Všetko sa to začalo v deň, keď som oslávila moje šestnáste narodeniny. Dvanásteho júna. Dátum, ktorý som ešte donedávna milovala. Darčeky, obrovská torta, priatelia, rodina – asi takto vyzerala moja bežná narodeninová oslava. Avšak tento rok? Lialo ako z krhly, mama s ockom sa pohádali, starká zostala na letisku v Atlante kvôli problémom s lietadlom, ktorým mala priletieť a Rebecca, moja najlepšia kamarátka, pre istotu na mňa zabudla. “Dokonalý deň”. S Mikeom, mojím chlapcom, sme sa rozišli deň pred tým, čo sa tiež podieľalo na dokonalosti mojich narodenín. Aj tak náš vzťah už nemal žiadnu perspektívu. Asi naozaj platí to, že chalani sú z Marsu a dievčatá z Venuše, pretože my s Mikeom sme boli úplne odlišný. Jeho a moje priority boli ako sever a juh. Nemal problém nechať ma čakať na neho hodinu na dohodnutom mieste, pretože hral s chalanmi futbal. Ani sa len neunúval ospravedlniť. Strpím toho fakt veľa, ale jeho správanie posledné týždne ma naozaj iritovalo. Predtým bol milý a pozorný. Vtedajší Mike sa s týmto nedal ani porovnať. Ale to je už ukončená etapa môjho života a zároveň jediná vec, vďaka ktorej som rada, že sa sťahujeme. Nerozišli sme sa totižto úplne v dobrom. A čo sa týka toho sťahovania, dozvedela som sa o tom počas “oslavy”. Dokonalá čerešnička na torte, ako sa hovorí. Takže po skončení školského roka sa budeme sťahovať do Bostonu, kde ockovi chemická firma WAYFE ponúkla lepšie miesto. Nie je to úžasné?! Áno, irónia je v poslednom čase moja veľmi dobrá kamarátka.
Ja viem, že ocko tam bude mať dobrú prácu a sú tam lepšie podmienky pre moje stredoškolské štúdium, ale aj tak tam strašne nechcem ísť. Opustím takmer všetko, čo mám rada. Zo začiatku som sa chcela vzpierať, ale potom som zistila, že to nemá význam. Vždy, keď som sa pokúsila s našimi na niečom dohodnúť, väčšinou to dopadlo dosť zle a ešte som si aj vypočula pár múdrych viet založených na „ja v tvojom veku...“. Tak som to teda vzdala a rozhodla sa, že budem otvorená novým možnostiam.
Keď som konečne predýchala moju vydarenú narodeninovú oslavu, netušila som, že pohroma bude pokračovať. Mala som pred sebou posledné dva týždne na základnej škole. Už mesiac som bola prijatá na gymnázium v Bostone, na Mikea som takmer zabudla a s Rebecou sme si vysvetlili jej neprítomnosť na mojej oslave. Vraj jej ochorela starká. Ale prečo mi nezavolala? Pretože to bola výhovorka Babs (Bebs), odpovedala som sama sebe. Bolo na nej však vidieť, že ju to mrzí. A ja sa neviem dlho hnevať. Bohužiaľ. Alebo našťastie? To je jedno… Bože Babs, prečo stále rozmýšľaš nad takými hlúposťami?! Späť k veci. Kde som skončila? Aha, posledné dva týždne v Orlande. Dá sa povedať, že v tom čase už bolo všetko v úplnom poriadku, aspoň som si to myslela.
V tú noc po oslave sa to všetko začalo. Maximálne znechutená som si šla ľahnúť už o desiatej. Ubehla hodina, dve, tri... ja som vôbec nemohla zaspať. Ležala som v posteli a pozerala sa na drevený strop v mojej izbe. Absolútne som nebola unavená. Mala som pocit, akoby som bola nabitá nejakou energiou a nie a nie sa vybiť. Nerozumela som tomu. Vždy som patrila k večne unaveným ľuďom, dokázala som prespať aj celé dni, keď som mala možnosť. Tak čo je to teraz so mnou, spytovala som sa sama seba. Prevalila som sa na druhý bok a vzdychla si. Musí to byť tým, že som rozrušená z tohto dňa, nahovárala som si. Avšak v kútiku duše som vedela, že je za tým niečo viac. Ubehla ďalšia hodina, a tak som sa nervózne posadila na posteli a rozhodla sa, že si aspoň zapnem môj rádiobudík, pretože ma už od nudy skoro porazilo. Neschopnosť zaspať dokáže naozaj poriadne vytočiť. Ale teraz späť k veci. Ako som sa načahovala za budíkom, zrazu z mojej pravej ruky vystrelila žiarivá červená energia, ktorá zelektrizovala celý môj budík. Ten zaskratoval a začalo sa z neho pariť. Neveriacky som sa pozerala na moju dlaň.
„No do pekla, mne sa sníva,“ zasmiala som sa. Aj to, že nemôžem zaspať sa mi určite sníva, usmievala som sa v duchu. Načiahla som sa za sponkou, ktorú som mala položenú na nočnom stolíku pri posteli, aby som si upla neposlušný pramienok vlasov. Stalo sa presne to isté, ako pri budíku. Keď sa moja pokožka dotkla kovovej sponky, z mojej ruky vystrelil akoby blesk. Sponka sa odo mňa odpudila a spadla na zem. Nie, nie, nie, to je sen, krútila som hlavou. Ten dotyk bol však príliš skutočný, na to, aby to bol len výplod mojej fantázie. Sťažka som preglgla. Ľahla som si a pokúsila sa zakryť, no s prikrývkou sa zopakovalo to isté. Čo sa to so mnou deje?
Priblížila som ruky k mojej tvári a obzerala si ich. Mimovoľne sa o seba obtreli. Pripomenulo mi to fyzikálny jav, keď na seba narazia dva elektrické póly. Obe moje ruky zažiarili na červeno a ja som cítila teplo sálajúce z červenej energie medzi nimi. Rýchlo som ich od seba odtrhla.
„Toto je len sen, len sen,“ nahovárala som si so zavretými očami. Nepomáhalo to. Srdce mi bilo strašne rýchlo a moja nervozita sa stupňovala. Otvorila som oči a pokúsila sa pritiahnuť si drobného plyšového macka vedľa mňa. Jemu sa však pri mojom dotyku naježili plyšové chĺpky. Zelektrizovala som ho. Neveriacky som otvorila ústa. Už radšej spi Babs, pokrútila som hlavou. Zvrela som oči a naozaj onedlho zaspala. Možno to bolo tým, že som sa konečne vybila.
Ráno som sa zobudila s presvedčením, že to bol len sen. Nevšimla som si pokazený budík, pretože som sa tešila rannému slnečnému lúču, ktorý zavítal do mojej izby. Konečne. Posledné obdobie stále len pršalo. Dala som si horúcu sprchu, obliekla sa a zišla dolu schodmi, aby som sa naraňajkovala. Nič som neelektrizovala, čo mal len utvrdilo v tom, že to bol len sen. Spokojne som sa usadila za stolom s plnou miskou cereálií. Bol pondelok, takže som sa chystala do školy, ako zvyčajne. Mama s ockom už boli v práci. Spokojne som sa najedla, umyla po sebe riad a zamierila ku vchodovým dverám. Tam ma však čakalo prekvapenie. Na zemi pred dverami ležal malý skrkvaný papierik. Zvedavo som ho zodvihla.
Noc plná energie a elektrizovania, však Babs? Ja to poznám. Všetci sme si tým v šestnástich prešli. Vitaj v klube. Teším sa na naše prvé s stretnutie. T.
Po prečítaní tohto odkazu som ešte dlho len tak stála a neveriacky hľadela do prázdna. Práve mi niekto napísal odkaz, ktorému absolútne nerozumiem. Dokonca nemám ani poňatia, kto je T.a v akom klube som. A odkiaľ vlastne vie o mojom sne? Alebo, žeby to predsalen nebol sen? Dobre som vedela, že nebol, ale stále som tomu nechcela uveriť. Najlepšie bude, keď toto všetko budem ignorovať, rozhodla som sa. Papierik som zahodila do koša v kuchyni a potom som už naozaj odišla do školy, snažiac sa nemyslieť na nič z toho, čo sa udialo odkedy mám oficiálne šestnásť rokov.
V škole ma však čakalo ďalšie prekvapenie. Bola prestávka po štvrtej hodine a ja som s Becky sedela na lavičke pred triedou. Rebecca si nachvíľu odbehla pre niečo do triedy. Tak som tam chvíľu sedela sama. Zrazu však do školy vošiel vysoký hnedovlasý chlapec a ja som ho okamžite spoznala. Mike. No do pekla s ním. Vôbec som na neho nemala náladu. Zamieril mojím smerom a žiarivo sa na mňa usmial. O čo sa pokúša?!
„Ahoj Babs,“ upriamil na mňa svoj neodolateľný pohľad. Typický futbalista. Ten pohľad hádže na každú sukňu, ktorú uvidí.
„Ahoj,“ zamračila som sa.
„Môžem sa s tebou porozprávať?“ veľavýznamne sa na mňa pozrel.
„Nie, nemôžeš,“ postavila som sa.
„Slečna sa rozhodla, že mi odolá?“ sladko sa usmial. Namyslený idiot, čo viac dodať.
„Choď do pekla,“ vykročila som smerom ku triede.
„Ale no tak Babs,“ chytil ma za zápästie. V tej chvíli ruku však okamžite odtrhol.
„Au, ty elektrizuješ,“ oboril sa na mňa.
„To iba takých idiotov ako si ty,“ otvorila som dvere a vošla do triedy. Nerozumiem tomu ako na mňa môže mať Mike stále taký vplyv. Podnecuje ma k šialenstvu a stále som pri ňom nervózna.
Sadla som si na svoje miesto a ponorila hlavu do dlaní. Môj vnútorný pokoj je rozsekaný na milión častí. Najradšej by som bola doma maľovala si. Aj tak nerozumiem tomu, načo sme v škole, keď sa už nič neučíme. Zavrela som oči a snažila sa upokojiť tým, že som si predstavovala ako sedím v mojej izbe a maľujem. Pocítila som jemnú energiu v okolí môjho tela, ale neprikladala som jej veľký význam. Sústredila som sa na moju izbu. Najradšej by som tam naozaj bola.
„Babs, ty žiariš na červeno,“ začula som Rebeccin hlas, ale pochádzal z veľkej diaľky a koncové slovo som ledva začula. Odkryla som si tvár a otvorila oči. Neveriacky som sa poobzerala po miestnosti, v ktorej som sa ocitla. Moja izba. Mne sa asi naozaj sníva, pokrútila som hlavou. Môj pohľad skončil na nástenných hodinách. Jedenásť štyridsať. Štvrtá hodina skončila pred desiatimi minútami. Preboha ako som sa dostala domov? Toto nie je možné. Čo mám teraz robiť? Ísť naspäť do školy? Ale ako som sa sem dopekla dostala? Veď som bola v škole.
Nervózne som vyšla z izby a rozbehla sa dolu schodmi. Musím sa čo najrýchlejšie vrátiť naspäť do školy. Vybehla som z domu. Nemala som to ďaleko, približne dvesto metrov od nášho domu je škola. Takže o päť minút som zadychčaná vošla do triedy. Ešteže máme 30 minútovú prestávku.
„Ty môj bože, to si ako urobila?!“ vypliešťala na mňa Rebecca oči, keď som si sadla na svoje miesto.
„Ja neviem,“ nervózne som sa zamračila. Ešte stále som nevedela lapiť vzduch. Vytiahla som z lavice vodu a napila sa. Pochytila ma strašná únava. Akoby som vyčerpala priveľa energie. Nevládala som počúvať Rebeccine zvedavé otázky a napriek tomu, že som sa kvôli tomu ignorovaniu cítila mizerne, som jej neodpovedala ani na jednu.
„Fajn,“ nadurdila sa a odišla ku hlúčiku dievčat o tri lavice ďalej. Och môj bože, chytila som sa za hlavu. Čo sa to so mnou deje? Môj pohľad skončil na malom skrkvanom papieriku predo mnou. Bol presne taký istý ako ten ráno. Opatrne som ho zodvihla a začala čítať.
Ako teraz som naozaj celkom mimo. Nejako príliš skoro si objavila prvú z našich schopností. Prekvapuješ ma.T.
Moja unavená myseľ sa v tej chvíli úplne prebrala. Kto to je a o čom to hovorí?!
ďakujem :)
(Deni, 23. 5. 2010 11:30)