Just another story...15
„Elisse? Si v poriadku? Odpovedz, prosím!“
Čo sa to deje? Kde som?...
„Elisse?“
Pomaly sa mi začalo vracať vedomie. Otvorila som oči a zistila som, že visím dolu hlavou. Niekto sa pokúšal vytiahnuť ma z auta. Pamätám...spomínam si na náraz do stromu. Auto sa muselo prevrátiť na strechu.
„Hmrr,“ zamrmlala som. Neskutočne mi hučalo v hlave, ako sa mi tam rinula krv. Pocítila som aj bolesť v pravej ruke.
„Vďakabohu, žiješ! Hneď ťa vytiahnem,“ začula som Troyov hlas, ktorý však ku mne doliehal akoby z veľkej diaľky. Cítila som, ako ma pustil a potom som začula hrozný hluk. Vylomil dvere.
„No poď, si celá?“ pýtal sa ustarane, chytil ma okolo pása a položil na studenú zem.
„Myslím, že hej...neskutočne ma bolí ruka.“ Vynaložila som všetky svoje sily aby som sa vzoprela na zdravej ruke a porozhliadala sa okolo seba. Pohľad mi najprv padol na karavan, ktorý bol prevrátený na strechu. Mala som naozaj veľké šťastie, že auto narazilo do stromu na Troyovej strane vodiča. On sa zdal byť v poriadku. Veď je to upír...moment...veď je to upír! A mne krváca ruka!
Asi zbadal náhly vystrašený výraz na mojej tvári.
„Nemusíš sa báť,“ povedal rýchlo, „viem to ovládať. Teraz už viem...“
Kývla som naňho, že mu verím, no potom sa mi zakrútila hlava a spadla som späť na zem. Asi som oslabená kvôli šoku, ktorý nastal, keď som videla ako sa rútime do lesa. Hrozný pocit.
Troy si kľakol pri moju hlavu a jemne mi ju vyložil na jeho kolená. Takto mi bolo naozaj lepšie. Odhrnul mi vlasy z tváre, aby mi videl do očí.
„Zoženiem nejakú pomoc, len neviem, či tu nablízku je nejaká civilizácia,“ odmlčal sa. „Je mi to hrozne ľúto. Až teraz som si uvedomil, ako hlúpo som sa správal. Nikdy by som si neodpustil, keby sa ti teraz niečo stalo.“
„Nehovor tak, som v poriadku, len som otrasená.“ Nabrala som trochu sily a opäť som sa nadvihla, teraz už na dvoch rukách. Letmo som tú pravú prezrela. Nebola zlomená, iba škaredo oškretá. Posadila som sa a Troy ma stále podopieral.
„Čo teraz?“ spýtala som sa. Situácia je dosť nepriaznivá. Som uprostred lesa po havárii s upírom, bez funkčného auta, mapy, ďaleko od civilizácie a v úplnej tme. Čo viac si môžem priať?
„Zoberiem ťa do nemocnice,“ povedal Troy okamžite.
„Nie, naozaj to nie je nutné. Aj tak pochybujem, že tu niekde na okolí nejaká je. Ináč ty...ty si v poriadku?“
„Ani len som to nepocítil.“
Zotrela som si krv z predlaktia. „Aspoň máš teraz dôkaz, že naozaj nie som upír,“ povedala som s úsmevom. „A kam zmizla tvoja horlivosť na cestu do Chicaga?“
Troy pozrel do zeme, akoby sa hanbil pozrieť mi do očí. „Prepáč mi to... neuvažoval som racionálne. Vlastne som neuvažoval vôbec. Ja len... cítil som nádej, no teraz už viem, že to bola hlúposť.“
Ach nie. Zase sa cítim previnilo. Zdá sa, že ho to naozaj mrzí aj keď...vlastne ho ani nemá čo mrzieť. Konal pudovo a ja mu nemám čo vyčítať. Hlavne ja nie.
Chytila som ho za ruku. Vyzeral prekvapene, no nič nepovedal, akurát moju ruku pevne stisol.
„Nemáš si čo vyčítať. Akurát Zac a Jill musia byť poriadne naštvaní,“ povedala som, snažiac sa odľahčiť situáciu. Troy sa uškrnul.
„Tí si nejako poradia. Podľa mňa sa im to dokonca páči. Väčšie dobrodružstvo, väčšie nebezpečenstvo, väčšia zábava.“
„My sme na tom o dosť horšie, však?“
„No, ty si na tom o dosť horšie,“ povedal s úsmevom. Ako ho rada vidím.
„Ako to myslíš?“
„Si sama v lese s upírom. Niekto iný na tvojom mieste by už bol dávno zutekal.“
Zasmiala som sa. „Ja som si už prežila omnoho horšie veci. Omnoho horšie. Teraz ma už len tak niečo nevyvedie z miery.“
„Povieš mi teda skutočný príbeh?“
„Aký príbeh?“
„No predsa tvoj príbeh...Zaca a Jill si možno obalamutila tým príbehom o tom ako si sa odsťahovala a tak ďalej...no ja viem, že za tým bude niečo iné.“
„Myslíš si, že je teraz naozaj najvhodnejšia doba?“ spýtala som sa. Nemala som žiadny problém s tým, aby som mu všetko vyrozprávala, no čudovala som sa, že jeho túžba ísť do Chicaga zrazu pohasla.
„Do svitania času dosť, potom sa bude lepšie premýšľať.
„Tak fajn...“ začala som a pustila som jeho ruku. Vyrozprávala som mu všetko od začiatku až po to, ako som opäť stretla muža, ktorého som zabila v taxíku, o Philovi...o všetkom. Moje rozprávanie bolo iné, ako keď som veci opisovala Kristy. Vedela som, že Troy sa vie vžiť do mojej kože. Celý čas na mňa uprene hľadel, neprerušoval ma, sem-tam však jeho ruka vystrelila ku mne, pohladil ma po pleci, keď som hovorila skľučujúcu pasáž.
Nevynechávala som ani najmenšie detaily, snažila som sa ho čo najviac zasvätiť do môjho života, možno aby pochopil, že v tom nie je sám... a možno, aby som to pochopila ja.
Rozprávala som naozaj až do svitania. Úplne som zabudla na bolesť ruky, akoby vyrozprávanie pôsobilo na ranu ako anestetikum.
Keď som skončila sa Troy postavil. Nič nehovoril, len mi podal ruku a pomohol mi vstať. Trochu sa mi zakrútila hlava a zatriasli nohy, no ustála som to. Troy sa ubezpečil, že nespadnem a zrazu zmizol. Prekvapene som hľadela na miesto, kde ešte pred chvíľočkou stál. Kam išiel?
Za sebou som začula hrozivý hrmot a rýchlo som sa otočila. Znelo to akoby niekto naštartoval motorovú pílu, čo by sa celkom hodilo do tejto hororovej situácie. No hluk musel vyjsť z karavanu, ktorý teraz opäť stál na kolesách. Podišla som k nemu o kúsok bližšie.
„Troy?“
Zacítila som, ako ma niekto poklopkal zozadu po pleci.
„Tu,“ ozvalo sa spoza mňa. Okamžite som sa strhla. „Vieš ako si ma vystrašil?“ vybehla som naňho. „Čo to malo znamenať?“
„Prepáč, nahodil som plnú rýchlosť,“ povedal ospravedlňujúco, no kútiky úst sa mu mykali. „Tvoje veci,“ dodal, podávajúc mi moju plátennú tašku plnú vecí, ktoré som si rýchlo nabalila z môjho atlantského bytu. Zdá sa mi to byť tak dávno...
„A prečo mi ich dávaš?“ nechápala som.
„Vyrážame. Na tom vraku sa nikam nedostaneme, no odnesiem ťa. Aj tak som omnoho rýchlejší. Nasadaj,“ povedal s absolútnou samozrejmosťou v hlase.
„Kam ideme?“
„Do Silvertonu, predsa.“
„Č- čože? Prečo by si to...nerozumiem,“ povedala som Prečo by to mal pre mňa spraviť? Ešte pred chvíľou bol ochotný obetovať všetko za to, aby sa dostal do Chicaga. Pristúpil ku mne bližšie.
„Keď som počul, čím všetkým si si prešla, došlo mi, že by som to nedokázal. Jediné, čo môžem spraviť, aby som trochu odčinil, čo som spravil je, že ti pomôžem. Aspoň niekto si zaslúžil druhú šancu. So sebou sa zmierim...mám na to predsa celú večnosť“, dodal smutne. „Tak, nasadaj!“ povedal o niečo veselšie.
„To ma chceš naozaj...odniesť?“ neveriacky som krútila hlavou.
„Je v tom nejaký problém? Vieš, nemyslím, že stopovať je najlepší nápad a sama sa peši ďaleko nedostaneš.“
„Ja len...som dosť ťažká.“
Troy sa rozosmial. „To nemyslíš vážne, však?“
„Myslím,“ povedala som úprimne. Postavu som síce mala v pohode, no určite nie na to, aby ma niesol niekoľko desiatok kilometrov. Troy sa rozosmial ešte viac, natrčil svoj chrbát a vyložil si ma naň.
„Ako pierko,“ povedal a otočil hlavu na mňa. „Drž sa,“ dodal, no to sa už rozbehol a ja som takmer spadla na zem. Bolo to neskutočné, ako keby som pozerala zrýchlený film. Všetko vôkol mňa bolo rozmazané, fľaky zelenej a hnedej sa okolo mňa míňali a vytvárali iba maskáčové pozadie. Troy bol naozaj rýchly a skvele sa vyhýbal všetkým stromom a prekážkam. Ja som predtým určite takto rýchlo nebežala, najviac 90 km/h, no toto bola priam šialená jazda. Skúsila som zavrieť oči, aby som prekonala nepríjemný pocit, no bolo to ešte horšie, pretože som zrazu mala pocit, akoby som bola na kolotoči a išla aj dolu hlavou.
Postupne som si však zvykla a musím uznať, že sa mi to páčilo. Najlepšie na tom bolo, že týmto tempom budem v Silvertone o pár hodín. Mala som chuť zoskočiť z Troyovho chrbta a poriadne ho vybozkávať od vďačnosti.
O malú chvíľu sme vyšli z lesa a Troy bežal po poli, potom popri ceste, cez ďalší les, cez lúku... Obdivovala som, že aj v tej rýchlosti mu nerobí problém jednostaj kontrolovať, či mi nie je zle, či mi nie je zima, ďalej mi rozprával nejaké historky, z ktorých som však bola schopná zachytiť v protivetre iba polovicu. Pevne som ho držala okolo hrude a cítila som, ako rýchlo dýcha. Tiež som mu nedala pokoj s otázkou, či mu to nevadí, či vládze a či nemám ísť radšej dole. Vždy však len potriasol hlavou a ešte zrýchlil.
................................................................................................
Je to možné? Normálne som si pospala! Z ničoho nič som sa prebudila a zistila som, že ešte stále som na Troyovom chrbte. Obrátil pohľad na mňa.
„Dobré ráno, spiaca princezná,“ povedal s pobavením. „Nevedel som, že mám taký pohodlný chrbát.“
„Naozaj kvalitný,“ odpovedala som ešte prispatým hlasom. Obzrela som sa dohora na oblohu. Slnko už pomaly zapadalo. Troy práve bežal popri úzkej ceste. Popri známej úzkej ceste!
„Kde to sme?“ spýtala som sa.
„Naposledy som videl značku, že končí mesto Tacoma. Idem smerom na Denver, no neviem kde presne je to tvoje mesto.“
„Tacoma? Moment, ja to tu poznám! Už sme blízko! Najbližšie mesto je Silverton!“
„To naozaj?“
„Hej, určite! Pamätám si, ako som sem chodili na výlety s rodičmi. Zvykli sme tu na lúkach stanovať...neskutočné, že už sme tu!“ kričala som do vetra. Naozaj som už tu. O chvíľu...o chvíľu ich uvidím! Všetkých...Je to už takmer rok, čo som odišla, čas neskutočne letí. Aj celý život. A keď ho človek začne odznova, letí ešte rýchlejšie. Do hlavy mi vstúpila nervozita a očakávanie. Som tak blízko, tak nesmierne blízko!
„Elisse? Myslím, že sme tu!“ zahlásil Troy, ukazujúc na veľkú značku mesta. Vítajte v Silvertone. Po chrbte mi prešli zimomriavky. Konečne. Podarilo sa to! Tam v diaľke v domoch tak blízko seba žijú moji blízki. Rodičia, starký, Tom, Jessie...všetci. Za kým pôjdem ako za prvým? U koho je najväčšia šanca, že si na mňa spomenie? Nervozita začala nahlodávať celé moje telo. Čo ak to nevyjde? Čo ak som tu nadarmo? Tieto myšlienky som sa donútila rýchlo zahnať. Musím o aspoň skúsiť...
„Zložím ťa pri tomto lesíku,“ povedal Troy a zabočil doprava. Alebo doľava? Strany mi nikdy nešli.
Troy spomalil a nakoniec zastal. Zliezla som dolu, nohy sa mi trochu podlomili, keďže boli od dlhej cesty stŕpnuté. Keď som získala istotu, poobzerala som sa okolo seba. Tento lesík dobre poznám. Počas horúcich letných dní som s Tomom často vyhľadávala tieň práve na tomto mieste. Vždy sme si sadli na popadané kmene stromov a boli v našom vlastnom svete. Čo a k na toto miesto teraz chodí s niekým iným? Na naše magické miesto...
Potom som sa obrátila na Troya. V jeho tmavých očiach sa zračila spokojnosť, no zbadala som aj náznak ľútosti. Bez rozmýšľania som ho objala.
„Ďakujem ti, nebyť teba, možno sa sem nikdy nedostanem. Nesmierne si to vážim,“ povedala som od srdca.
„To je v poriadku, spravil som to rád. Dlžil som ti to za to, ako som sa správal. Sme si vyrovnaní. A ja už pôjdem,“ povedal a naozaj chcel odísť, no zrazu znehybnel a hľadel ponad moje plece. Pohľadom prechádzal po bode, ktorý sa zjavne približoval. Obzrela som sa za seba. Panebože.
Zbadala som ú najnenávidenejšiu tvár na svete.
„Troy...to je ten, čo ma premenil,“ hlesla som vystrašene. Troy sa postavil predo mňa a pohľad nespúšťal z prichádzajúceho indivídua. „Ostaň v pokoji, nič sa ti nestane,“ pošepkal mi.
„Elisse, rád ťa opäť stretávam. Akosi si nám...ožila? Zľudštela? Neviem nájsť vhodné slovo. V každom prípade, nepáči sa mi miesto, kde ťa teraz vidím. Čo robíš v Silvertone?“ prehovoril upír chladným hlasom, pri ktorom som mala taký nepríjemný pocit, ako keď niekto zaškrípe kriedou o tabuľu.
„Vypadnite!“ zakričal naňho Troy. Upír sa len zasmial.
„Ale čo, s kým sa to naša Elisse zoznámila? Vidím dobre? Je to ten nešťastný upír z Griffinu? Ako vám to spolu sluší...boli by ste krásny pár. Elisse, bolo ti treba, aby si sa stala opäť človekom ?“
„Čo chcete?“ spýtala som sa ho priamo a vystúpila som spoza Troya. Musím ukázať, že sa ho nebojím, no pravda bola niekde úplne inde. Keď som ho zbadala, premietli sa mi všetky spomienky na tú osudnú noc spred takmer roka. Čo ak ma bude chcieť znovu premeniť? To nemôžem dovoliť! Nemôžem!
„Chcem ťa len varovať. Mám určité príkazy. Do tohto mesta nevkročíš. Živá určite nie.“
„Nemáte žiadny dôvod na to, aby ste sa mi vyhrážali! Koho príkazy plníte?“
Povedal dve jednoduché slová, ktoré by mi v živote nenapadli. Vedela som, že sa mi pokúša zabrániť v tom, aby som sa sem dostala, no nikdy by som si nebola pomyslela, že zájde až takto ďaleko. Že pošle na mňa odporného upíra.
„Phil Wright,“ povedal upír po krátkej odmlke. To boli tie dve slová, ktoré ma donútili zamyslieť sa. O čo tomu Philovi ide? To si nemôže žiť vlastný život a nechať ma, aby som si vynaložila s mojím po svojom? Nemá jeden jediný dôvod, aby sa pokúšal zabrániť mi ísť za mojou rodinou! Teda žiadny dôvod, o ktorom by som vedela.
No ja som ešte nevedela dostatok vecí...
Napadlo mi iba jedno hlúpe rozhodnutie.
„Kašlem na vás! Idem do mesta a nikto mi v tom nezabráni!“
„Tak fajn...poviem Philovi, že si sa nedala zastaviť. Jediný spôsob, bol spraviť s teba jedno- hubku...“ ani nedokončil vetu a už stá pri mne, hľadiac mi do tváre. Vtedy zakročil Troy.
„BEŽ!“ zakričal a vrhol sa na upíra, ktorý to vôbec nečakal. Zhrozene som sa dívala na zápas, v ktorom som ani nevedela rozoznať kto je kto. „Bež!“ zakričal Troy opäť.
Musela som ísť. Cítila som sa hrozne, že ho tam nechávam, no spravil to preto, aby som čo najrýchlejšie odišla a nie preto aby som sa nečinne prizerala. Odušu som sa rozutekala smerom do mesta. Zožierala ma myšlienka na Troya, pevne som verila, že sa mu nič nestane...a že zdrží upíra na čo najdlhšie.
Keď som zahnala tieto nepríjemné myšlienky do kútika mojej mysle, kam odkladám myšlienky, ktorým sa nemôžem venovať, prebudili sa u mňa iné pocity. Som v Silvertone. Naozaj som tu, preboha! Už len pár metrov odo mňa na mňa čaká moje šťastie. Konečne ich uvidím...konečne bude všetko tak, ako má byť. Ja to dokážem. Presvedčím ich, že ich poznám, že k nim patrím. Aj keby mi to malo trvať celú večnosť.
Bežala som po hlavnej ulici a už som sa neobzerala za seba. Vpíjala som do seba dokonalosť tohto malého mesta. Všetko som tu poznala. Odvšadiaľ na mňa kričalo jedno slovo: domov. Sladký domov. A hlave jediný domov, ktorý som schopná prijať.
Aha, park....vždy po škole som tam s Jessie vysedávala. Vidím presne našu lavičku. No je tam niečo iné...Och, neverím vlastným očiam! Stromček, ktorý som krátko predtým, ako sa všetko pokašlalo zlomila, keď som skúšala záhadné korčuliarske manévre, teraz stál absolútne nepoznačený vedľa lavičky. Samozrejme, v tomto živote nebola nijaká nešikovná Elisse, ktorá by ho zlomila. Bizarné...
Prešla som na chodník, ktorý išiel cez park. Párkrát som sa potkla na popraskanom betóne...moment. Veď ako šestnásťročná som spravila petíciu za nový chodník! Neskutočné...keby ju nespravím, tak s tým nič nespravia...v tomto živote sa nikto ochotný nenašiel.
Keď sa zmenili takéto maličkosti, som neskutočne zvedavá, čo sa ešte zmenilo. Určite to budú najzaujímavejšie zistenia, ktoré sa kedy dozviem. Čo všetko som ovplyvnila za svoj život...komu som ho možno celý zmenila...
Zastala som na konci ulice, pri samoobsluhe. T- Tomov dom. Nemôžem uveriť tomu, že tu som. Zhlboka som sa nadýchla a snažila sa upokojiť. O chvíľu sa s ním stretnem...už o chvíľu...
Vykročila som k domu a zaklopala.
Phil:
Z diaľky som pozoroval súboj pri lesíku. Už sa naozaj na nikoho nedá spoľahnúť. Naozaj som si myslel, že hrozivo vyzerajúci upír ju dostatočne vydesí. No zdá sa, že Elisse je silný súper. Nič sa nedá robiť...musím do hry vstúpiť ja.
Komentáre
Prehľad komentárov
Ty nemas za co dakovat ...ja dakujem, ze som si mohol precitat :)fakt som uzasnuty ako dokazete spisat pribehy.
inak to afrodiziakum bolo najlepsie mohla si to nechat :D alebo ho pridaj do pokracovania :)))
Vyrozprávanie :)
(J4nk0, 30. 5. 2010 1:19)
bolo to uzasne ! fakt perfektne az do uplneho konca napinave a vzrusujuce. Tearaz som znova velmi zvedavy co prinesie dalsia kapitola :))
trochu som sa pousmial nad vyznamom posledneho slova v tejto vete:)
"Úplne som zabudla na bolesť ruky, akoby vyrozprávanie pôsobilo na ranu ako afrodiziakum." Troy by asi ako upir neprotestoval :)))
moznoo anestetikum by tam slo? :D
anyway tlieskam standing ovation superska chapter
*keep posting :)
:D:D
(Ninuš:), 28. 5. 2010 19:55)to som tam dala z mojho realneho života :D ale už mi to celkom ide rozoznávat :D a dakujeem:))a Phil je fakt zákerák...či?:D rozoberem to v šestnástke:))) dakujem dakujem a este raz dakujem:)):*
waaaaa
(Deni, 28. 5. 2010 17:40)
„Zložím ťa pri tomto lesíku,“ povedal Troy a zabočil doprava. Alebo doľava? Strany mi nikdy nešli.
na tomto som sa tak zacala smiat, ze si to ani nevies predstavit :D hajzel phil!!! by som ho odtrla niekam do rite kurna ma sere, nech uzsa elisse stretne s tomom!!!! boze ako sa tesiiiim:):):) dokonala kapitola :):) toto je cim dalej tym napinavejsie!! :):)
afrod al. anest. na tom nezalezi ! :P
(J4nk0, 30. 5. 2010 13:19)