoho skôr!
„Hej, si v pohode?“ spýtal sa Josh, no jeho hlas ku mne doliehal akoby z veľkej diaľky. Rozbehol som sa späť k parku.
„Elisse!“
Prebehol som okolo veľkého dubu, preskočil som zlomený konár a zbadal, ako neznámy muž, ktorého som včera videl presne na tomto mieste, drží Elisse v náručí. V tom okamihu zmizli.
„Elisse!!!“
Nemôžem...nemôžem ju zase stratiť...teraz už nie...
Komentáre
Prehľad komentárov
ouuh waauuu that's really good :D ku koncu ma az striaslo, uplne zimomriavky pri tom stupnovani deja :)
you've got my Thumb Up for this chapter :) all of them are excellent, go on :)
no ty moj kokos!!
(Deni, 11. 6. 2010 23:31)no ty moj kokos no do kokosa no do hovna no do sunky no ty mojkokos akoze ja mam teraz taku tranzu ze ani pisat neviem ty kokos toto sa mi snad sniva ja ako som to cele uplne tak napata citala ze si to nevies ani predstavit kokos moj,teraz som mcelkom mimo..strasne sa mi pacil ten sen,aj to ako prisiel na to,ze je to ona, vsetkyu spomienky sa mu vratili no ty kokos to bolo dokonale, myslim, ze mozem pokojne byhladit,ze to bola najlepsia kapitola, uplne som z nej mimo, dokonale, naprosto, zasnem :):):):)
How Nice... :)
(J4nk0, 18. 6. 2010 19:24)