Just anoher story...14
Phil:
Nakoniec sa strhla naozajstná búrka. Počul som burácanie hromov a nebo pretínali mohutné blesky. Každý sa utekal schovať do svojich domov a ja som hľadal nejakú autobusovú zastávku alebo niečo, pod čím by som sa mohol skryť. Bláznivé aprílové počasie... Nohy mi čvachtali ako som chodil po mlákach a dažďové kvapky boli veľké ako moja päsť. Naozaj nevhodný čas na vysedávanie v parku.
Rozhodol som sa, že sa vrátim do baru, keď sa zrazu ozvala neskutočná rana tesne blízko mňa. Blesk udrel do neďalekého stromu a zvalil sa na chodník, po ktorom som kráčal. Fuh, mal som šťastie. Keby som o pár metrov ďalej, dostanem slušný zásah. Niežeby mi mohol nejako ublížiť, ale aj tak.
Keď som prekračoval spadnutý konár stromu, zbadal som, že sa otvorili dvere na dome predo mnou. Náhlila sa ku mne akási žena.
„Preboha, ste v poriadku?“ kričala na mňa už z diaľky. Povedomý hlas...neskutočne povedomý. Pribehla ku mne.
„Nie, som v poriadku, ďakujem,“ vyhlásil som. Pozrel som sa žene do očí. Preboha.
„Určite? Nezasiahol vás ten konár? Videla som to cez okno a vyzeralo to hrôzostrašne.“
Konal som absolútne bez rozmýšľania.
„No vlastne...trafilo mi to rameno. Trochu to bolí, ale zvládnem to,“ klamal som. Neviem prečo. Jednoducho keď som ju uvidel, zdalo sa mi, že to nemôže byť náhoda. Mal by som vyťažiť zo situácie čo najviac.
„Bola by som radšej, keby sa vám na to pozrie môj muž. Je lekár a do nemocnice by ste v takomto počasí nemali ísť. A vlastne vôbec by ste nemali byť vonku. Poďte dnu,“ hovorila priateľským a ustaraným hlasom.
„Ste veľmi milá, no to si nedovolím,“ povedal som zo slušnosti, aj keď som naozaj chcel ísť dnu. Do domu, v ktorom Elisse vyrastala...
„Nie, trvám si na svojom. Poďte, kým obaja úplne nepremokneme,“ povedala rozhodne. Elissina mama bola naozaj srdečný človek a Elisse to po nej zdedila.
„Tak fajn,“ súhlasil som a ponáhľal som sa za ňou do domu. Na dvore stála lavička, na ktorej Elisse tak rada sedávala, blízko bolo malé pieskovisko plné mokrého piesku. Takmer nič sa nezmenilo. Takmer...Na mieste, kde bol predtým prístrešok na bicykle bolo teraz malé vybetónované ihrisko, nad ktorým visel basketbalový kôš.
„Poďte dnu, rýchlo,“ súrila ma Elissina mama. Prekročil som prah a ocitol som sa v známej hale. Domov, našepkal mi tichý hlások v mojej hlave. Elissin domov.
Ani tu sa toho veľa nezmenilo. Veľká drevená šatníková skriňa v rohu, neustále porozhadzované topánky pri dverách a veľké zrkadlo oproti skrini. Čo sa zmenilo, je ozdoba stien. Zmizli odtlačky Elissiných rúk a nahradili ich nešikovne zlepené modely lietadielok. Vidno, že tu teraz býva chlapec...
„Frank? Poď sem prosím ťa!“ zakričala na schody. Ozval sa rýchly zvuk chodidiel a zjavil sa starší pán -Elissin otec.
„Och, čo sa deje? Hľadal som ťa po celom dome! Kam si zmizla?“ potom ma zbadal. „Kto ste?“
„Videla som cez okno ako tohto muža takmer prizabil spadnutý konár. Môžeš sa naňho pozrieť?“
Frank si ma podozrievavo prezrel.
„Prepáčte, asi by som naozaj mal ísť radšej do nemocnice,“ povedal som a vybral som sa k dverám.
„Nie, ostaňte. Ospravedlňujem sa, ak som bol hrubý. Poďte do obývačky,“ povedal Frank, keď som sa už načahoval za kľučkou. Zrejme ho k tomu prinútil manželkin vyčítavý pohľad.
„Ďakujem.“
Cestou som si nenápadne odrel rameno o zárubňu, aby bolo aspoň červené. Zvyšok zvládne môj herecký talent. Dúfam.
„Dáte si niečo na pitie?“ spýtala sa pani Moranová.
„Nie, ďakujem,“ odpovedal som.
„Spravím vám čaj,“ povedala nevšímajúc si mojej odpovede.
Sadol som si na pohovku a pán Moran si sadol oproti mne.
„Ukážte mi to rameno.“
Vyzliekol som si bundu a vyhrnul rukávy. Rameno vyzeralo v úplnom poriadku, ale bolo trochu načervenavé. Aspoň niečo. Pán Moran si ho prezrel a bez varovania mi ho stlačil.
Skríkol som od predstieranej bolesti.
„Bolelo?“ spýtal sa nezaujatým hlasom.
„Áno.“
Na schodoch sa ozvali kroky a spoza zábradlia sa vyhol chlapec.
„Čo sa to tam deje?“
Pani Moranová práve vyšla z kuchyne aj so šálkou horúceho čaju.
„To nič Josh, choď hore za Jane. Určite sa bojí búrky.“
Položila šálku na malý stolík a sadla si vedľa manžela.
„Nič s tým nemáte,“ povedal Elissin otec. „Môžete tu prečkať kým neskončí búrka, ale potom hneď pôjdete.“
„Tak...to mi odľahlo,“ povedal som čo možno najnevinnejším hlasom. „A samozrejme, hneď potom pôjdem. Mám ešte akési povinnosti.“
„Ste tu obchodne?“ spýtala sa pani Moranová, snažiac sa nadviazať konverzáciu.
„Á- áno, dá sa to tak povedať.“ Vtedy mi niečo napadlo. „Som tu na služobnej ceste z Denveru. Pracujem pre políciu, snažíme sa vypátrať jedno dievča. Mala by sa nachádzať niekde po blízku tohto mesta.“
„A čo je s tým dievčaťom?“
„Viete...patrí do jedného ústavu. Nie je tak celkom v poriadku. Utiekla z neho a teraz sa potuluje po meste a snaží sa dostať do priazne obyvateľom. Vydáva sa za niekoho úplne iného, rozpráva nezmysly a podobne. Nie je nebezpečná, no aj tak môže spraviť rôzne problémy.“
„Preboha, to naozaj? Chúďa dievča... nemáte nejakú fotografiu, keby sme ju náhodou uvideli?“
„Samozrejme...tá fotografia nie je najnovšia, no mala by stačiť.“ Ukázal som im fotku z Elissinho občianskeho. Pred jej prebudením vo Fothsytskom lese som si bol odkopírovať jej fotografiu. Vidím, že to bol dobrý nápad.
„Vyzerá ako sympatické dievča,“ povedala pani Moranová. Samozrejme, veď je to vaša dcéra, pomyslel som si. Asi som naozaj sviňa, keď huckám jej rodičov proti nej. No je to len pre všeobecné dobro...
„Keby ju niekde uvidíte, dajte mi vedieť, prosím. Tu máte číslo,“ podal som im lístok s číslom na môj mobil. Asi to bude zbytočné, predpokladám, že sa mi podarí odstaviť Elisse ešte predtým, ako sa za nimi dostane. No lepšie je poistiť sa. Pre každý prípad.
„Samozrejme. Frank, nepodobá sa ti to dievča na niekoho?“ spýtala sa pani Moranová manžela. „Tie oči...akoby som ich už niekedy videla...“ zamyslela sa.
„Určite si to len namýšľate,“ povedal som ostrejšie, ako som plánoval. Udivene sa na mňa pozrela.
„Prepáčte...ja už radšej pôjdem,“ povedal som rýchlo. Svoje som zariadil...
„Presne tak, radšej choďte,“ povedal Elissin otec a konečne mu odľahlo.
„Dovidenia a...ďakujem,“ rozlúčil som sa a vyšiel dverami von. Búrka sa už ustálila a prešla do lenivého mrholenia. Opäť nastalo ticho, v ktorom som priam mohol počuť hádku, ktorá vypukla za stenami domu...
Elisse:
Nebola som schopná slova. Troy zo mňa nespúšťal pohľad. Chcela som sa od neho odsunúť ďalej, no zbadal môj pohyb, zachytil ma a nechcel ma pustiť. Mal neskutočnú silu.
„Takže je to pravda?“ dožadoval sa odpovede.
„Nie...ja som Melissa,“ snažila som sa ho oklamať. „A pusti ma!“ zvýšila som hlas.
„Neklam mi,“ povedal chladne. „Od začiatku som vedel, že si to ty. Hráš to celkom dobre, musím uznať. Mne to tak nejde. Ako to robíš?“
„Nemám ani len poňatia o čom to hovoríš!“
„Ale máš. Presne vieš, o čom hovorím. Ako môžeš byť taká pokojná? Časom to prejde?“
„Čo časom prejde?“ už som naozaj nechápala o čo mu ide.
„Pocit viny. Neskutočný pocit viny.“
„Ja nemám žiadny pocit viny,“ povedala som celá zmätená.
„Veď o to ide! Ako to robíš?“ Naliehal Troy.
„Troy, choď spať, už ani nevieš, čo hovoríš,“ odbila som ho, lebo som sa už začala obávať o jeho zdravie. Jeho rozprávanie nedávalo zmysel. Ale odkiaľ ma môže poznať? Ja som si istá, že som ho nikdy predtým nevidela.
Rozosmial sa, no jeho smiechu chýbala iskra.
„Spať? Ale no tak, nerob zo seba hlúpu. Ako keby si ty za celý čas spala. Dobre viem, že ani ty nemusíš.“
„Ale samozrejme, že musím. Som len priveľmi nervózna, takže ne... moment,“ zarazila som sa. Došlo mi to. Panebože. „Ty si...“ začala som, aj keď som nevedela ako najvhodnejšie pokračovať.
„To ti trvalo. Samozrejme, že som. Tak ako ty.“
„Ja nie som!“
„Ale si!“
„Hovoríme naozaj o tom istom?“
„Zrejme nie,“ povedal a odmlčal sa. Ak odhliadnem od toho, aká bola situácia napätá, prišlo mi to neskutočne smiešne. Premáhala som výbuch smiechu.
„To nie je vtipné,“ zahriakol ma.
„Ja viem, ja viem, prepáč. Takže ty si...“
Povzdychol si, strčil si ruku pod golier a niečo hľadal pod košeľou. Čo to preboha robí? nevedela som pochopiť, no vtedy Troy vytiahol dlhú retiazku na konci ktorej sa zaleskol amulet. Aha.
„Takže ty...ty si upír?“
„A o čom tu asi celý čas hovorím?“
„Fajn ja len ...nechápem aký to má súvis so mnou. Ja už nie som,“ šepkala som, pretože Zac sa zamrvil.
„Ale si! Dobre viem, že sa toho len tak nezbavíš. Nikdy. Nie je cesty. Ale to by si dobre mala vedieť... Nerozumiem tomu, ako sa správaš. Akoby sa nič nestalo. Tebe nedoniesli...tebe nedoniesli obeť?“
„Áno, doniesli. Celé mesiace ma to zožieralo. Viem, ako sa cítiš. Ale moment..ako môžeš o mne vedieť?“
Troy hovoril neskutočne rýchlym hlasom, akoby chcel zo seba dostať to, čo v sebe dusil už veľmi dlho.
„Zistil som si to od upíra, ktorý ma premenil. Vedú si spisy aj s fotografiami o tom, koho kedy premenili a ja som sa k nim dostal. Chcel som niekoho z novozrodených vyhľadať, aby som na to nebol sám. Spoznal som ťa hneď, ako si nastúpila do kupé...bola si v tých spisoch no pri tvojom mene bol krížik. Nevedel som čo to znamená, pri žiadnom inom mene to nebolo. Myslel som si, že ťa zlikvidovali, alebo že ťa nevedeli premeniť. Čo to znamená?“
„Asi to, čo sa ti snažím povedať celú dobu. Ja už nie som upírom.“ Rozopla som bundu a ukázala mu prázdny krk. „Žiadny amulet, vidíš? Dobre vieš, že upír si ho nikdy nemôže dať dole.“
„Ako...ako je to možné?“ Troy na mňa pozeral ako na zjavenie. V očiach som mu zbadala aj nádej. Ach, presne som vedela, ako sa cíti. bolo mi ho nesmierne ľúto, hlavne preto, že mu tú jedinú nádej práve budem musieť vziať.
„Je to neskutočne zložité, ale platilo to len u mňa. Ani predtým som nebola normálnym človekom, mala som akési zvláštne schopnosti, preto sa mi to podarilo. Avšak musela som neskutočne veľa obetovať. Obetovala som celý svoj život...začala som odznova. Ver mi, nie je to ľahké...“
Troy sa rozohnil.
„Nie je to ľahké? Mne hovoríš, že to nie je ľahké? Vieš čím všetkým som si musel prejsť? Všetko sa to zomlelo pred polrokom. Ničomu som nerozumel...spravil som ohavnú vec...tú najhoršiu. Neviem sa s tým zmieriť a nikdy sa nezmierim!“
Ako to hovoril, spomínala som na všetko, čím som si aj ja prešla. Naozaj som vedela, čo prežíva a aké to má ťažké. Chcela som mu pomôcť, no nevedela som ako, tak som spravila jediné, čo som v tejto situácii mohla. Naklonila som sa k nemu a chcela ho objať, no odtisol ma, na tvári mal nepríčetný výraz a celý sa chvel.
„Povedz...p- povedz mi ako si to spravila!“
„Hovorím, že to už nebude fungovať!“
„Mne to je jedno! Ak existuje nejaký spôsob...hocijaký spôsob, ako to vrátiť späť, chcem ho skúsiť!“
„Troy, ja nemôžem!“
„Áno, môžeš! Elisse, ty si moja posledná nádej...“
„Prosím ťa, nehovor tak...“
„Nebola to náhoda, že som ťa stretol. Máš mi pomôcť, cítim to, musíš mi pomôcť!“
„Naozaj žiadny spôsob neexistuje!“
„Existuje! Hocičo! Ako si to spravila?!“ Troyovi sa v očiach zračila úplná zúfalosť.
„Ja...prešla som v Chicagu dverami...dverami do nového života. Ale Troy...tie dvere tam boli iba pre mňa. Hovorím, že som bola zvláštna...“ No Troy ma už nepočúval. Začal trieskať na prednú kabínu, aby Jill zastavila. Porozumela mu, keďže odklopala späť.
„Troy...čo chceš spraviť?“ spýtala som sa vystrašene.
„Ísť na malý výlet do Chicaga.“
„Troy nie...to nemôžeš...hovorím, že to nebude fungovať!“
„Elisse ja to musím skúsiť! Na ničom inom mi nezáleží, len aby som dal všetko do poriadku!“
Nenávidela som samu seba za to, že som mu odporovala. Na jeho mieste by som tiež spravila všetko pre to. Viem to lebo som bola na jeho mieste. Preto som sa nenávidela ešte viac, no vedela som, že to nie je správne. V Chicagu ho čaká len ďalšie sklamanie...preňho tam žiadne dvere nebudú. A ja nemôžem dopustiť, aby sa trasa zmenila.
„Chvíľu premýšľaj, prosím ťa!“ snažila som sa mu dohovoriť.
Len krútil hlavou. „Vieš, ako si ma Zac a Jill vždy doberajú, že mám zabudnúť na dievča, ktoré ma opustilo? To dievča...to dievča bolo mojou obeťou. Bola pri mne, keď ma premenili a ja...nevedel som sa ovládnuť... Zabil som jediného človeka, ktorého som kedy miloval. Teraz mi už rozumieš?“ povedal mrazivým hlasom, ktorý sa mu však triasol.
Ostala som stáť ako obarená. Predstavila som si tú hrôzostrašnú scénku a do očí sa mi rinuli slzy. Je to tak nespravodlivé...posratí upíry, posraté amulety! Prečo to musí existovať? Bolo omnoho lepšie, keď som o týchto veciach iba čítala a neveriacky krútila hlavou, zabávala sa na hlúposti ľudí, ktorí im veria. No teraz...všetko je inak...
„Troy... je mi to naozaj ľúto, ale...“
Karavan zrazu zastavil a Zac sa konečne prebudil. Divím sa, že ho nezobudili naše zvýšené hlasy.
„Čo sa deje?“ pýtal sa Zac s prižmúrenými očami. „Už sme tam?“
Zadné dvere sa otvorili a medzi nimi stála nahnevaná Jill.
„Si myslíte, že to je také jednoduché zastaviť na diaľnici? Hovorila som vám, že nepite toľko tej coly, že záchody nie sú na každom rohu. No nie, vy ma nepočúvate a ja potom musím hľadať benzínku,“ hovorila Jill, ktorá si vôbec nevšimla, že situácia v prívese je napätá. Troy vôbec nepočúval, čo hovorí, obišiel ju, vyskočil z auta a zmizol. Rýchlo som išla za ním. Jill na nás nechápavo hľadela a ako som vyskakovala z auta, počula som, že vyzvedá od Zaca, čo sa stalo.
„Kam ideš?“ kričala som na Troya, no ignoroval ma. „Troy!!!“
Otočil sa a na tvári mal zúrivý výraz. „Hneď teraz to otočím a nikto mi v tom nezabráni!“
„Robíš hroznú chybu!“
„Je mi to jedno...už mi je všetko jedno,“ povedal a otváral dvere do prednej kabíny. „Nastupuj. Budeš mi musieť povedať, kde presne to je.“
„Nikam nejdem, pokým sa neupokojíš!“ Už nemôžeme byť veľmi ďaleko od Silvertonu... nemôžem teraz odísť.
„Tak nič, povedal a podišiel ku mne. Čo chce spraviť?
„Troy, čo...?“
Chytil ma, zodvihol a vyložil si ma cez plecia. Vzpierala som sa, no oproti jeho upírej sile to bolo, akoby som naňho fúkala. Odniesol ma do prednej kabíny, položil na sedadlo, zamkol a obišiel auto spredu. Jill a Zac práve vyšli von.
„Vysvetlíte nám do riti, čo sa deje?!“ kričal Zac a v pätách mu bola Jill. Troy ich ignoroval, naskočil do kabíny, zavrel dvere a naštartoval. Cez okno som počula spŕšku nadávok, ktoré naňho kričali Jill a Zac.
„To ich tam necháš?!“
„Lepšie pre nich,“ povedal Troy chladne.
„Prosím ťa...nerob to. Ničomu to nepomôže. Naozaj, ver mi.“
„Ja už neverím nikomu.“
Čo teraz? Situácia sa vyvíjala úplne inak, ako by sa mala. Už o pár hodín som mala byť doma. Čo môžem spraviť? Musím vymyslieť nejaký plán, no teraz som priveľmi rozrušená a vystrašená...rozmýšľaj Elisse, rozmýšľaj!
„O nič sa nepokúšaj. Vieš, že proti mne nemáš šancu.“
Striasla som sa. Naozaj sa ho bojím. Akoby mi čítal myšlienky.
„Nemusíš sa ma báť, naozaj som to takto nechcel, no nemám inú možnosť. Sľubujem, že ti neublížim, nechcem ti zle. Sme na jednej lodi...“
Naozaj mi bolo ťažké odporovať mu. Na jednej strane som chcela byť čo najskôr v Silvertone, čo najskôr nájsť opäť moje šťastie, no na druhej strane som s Troyom neskutočne súcitila a chápala som ho. Asi ma porazí.
Zišli sme z diaľnice a ocitli sa na úzkej ceste, ktorá viedla pomedzi les. Všade bola tma, na ceste nebolo žiadne iné auto a cesta bola rovná. Začalo pršať.
Auto sa zrazu prudko myklo.
„Čo to robíš?!“ skríkla som.
„Ja nič... máme šmyk!“
„Zastav to, zastav to!!!“
No bolo neskoro. Auto zišlo z cesty a dostalo sa do lesa. Po pár metroch prišiel náraz...
Komentáre
Prehľad komentárov
NO TY MOJ KOKOS!!!! ty si to zase tak zamotala,ze ja som uz uplne zazrata tak,ze to az pekne neni kurna toto neni mozne do hovna tam aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa kurna teraz tranzujem, lebo do hovna pis lebo ja tuto neviem racionalne uvazovat!! toto bolo naprosto dokonale premakane!! kokos, dokonalost sama o sebe :)))
kokos!!!
(Deni, 25. 5. 2010 21:27)