Just another story...13
Phil:
Cesta sa zdala byť neskutočne dlhá. Síce sa pohybujem neskutočne rýchlo, nestačí mi to. Už chcem byť na mieste, čím skôr tým lepšie. Čas zohráva veľmi dôležitú rolu. Niežeby mala Elisse šancu prísť do Silvertonu skôr ako ja. Lenže pred jej príchodom musím vybaviť nejaké dôležité veci. Veľmi dôležité veci.
Človek- ktorým som si myslel, že som aj ja- by si pomyslel, že dokáže na všetko zabudnúť a žiť si svoj život úplne normálne, nezamýšľajúc sa nad tým ako sa k nemu dostal, nepremýšľajúc nad zajtrajškom, len pekne nechať všetko plynúť. Avšak, samozrejme, nič nemôže vychádzať tak, ako sme si naplánovali. Žiť si pokojný život mladého muža? Asi som chcel priveľa. A normálny život by to určite nebol. Bol by omnoho lepší...
Opatrnosť a nedôverčivosť ma prinútili skontrolovať, či je naozaj všetko v poriadku. No všetko v poriadku nebolo. Samozrejme, môj život by chyby, ktoré sa vyskytli nijako neovplyvnili. Keby... Keby je Elisse schopná dodržať svoj sľub, čo mi však už na začiatku bolo isté, že ho poruší. A ja to teraz musím riešiť, namiesto toho, aby som skúšal neobmedzené možnosti a všetky svoje schopnosti. Je to tak. Priznávam, trochu som Elisse klamal. Nie som tak úplne človekom. Neviem, čím som si to zaslúžil, ale tak, ako mala v minulom živote zvláštne schopnosti Elisse, zdá sa, že som nejaké pochytil aj ja. Teda, nie len tak nejaké. Teraz tu však nejde o ne. Aby som ich vôbec niekedy mohol využiť, musím jej zabrániť vrátiť sa do Silvertonu. Jednoducho musím.
Bežím popri dlhej tichej ceste. Je noc, iba málokto tadiaľto prechádza, svetlá auta ma osvetlili iba párkrát za hodinu. Pre ľudí v aute som však musel byť iba rozmazaný fľak, ktorý neskôr určite brali ako očný klam.
Na ceste som už asi celý deň. Odišiel som skoro ráno, hneď po tom, ako som zbadal že môj prvý plán nevyšiel. Tá neschopná mladá blondína nezahrala svoju úlohu dostatočne dobre. Asi som ani ja nebol priveľmi presvedčivý, keď som sa jej vyhrážal, no keď som videl aká je vystrašená, ohlásilo sa svedomie. Nepatrné, no predsa. Vlastne som tým chcel dosiahnuť dobrú vec. Takto to bude pre Elisse omnoho horšie, ako keby sa dá presvedčiť svojou naivnou kamarátkou. No čo už...
Na rad prišiel plán číslo dva. Na začiatku nedokonalý, s mnohými dierami, no počas cesty som ho domyslel a som si istý, že vyjde. Dosť mi k tomu pomohlo, že som celých osemnásť rokov prežíval s Elisse všetky jej zážitky a poznám ju tak, ako nikto iný. Vtedy som však bol len nehmotná súčasť, bez citov, bez myšlienok. Vždy, keď som sa predsa len zhmotnil, som sa k nej musel vrátiť...aby prežila...aby som jej pomohol. Tak, možno som nebol úplne bez citov...To je však teraz jedno. Mám svoje vlastné telo, vlastnú myseľ a to je všetko, čo teraz potrebujem. Aj keď pri myšlienke na Elisse...bol by som rád, keby som bol aj naďalej popri jej boku. Teraz však v trochu inom význame...
Rýchlo som potriasol hlavou. Dlhšie čierne vlasy mi padli do čela. Odfúkol som ich späť.
Už o chvíľu by som mal byť na mieste. Opustená budova na konci Silvertonu. Presne tá, v ktorej sa pred polrokom skrývala Elisse. Vtedy som bol neskutočne slabý, myslel som si, že ma úplne stratí. No Elisse bola vždy silnejšia, ako si o nej ľudia mysleli..a ako si ona myslela sama o sebe.
„Vybavíme to rýchlo, nemám veľa času, jasné?“ ozvalo sa mi za chrbtom. Obzrel som sa a zbadal „človeka“ s ktorým som sa mal stretnúť. Poznám ho veľmi dobre, tak dobre, ako ho pozná Elisse. A to je dôvod, prečo som sa s ním musel stretnúť.
„Samozrejme. Nezdržím ťa dlho.“
„Počúvam,“ povedal môj spoločník.
„Musím zabrániť Elisse Moranovej, aby sa dostala späť do mesta. A ty mi v tom pomôžeš. Dôvody ťa nemusia zaujímať.“
Muž sa zlostne zasmial.
„A prečo si myslíš, že ti v tom pomôžem?“
Prechádzal som sa popred neho, vychutnávajúc si celú situáciu a možnosť vyhrážať sa človeku, ktorého Elisse tak nenávidela.
„No,“ predstieral som premýšľanie, „ak ti je život milý.“
Tento krát sa muž zasmial úprimne a poriadne nahlas.
„Vieš ty vôbec, kto som ja?“
„Viem to úplne presne. Lenže ty nevieš, kto som ja. A čoho som schopný.“
Úsmev mu zamrzol.
„Neverím ti ani len slovo.“
„Mal by si.“
Premeral si ma pochybovačným pohľadom, obrátil sa a zrazu stál tesne za mnou. Bol som na to pripravený. Ani len som sa nemykol, ostal som rovno stáť bez náznaku strachu. Muž mi funel do ucha.
„Čo ak ti poviem, že ma dôvody zaujímajú? Nevidím zmysel v tom, prečo by sa to dievča nemohlo vrátiť do mesta. Ani som nevedel, že z neho odišla. Teraz je upír, no nie?“
„No nie,“ povedal som pokojne.
Muž odo mňa odstúpil a neveriacky na mňa hľadel.
„Zlý pokus. S kým si myslíš, že sa zhováraš? To ja sám som ju premenil.“
„Ja viem. A vďaka mne sa premenila späť.“
„To nie je možné! Nedá sa to!“ kričal upír, no bolo na ňom vidno, že mi uveril. Lepšie preňho, nemusím použiť žiadne donucovacie prostriedky. Aj keď by som veľmi rád.
„Ticho. Hovorím, že ťa to nemusí zaujímať. Jednoducho si na ňu počkáš pred vstupom do mesta a zabrániš jej dostať sa za rodinou. Možno postačí len to, že ťa uvidí.“
„Fajn,“ povedal upír napokon. „Rád sa s ňou opäť stretnem. Ktovie ako chutí...“
Ani nestihol dopovedať, vrhol som sa naňho a pritlačil ho k zemi. Vydesene na mňa hľadel. Strach, nedôvera a nenávisť. Pocity, s ktorými práve bojoval.
„Nech ťa ani len nenapadne ublížiť jej. Ak sa jej čo i len dotkneš, neručím za seba. Budem po blízku, takže si dobre rozmysli, ako sa budeš chovať.“
Pustil som ho a upír sa vystrašene postavil. Na krku sa mu hojdal amulet. Neustále sa na ňom menili obrazce, no zrazu na nich svietilo jasné meno. Upír si ho prečítal.
„Mám prácu,“ povedal.
„Tak nazývaš ničenie ľudských životov?“ spýtal som sa sarkasticky, no nečakal som odpoveď. „Elisse tu bude približne o dva dni.“
Upír pokýval hlavou a zmizol medzi stromami. Som zvedavý, či bude o dva dni úspešný. Pre jeho vlastné dobro dúfam, že áno.
Samozrejme, cítim nemalé výčitky svedomia. Veď idem zabrániť tomu, aby Elisse opäť našla svoje šťastie. Ale...ona si len myslí, že inak by šťastná byť nemohla. A pritom má toľko nových možností. Prečo nevie na nich jednoducho zabudnúť? Je to zvláštne...Odkedy som prešiel dverami som stretol mnoho ľudí, no nikto nebol ako ona. Vďaka mojim novým schopnostiam som videl ich vlastnosti, ich pocity. Elisse bola popri nich ako z iného sveta. Nevinná, dobrá a čestná. Rodina a priatelia pre ňu znamenajú všetko. Ach, práve preto sú tie výčitky také silné. No už som sa rozhodol. Taktiež si zaslúžim svoje šťastie a nedovolím, aby mi ho Elisse pokazila. Musím sa povzniesť nad všetko, čo k nej cítim...
Mám dva voľné dni pred sebou. Myslím, že Elisse nebude trvať dlhšie, kým sa sem dostane...pokiaľ banda tých hipíkov nezablúdi. Keby len Elisse vedela, aký priezračný je jej plán...
Čo budem robiť? V Silvertone sa nikam poriadne nedá ísť. Elisse vždy chodila do malého podniku na kraji mesta. Pred pár týždňami som tam bol a vypočul som si rozhovor medzi Tomom a Joshom, ktorý mi stačil na to, aby som zistil, že sa veci nevyvíjajú dobre. Hm, mohol by som am stretnúť zaujímavých ľudí, povedal som si a vybral sa tým smerom. Míňal som známe uličky, známe domy, známy park, až som sa nakoniec dostal na druhý koniec mesta. Trvalo mi to len chvíľočku.
Bar bol vysvietený a zvnútra sa ozývala hudba a zvuk rozhovorov. Vstúpil som dnu bez povšimnutia, nikto mi nevenoval ani najmenší pohľad. Sadol som si k stolíku, ktorý bol v rohu a čakal na obsluhu. Premeriaval som si tváre ľudí a hľadal som niekoho povedomého. V zadnom kúte baru bol biliardový stôl. Spoznával som pri ňom dvoch Tomových kamarátov. Ak sa nemýlim Marc a Damon. O niečom živo diskutovali. Sledoval som, či niekde pri nich nie je aj Tom. Nikde som ho nevidel. Celkom by mi padlo vhod, keby nie je v meste v najbližších dňoch. Mohol by som Elisse nahovoriť, že tu nežije...alebo, že nežije vôbec. To by však už bolo asi priveľké svinstvo.
Obsluha mi priniesla pivo. Vôbec som naňho nemal chuť, no bolo by podozrivé, keby tu len tak sedím.
Zrazu sa dvere podniku otvorili a dnu vošiel Tom. S niekým sa hádal, začul som útržok rozhovoru.
„Už ma to prestáva baviť, Tom!“ kričalo naňho drobné čiernovlasé dievča.
„Katy, upokoj sa. Veď sa nič vážne nedeje!“ snažil sa jej dohovoriť.
„Nič vážne sa nedeje? Nič vážne sa nedeje?! Tak to si píš, že sa niečo deje! V poslednom čase si neskutočne divný a mňa to už prestáva baviť!“ nedala sa odbiť čiernovláska.
„Ale no tak...nepamätám si na jednu pesničku, je to až taký veľký problém?“
„Tu nejde len o nejakú pesničku. Ide tu o NAŠU pesničku! Tú, ktorá práve hrala, keď sme sa dali dokopy!“
„Katy, úprimne, vieš koľko chalanov si takéto maličkosti vôbec nepamätá? Ver mi, že nie som jediný!“
„Ale to nie je len o pesničke. Ty v poslednej dobe zabúdaš aj na iné veci. Nevieš miesto, kde sme sa prvýkrát stretli, minule si nevedel meno môjho brata, zabudol si, že som vegetariánka a čo ma úplne dostalo, poriadne si ani nevedel kde bývam! A ty mi vravíš, že to nie je veľký problém?!“
„Katy, prosím ťa, hovor po tichšie. Nemusia o tom vedieť hneď všetci.“
„Samozrejme, samozrejme, zahováraj koľko chceš. To ti ide najlepšie. A tie tvoje výhovorky: Som neskutočne unavený, teraz mám toho veľa a bla bla bla. Niekedy sa správaš ako úplný blbec.“
„Fajn, viem o tom. A je mi to naozaj ľúto, ale neviem ti vysvetliť, že prečo“ šepkal Tom. „Ale naozaj to nerobím naschvál. Naozaj ťa milujem Katy a to je jediné, čo potrebujem vedieť.“
Katyin výraz trochu zmäkol. „Začínam sa báť, že to nie je pravda,“ povedala už pokojným a naoko skľúčeným hlasom. Avšak mala by sa naozaj báť. Videl som ako jej Tom klame. Taktiež cítil výčitky, rozpaky, nespokojnosť a...hlad? To vidím aj keď niekto cíti hlad? Táto nová schopnosť je naozaj bizarná.
„Myslím to vážne zlato. Naozaj,“ povedal po krátke odmlke a pobozkal ju. „Naozaj,“ zopakoval.
Ach, také sladké až mi je zle. A pritom také neúprimné...lenže takto to musí ostať. Tom nikdy nemôže zistiť, že má naozaj pádny dôvod, prečo sa cíti tak zvláštne.
Katy zazvonil mobil a musela ísť domov. Tomovi očividne odľahlo. Priatelia naňho mávli od biliardového stolu a on išiel za nimi. Prestal ma zaujímať a tak som sa začal opäť obzerať po bare. Nikto ďalší známy, ale zbadal som, že ma pozoruje akási žena, ktorá sedí pri barovom pulte. Keď zbadala, že sa na ňu tiež pozerám, rýchlo odvrátila pohľad a začala sa smiať aj s kamarátkou, ktorá sedela vedľa nej. Rýchlo som ju prekukol. Sklamaná v láske, opitá a zúfalá. No skvelé. Viac som už pohľad neopätoval. Naozaj nemám náladu flirtovať s nejakou opitou ženou. Síce nevyzerá až tak zle. A mám toľko voľného času...
Vstal som a zastavil som sa pri pulte. Žena sa rozchichotala na celú miestnosť. Nikto jej však nevenoval pozornosť, asi tu bola známym hosťom. Hodil som pohľad na druhú zo žien. Taktiež opitosť, unudenosť a...závisť. Ale no tak, nepobite sa, pomyslel som si. Áno, skromnosť mi nechýba...
Povedal som jej zopár otrepaných klišé, ktoré zaberajú už iba na takéto prípady. Niežeby som na iné nemal...lenže keď vidím aké pocity vrú aj v tej najkrajšej žene, je mi zle. Alebo si len priveľmi idealizujem Elisse. Ona je jediná iná...
Žena pri pulte( povedala, že sa volá Gina) bola naozaj ľahká obeť. Priam z nej sršalo, že so mnou niečo chce mať. Úbohé.
O dve hodiny som už vychádzal z jej bytu. Nestálo to za bohviečo, ale aj tak som nevedel nájsť lepší spôsob ako zabiť čas. Niežeby som sa v novom živote nudil, len som priveľmi nervózny kvôli Elissinmu príchodu. Nemôžem si robiť čo sa mi zachce kým si nie som istý, že môj život nie je ohrozený.
Prechádzal som sa po uliciach a prišiel som k parku. Sadol som si na jednu z drevených lavičiek pod veľký strom. Premýšľal som. Blíži sa najdôležitejší deň v mojom terajšom živote. Zvláštne, ale nič zvláštne, sa okolo mňa nedeje. Ale ako sa hovorí: Najväčšie ticho je pred búrkou...
Elisse:
Ten karavan je presne taký, aký som si predstavovala. Netušila som, že mám až takú dobrú predstavivosť. Nastrakato pomaľovaný starý voz. Vnútri bolo cítiť alkohol, tabak a niečo zatuchnuté. Úžas.
„Ja viem, nie je to práve limuzína, no na našu cestu stačí,“ povedala Jill keď som nastupovala ako posledná. Zac sa ponúkol, že bude šoférovať ako prvý a po troch hodinách sa budú striedať. Ja som vodičský nemala, no viem, že keby som sa dostala za volant tak by som šliapla na plyn, aby som bola v Silvertone čo najskôr. Asi si toho boli vedomí pretože mi ani len neponúkli, aby som mohla jazdiť.
„To je v pohode, páči sa mi,“ zaklamala som. Sadla som si na veľký vankúš pri zadnej stene. Jill sedela na vratkom kresle, ktoré museli dotiahnuť dovnútra a pohrávala sa so Zacovou gitarou. Mĺkvy Troy sa zviezol popri stene a naďalej pozeral do prázdna.
„Ale no tak, už sa preber a spamätaj!“ povedala mu Jill a niečo po ňom hodila. Len mávol rukou a zadíval sa do zeme.
„Tak prečo ideš s nami? Vo vlaku si sa dušoval, že nikam nejdeš.“
„Rozmyslel som si to. Chcem byť od nej čo najďalej,“ povedal a buchol do zeme.
„Ach tak, rozumiem. Po zvyčajnom stave seba ľutovania prichádza porozchodový hnev. Len to dostať zo seba, Troy,“ zasmiala sa Jill.
„Sklapni,“ zavrčal Troy.
„No ako vidím, šťastie, že sme ťa v tom vlaku stretli, Melissa. Inak by som sa tu asi unudila.“
„Aj ja som rada. Hlavne nech sme čo najskôr na mieste.“
„Nepovieš mi niečo viac o tvojom príbehu? Prečo si so svojou rodinou tak dlho nebola?“ vyzvedala Jill.
„To je veľmi dlhý príbeh,“ snažila som sa ju odbiť.
„Ehm, zdá sa mi, že mám pred sebou minimálne dvojdňovú cestu,“ uškrnula sa Jill.
„Je to komplikované.“
„Ach, tak si niečo vymysli, hlavne tu neseďme v tichu, prosím ťa.“
„Tak fajn...“ a pustila som sa do vymýšľania sci- fi príbehu, o nič viac uveriteľného ako naozajstná verzia. Celkom sme sa zabavili. Teda ja a Jill. Troy sa ani len nepohol.
Cesta rýchlo ubiehala. O tri hodiny išiel za volant Troy. Išiel rýchlejšie ako išiel Zac, akoby aj on chcel byť čo najrýchlejšie preč. V zadnej časti bola omnoho väčšia zábava ako predtým, Zac s Jill mi rozprávali rôzne historky. Neskôr sme zastavili na benzínovej pumpe, pretože sme museli natankovať a taktiež kúpiť niečo na jedenie a pitie.
„Melissa? Ty si v skutočnosti Elisse Moranová, však?“
Komentáre
Prehľad komentárov
ty moj kokos akože ja žasnem!!! toto bolo naprosto dokonale!!!! aaaaaaaa kto je troy??? ako je mozne ze o nej vie?? ty moj kokos akoze toto bolo fakt skvele!! ja zasnem.. uzasne:):):)
ty môj kokos!
(Deni, 23. 5. 2010 22:58)