Just another story...16
Klop, klop, klop...ozval sa zvuk, keď som roztrasenými rukami búchala na veľké drevené dvere Tomovho domu. Zvuk, ktorý o všetkom rozhodol, už nie je cesty späť. Iba ak by som teraz zbabelo utiekla. No neprešla som predsa takú diaľku len preto, aby som nemo hľadela na jeho dvere. Chcem hľadieť na neho...a na mamu a ocka...na všetkých, ktorých som považovala za rodinu.
Čakala som pri dverách a nervózne som prešľapovala z nohy na nohu. Ruky sa mi potili.
Nikto ešte hodnú chvíľu neprichádzal. Podišla som tesne ku dverám a priložila k nim jedno ucho. Srdce mi bilo ako splašené. Za dverami som nepočula žiadne kroky ani hlasy. Zrejme nikto nie je doma. Zachvátila ma panika. Čo ak tu nikto nežije? Snažila som si spomenúť, či Tomove prisťahovanie nejako nesúviselo so mnou. Nie, myslím si, že nie. Spoznali sme sa, až keď sa prisťahoval. Bolo to tak neskutočne dávno, keď som sa ešte s Jessie hrala na schovávačku ...ozaj, Jessie.
Nikto mi ešte stále neotváral a tak som sa obrátila, zišla po krátkych bielych schodoch z terasy a vybrala som sa k jej domu. Bola som na konci dvora pri poštovej schránke, keď sa dvere otvorili. Spoza sieťky proti hmyzu na mňa hľadela známa tvár. Nie však tá, ktorú som túžila vidieť najviac na svete. Aspoň mám dôkaz, že je v meste. Teda jeho mama určite. Viem, že otca nepozná a nikdy o ňom ani nehovoril.
„Vy ste klopali ? spýtala sa ma pani Carterová. Bola to ešte relatívne mladá žena. Hnedé vlasy mala voľne rozpustené a siahali jej po plecia. Premeriavala si moju tvár, snažiac sa ma zaradiť.
„Áno, len som si už myslela, že nikto nie je doma,“ pomaly som sa vracala späť k dverám. Jessie bude musieť nakoniec počkať. „Vy ste pani Carterová?“ spýtala som sa, aj keď som to vedela. Hlavne nenápadne, pripomínala som si. Nemôžeš vzbudiť podozrenie.
„Áno, to som ja. Prajete si? Ak ponúkate nejaké výrobky, hneď si môžete dať otočku,“ dodala s prísnym výrazom.
„Nie, nič neponúkam. Prišla som za Tomom. Je doma?“ spýtala som sa opatrne. Vzrušenie narastalo a v bruchu mi lietali motýle.
Pani Carterová nadvihla obočie. „Nie je doma, išiel von. Môžete mi povedať, kto ste?“
Hm, išiel von. Niečo presnejšie by sa nenašlo? Mala som síce jeden tip, kde by som ho mohla nájsť- malý podnik na kraji mesta.
A ktoré meno povedať? Klamem ak poviem jedno a klamem aj keď poviem druhé. Vymyslím si tretie? Radšej nie. Elisse alebo Melissa?
„Volám sa...eh Melissa Cameronová,“ vyšlo zo mňa nakoniec. Svoju pravú identitu som sa rozhodla ešte na chvíľu nechať tajnou. Viem, že nikto by si ma automaticky nespojil s Moranovcami, no aj tak sa mi na začiatok viac hodilo falošné meno.
„Tomova spolužiačka?“ spýtala sa pani Carterová o niečo priateľskejšie.
„Nie...len stará- známa,“ povedala som polopravdu. Asi to nebol najlepší nápad a tak som rýchlo zahovárala, kým ma stihla začať spovedať.„A neviete mi povedať, kde presne by som ho mohla nájsť?“
„Myslím, že išiel do baru, ale nie som si istá. Skúste sa tam ísť pozrieť, je to na konci mesta, oproti pošte.“
Takže som sa nemýlila. Stále chodí na to isté miesto.
„Ďakujem, dúfam, že to nájdem. Dovidenia,“ náhlivo som sa rozlúčila.
„Dovidenia,“ povedala pani Carterová, na ktorej tvári sa opäť usídlil podozrievavý výraz. Bolo mi to jedno. Rýchlo som sa otočila, počkala, kým pani Carterová zavrie dvere a rozbehla som sa dolu ulicou. Podľa navigácie Tomovej mamy by sa tam nikto nedostal, no chvalabohu, ja som cestu poznala naspamäť.
Míňala som známe domy, v malom meste ako Silverton každý poznal každého a takmer všetci boli rodina.
Začalo ma strašne pichať v boku a dochádzal mi dych, no aj tak som bežala na plné sily. Teraz by sa mi celkom hodila upíria rýchlosť. Keby bežím tak ako dnes Troy tak som na mieste za pár sekúnd. Troy. Ktovie, čo je s ním. Pevne verím, že je v poriadku a že premohol upíra, ktorý ma premenil. Už nechcem žiadne ďalšie prekážky...
Už som z diaľky videla vysvietenú terasu baru. Postávalo pred ňou zopár ľudí a niektorí posedávali na lavičkách oproti. Všetko tak, ako som si pamätala. Priblížila som sa vydýchavajúc sa a v dave som hľadala známe tváre. Hlavne jednu...
Dvere boli podopreté, aby sa nezatvárali, keďže neustále niekto chodil dnu a von. Nad dverami svietil vysvietený názov podniku. Vyšla som po schodoch na terasu a cestou som prešla okolo Marca, jedného z Tomových kamarátov. Pokiaľ sa to vôbec dá, srdce mi začalo biť ešte rýchlejšie.
Vošla som do miestnosti. Vnútri bolo veľmi veľa ľudí, nenašiel sa jeden voľný stolík. Pohľadom som prechádzala z jedného na druhý, no nevedela som ho nikde nájsť. Zablúdila som až na koniec miestnosti k biliardovému stolu...
Svet okolo mňa zastal. Úplne zmizol. Tom sa opieral o kraj biliardového stolu. Naozaj tam stál, živý a taký skutočný. Toľko, čo som o ňom snívala a teraz konečne...konečne ho vidím. Naširoko sa smial, asi na nejakom dobrom vtipe. Milujem jeho smiech. Vždy sa mu vytvoria na lícach jamky a vyzerá úžasne. Chytila som sa operadla najbližšej stoličky, lebo hrozilo, že ma to položí. Bola to na mňa naozaj silná káva. Takmer rok som netúžila po ničom inom, ako zase vidieť jeho tvár a teraz sa naňho pozerám, ako stojí len pár metrov odo mňa. Vždy som vedela, že on je ten jediný. Ten pravý. Ten pán Dokonalý. A teraz som sa o to presvedčila. Ani za taký dlhý čas moje city vôbec neochabli, skôr by som povedala, že sa ešte posilnili. Srdce mi už išlo vybuchnúť a bilo mi niekde v hrdle. Z hlavy mi vyfučali všetky obavy, všetky iné myšlienky, našlo sa tam miesto iba preňho. Tom, Tom, Tom... nie som schopná vnímať nič iné, nie som schopná pohnúť sa, nie som schopná ničoho. Mám chuť rozbehnúť sa za ním a povedať mu, ako ho milujem. Viem, bolo by to hlúpe. Ach, prečesal si rukou vlasy. Môj krásavec. Len a len môj.
Naše pohľady sa stretli. Cítila som, akoby do mňa udrel blesk. V očiach mal iskru, nie ten prázdny pohľad, ktorý som na ňom videla naposledy...keď som vyskakovala z okna svojej izby, zanechávajúc ho so strašným zistením. No to je teraz už za nami. Ja som to nejako predýchala a on si na to nepamätá. V očiach sa mu zračil údiv, aspoň si to myslím. Rýchlo pohľad odvrátil a zadíval sa na rozohranú hru.
Trochu som sa znepokojila. Nepozná ma? Necíti to? Keď som naňho ja hľadela, cítila som, že k sebe patríme, no on zjavne nie. Len žiadne unáhlené závery, dohovárala som si. Samozrejme, že ťa nepozná. Treba tomu dať čas.
Opatrne som prechádzala popri preplnených stoloch, a niekto do mňa nechtiac narazil.
„Och, prepáč, dnes je tu nespočetne veľa ľudí,“ ospravedlňovalo sa akési blonďavé dievča. Pozrelo mi do tváre a ja som zažila druhý šok. Hľadela som do vysmiatej pehavej tváre mojej najlepšej priateľky.
„Jessie!“ vyhŕklo zo mňa skôr, ako som si to stihla zakázať. Jessie na mňa začudovane pozrela.
„My sa poznáme?“ spýtala sa premeriavajúc si ma. Hej, poznáme sa od detstva, len ty si teraz na nič z toho nepamätáš, lebo som zmenila život. Ináč, pekné šaty. Takto by znela najúprimnejšia odpoveď.
„Asi...asi som si ťa s niekým pomýlila, prepáč,“ zaklamala som. Nemôžem na ňu vybehnúť s pravdou. Predstavovala som si to úplne jednoducho, no teraz vidím, že to také ľahké nie je. Ako im preboha všetko vysvetlím? Čakala som nejaký zázrak, ožiarenie, že len vojdem do miestnosti a hneď ma všetci spoznajú. No zázraky sa dejú iba v rozprávkach a ja žijem v mystickom trilere...a jediné čo chcem je happy-end.
„Určite? Naozaj sa volám Jessie,“ usmiala sa. „Nevideli sme sa už niekedy?“
„Je to možné,“ povedala som so skrytým nadšením. Spomína si na mňa. Nepatrne, ale predsa.
„No, ja musím ísť,“ prehodila Jessie veselo. „Tak zatiaľ,“ dodala a svižným krokom vyšla z podniku. „Ahoj,“ stihla som za ňou ešte zakričať. Keď som sa obrátila späť, skontrolovať situáciu pri biliardovom stole, naskytol sa mi zničujúci obraz. K Tomovi pristúpilo dievča- poznala som ju, Katy Radlynová, vedúca školskej rady zo strednej- teraz mi však bolo úplne jedno, kto to je. Objala ho okolo pása a on ju pobozkal. Raz, dvakrát... každý bozk sa do mňa zabodával. Nemohla som sa na to pozerať. Ako môže? Ako mi to môže spraviť?
Nútila som sa pozerať inde, no moje oči nechceli skĺznuť z výjavu pri biliardovom stole. Chcela som kričať, chcela som sa medzi nich vrhnúť, ublížiť tej namyslenej krave, no vedela som, že na to nemám žiadne právo. Tom je slobodný. V tomto živote preňho žiadna Elisse Moranová neexistuje. Tak, je to pravda. Konečne som si to priznala. Celý čas som verila v to, že sa to vymazanie spomienok nepodarilo. Cítila som, že to nevyšlo. No ako vidím...fungovalo to bezchybne.
Skormútene som sa odšuchtala k voľnej stoličke, ktorou boli podopreté dvere. Cítila som bezmocnosť a neskutočné sklamanie. Mala som chuť vypustiť spŕšku nadávok a začať demolovať zariadenie okolo seba. Trochu to zo seba dostať.
Toľko výrazných pocitov prežitých za jeden večer, to tu už dlho nebolo. Nádej, šok, pád, opäť nádej a nakoniec kruté odhalenie. Nemohlo by aspoň raz v tomto nevydarenom novom živote fungovať všetko tak, ako by som chcela? To mám za to, že v minulom živote mi stačilo veriť, a všetko išlo podľa mojich predstáv. Ách...nemám slov.
Katy sa konečne odlepila od Toma. Už bolo na čase. div, že mu nezjedla pol tváre. Napadla mi bláznivá myšlienka, že by som za nimi prišla a spravila dokonalú žiarlivú scénu. Avšak nemáš na to právo, dohovárala som si v jednom kuse.
Postavila som sa a prešla som k biliardovému stolu. Chcem vidieť v jeho očiach, že naozaj mám prestať dúfať. Ak sa tam minie čo i len náznak poznania, budem šťastná. No pochybujem...
Tom práve niečo hovoril pre mňa neznámemu chalanovi. Zasmiali sa na spoločnom fóre a potom sa vrátili k hre. Postavila som sa tesne k Tomovi. Práve si vymeriaval smer, ktorým by mal trafiť bielou guľôčkou modrú. Stála som presne v tom istom uhle, ktorým hľadel. Zrazu zdvihol pohľad od stolu a pozrel sa na mňa. Áno. Predsa len mu podvedomie nahovorili, že to musí spraviť. Niečo ho ku mne ťahá, viem to. Dúfam v to...
Usmial sa na mňa a potom sa sklonil nad stôl a odpálil guľôčku. Nič viac. Trochu ma to prekvapilo. Čakala som niečo viac ...
Tak dlho som túžila po tom, byť opäť s ním, no teraz som potrebovala byť chvíľu sama. Vyšla som zadnými dverami na malý park pri bare. Prechádzala som sa a snažila sa utriediť si všetky nové zistenia v hlave. Odišla som už dosť ďaleko, hudbu ozývajúcu sa z baru som počula čím ďalej tým menej. Sadla som si na lavičku a premýšľala. Čo mám robiť? Povedať si: No tak fajn, nevyšlo to tak, ako si si myslela, vráť sa späť do Atlanty a ži si svoj nudný a falošný život. Áno, to by išlo, každý normálny človek by to spravil. No tu hovoríme o mne. Nerada sa vzdávam svojich snov a vecí, o ktorých som presvedčená, že ich potrebujem.
Také nervy! Neskutočné obrovské nervy! Nervy, nervy, nervy! Tak som sa rozčúlila, že som sa prešvihla cez operadlo lavičky. Dopadla som medzi lístie na zem. Au. Ako stále hovorím, šikovnosť, moje druhé meno.
Počula som, ako sa ku mne niekto približuje a na chrbte som pocítila ruky.
„Si v poriadku?“ spýtal sa ma jemný hlas. Najkrajší hlas na svete. Tom mi pomohol vstať. Cítila som jeho dotyk a zachvela som sa. Bol to úžasný pocit. Chcela som sa vrhnúť do jeho náručia, objímať ho...
„Á- áno, som,“ dostala som zo seba. Narovnala som sa a pozrela mu o tváre. Opäť. Čo si to nahováram? Samozrejme, že chcem byť s ním.
Zase sa usmial. „Ty si predtým stála pri biliardovom stole, však?“ spýtal sa konverzačným tónom.
„Áno.“ Rada by som odpovedala ja niečo inteligentnejšie, aby som dokázala, že som z tej lavičky nespadla na hlavu, no môj rozum bol niekde ďaleko v tramtárii a nechal ma v tejto situácii sám. Skvelé.
„Si odtiaľto?“ pokračoval s otázkami, akoby som ho naozaj zaujímala. Prišlo mi to trochu vtipné. Veď v tomto meste žijem ešte dlhšie, ako on. Lenže ako odpovedať?
„Áno...ale ťažko sa to vysvetľuje,“ povedala som po pravde. Hm, celkom inteligentná veta. Na to, že sa rozprávam s Tomom až priveľmi. Preboha, veď ja sa s ním naozaj rozprávam. stojí tu, kúsok odo mňa. Po všetkých tých mesiacoch...nevydržala som to. Objala som ho. Pevne som obopla jeho širokú hruď, na ktorej som tak rada zaspávala. Neodstrčil ma. Rukami mi prešiel po páse. Užívala som si to, no nakoniec sa ohlásil zdravý rozum. Musel sa vrátiť práve teraz?! Rýchlo som od neho odskočila.
„Prepáč ja... prepáč, neviem, čo to do mňa vošlo,“ ospravedlňovala som sa. Tom vyzeral byť trochu zaskočený.
„Nič sa nedeje ja len...mal som zvláštny pocit...už by som sa mal vrátiť,“ povedal rýchlo.
„Samozrejme, chápem.“
„Možno sa ešte niekedy uvidíme,“ prehodil. „Ak teda hovoríš, že si z tohto mesta. Nikdy som ťa tu nevidel.“
Ale áno, videl. Prvýkrát v tvojich dvanástich rokoch.
„Ako hovorím, ťažko sa to vysvetľuje. A hlavne dlho.
„Rád si to niekedy vypočujem, tajomné dievča, ktoré spontánne objíma ľudí a padá z lavičky,“ zasmial sa. Aký je zlatý...postupne by sa veci mohli dať do pohybu tým správnym smerom, keby...
„Tom? Tom!“ začula som Katyn naliehavý hlas, keď sa objavila spoza stromu.
„Fakt musím ísť,“ povedal, mávol mi a utekal za Katy. Do riti! Musela teraz prísť? A on za ňou samozrejme ide... čo som čakala?
Ďalej som sa prechádzala po parku, nechala vánok prečesávať mi vlasy a trochu schladiť hlavu. Kam teraz? Risknúť to a ísť pozrieť rodičov? Možno to nie je zlý nápad.
Aj by som sa za nimi vybrala, keby mi niekto nezatarasí cestu.
„Niekto zabudol na svoj sľub, však Elisse?“
Ani som sa nemusela pozrieť na tmavú postavu, aby som vedela, kto stojí predo mnou.
„A niekto zabúda, že nie je práve najmilšie poslať na človeka nahnevaného upíra,“ odpovedala som zo vztýčenou hlavou. Čakala som, že sa Phil skôr či neskôr ukáže, vôbec ma to neprekvapilo. Stál s rukami v bok, v dlhom čiernom kabáte a na tvári mu pohrával zvyčajný úškrn.
„Elisse, Elisse... prečo si taká tvrdohlavá? Taká naivná? Naozaj si si myslela, že sa sem vrátiš a začne sa rozprávka? Povedz mi, načo to bolo dobré?“
„Ja nemusím nič vysvetľovať. Moje chovanie je absolútne zrejmé. No neviem nájsť žiadny dôvod, prečo by si sa ty mal starať do môjho života. Zabúdaš na svoje slová? Žiadna skrytá súčasť...máme dva rozdielne životy. Tak o čo ti ide? A naozaj, zabudla by som...Ako je v Las Vegas?“ spýtala som sa na záver sarkasticky. Phil podišiel bližšie, spustil si ruky povedľa bokov a začal krúžiť okolo mňa.
„Nádherne, ďakujem za opýtanie. Dostala si predsa pohľadnicu, no nie?“
„Áno dostala. Predpokladám, že každá jedna veta na nej bola klamstvo, počnúc pohľadnicou samotnou. Ale pri tebe som si už zvykla.“
„Nejako si sa rozohnila, odkedy sme sa naposledy videli. To sa mi páči.“
„Dostaneme sa k pointe? O čo ti ide?“
Phil zastal pár krokov odo mňa za obrubníkom úzkeho chodníčka.
„O chvíľu sa dozvieš. Ale na nejakom bezpečnejšom mieste,“ sotva dopovedal, zjavil sa pri mne a zrazu som o sebe nevedela.
Komentáre
Prehľad komentárov
dakujeem:)...a tak skvele si vystihla Phila, že sa tu válam po zemi :D:D
wau:):)
(Deni, 1. 6. 2010 16:22)blby hnusny hajzel skaredy debilny sunkovy ach moj boze tarantulovy fyzikovy knihovy symbiózin vad!!! ako toho šunkáča nemám rada nožnicového hajzlového pavúka jedného, nech sa spláchne kurnik tam do hovna because ja milujem toma a chcem aby elisse bola s nim a ziadny tarantulovy idiot phil jej to nepokazi lebo tam pride sexi upirka denisa :D a bude zle nedobre :D ach no proste dokonale to bolo:):) uplne to ako ho elisse prvykrat uvidela, to ma uplne dostalo, som to s nou prezivala ach no dokonale to bolo:):):) tak endorfinovy pocit mam az na tu zlost na phila... krasne:):):) uz sa moc tesim na pokracovanie:):):)
:D:D
(Ninuš:), 1. 6. 2010 19:18)