9.Túžba
23. 2. 2010
Nepokojne som sa pomrvila s úmyslom dať Travisovi dostatočne najavo,že to bolí a chcem,aby ma pustil.
Rozzúrený výraz v jeho očiach sa zmenil na zhrozený a okamžite odtiahol ruku z mojich úst.Vzdialil sa a pozrel do zeme.S úľavou som sa nadýchla a prešla si po boľavých perách.
„Ja...prepáč....nechcel som...vôbec som si neuvedomoval čo robím.Ja...ja ti to vysvetlím,prečo som sa tak nahneval...“ povedal zničene.
„Nie ja už nechcem nič počuť !“ povedala som rázne a zamierila von z tmavej miestnosti.
„Nie Babs prosím...ja...ani neviem prečo,ale vošla do mňa strašná zlosť...no nie na teba..ale na Alexa...nenávidím ho...“ pôsobil zúfalo.
„Ja už naozaj neviem čomu mám veriť...Prečo ho tak nenávidíš ?“ spýtala som sa.
„Je to na dlho...všetko ti to vysvetlím...dnes na starom ihrisku...ak teda ešte stále chceš prísť“
„Ja neviem Travis...dosť si ma zaskočil“
„Ja...je mi to ľúto prepáč...nebývam takýto...to len ten Alex...úplne ma zničil“
Len sa mi to zdalo alebo sa v jeho očiach zaleskli slzy ? Prišlo mi ho ľúto...už z neho nežiarila taká zlá pochmúrna čierna energia,ale videla som malinký záblesk zelenej.Fascinovalo ma to.Zelená postupne pohlcovala čiernu a ja som cítila ako sa po miestnosti rozširuje dobrá energia.
„Prečo sa na mňa tak vyjavene pozeráš ?“ spýtal sa ma skormútene upierajúc na mňa veľké čierne ubolené oči.Ako sa na neho môžem hnevať ?
„Vieš...žiariš na zeleno“jemne previnilo som sa na neho usmiala.
„Uff...fakt...vačšinou som čierny,lebo sa stále hnevám a mám zlé myšlienky...ale keď to zlé prekonám príde zelená,tak ako ty máš červenú“
„Ja mám čo ... ? Takže predsa len sa mi ten Samov a Alexov rozhovor nesníval ! Je pravda,že sa viem pohybovať pomocou červenej energie ?“užasnuto som sa ho spýtala.
Znova bol čierny.Ups,asi som nemala spomínať Alexa a Sama...
„O tých dvoch predo mnou radšej ani nehovor...banda pokrytcov...áno vieš sa tak pohybovať,všetko ti vysvetlím na tom ihrisku“povedal odmerane.
„Ja ti nerozumiem...si ako počasie...raz dobrý raz zlý...“pokrútila som hlavou.
„Ja viem...prepáč...ale tých dvoch neznášam...Ja ťa pred nimi chcem uchrániť.Hneváš sa?“znova na mňa uprel tie svoje veľké smutné oči.Ako by som im len mohla neodolať ?
„Nie vôbec nie...“ubezpečila som ho.
„Fajn teraz utekaj do triedy,po vyučovaní ťa vyzdvihnem a spolu pôjdeme na ihrisko,keďže ešte nevieš ako sa máš premiestniť pomocou mysle.“usmial sa na mňa a otvoril mi dvere ktoré smerovali na chodbu.
„Tak sa vidíme po vyučovaní..“povedala som a zamierila hľadať svoju triedu.
„Na konci chodby do ľava,druhá trieda od nástenky“žmurkol na mňa a zamieril opačným smerom.
Nasledovala som jeho pokyny až som prišla k mojej triede.Zhlboka som sa nadýchla a otvorila dvere.
Predo mnou sa ocitla moja nová trieda.Poobzerala som sa.Tváre niektorých ľudí som vôbec nepoznala.Každý už sedel za stolom,na ktorom mal menovku až na tri blondíny v ružových minisukničkách s tvárou ako po plastike.Okamžite upútali pozornosť každého kto vstúpil do miestnosti,pretože sa strašne nahlas smiali,ale to bol asi aj ich zámer.Všimla som si posledné voľné miesto hneď za stolom,na ktorom sedeli tie peroxidky.
Habsonová,Nilsen...čítala som menovky,až kým somnepodišla k smiacemu hlúčiku...Outwind,všimla som si veľmi pekného chlapca s krásnymi modrými očami,ktorý sedel na stoličke a nad ním sa skláňali tie tri.Bolo celkom dosť zjavné,že ho vôbec nezaujímajú no ony aj naďalej veselo štebotali s pokusom zaujať ho.Zrazu jeho pohľad spočinul na mne.Dych sa mi zastavil...naozaj mal nádherné oči...až príliš nádherné...až príliš smutné...a neskutočne tajomné....
Zmeravela som keď sa ku mne otočili aj tie tri naperoxidované ksichty a začali na mňa zazerať.Sklopila zrak ,rýchlo ich obišla a sadla si na svoje miesto.Zrazu sa blondíny vzdialili a posadali si na svoje miesta.Do triedy vošla
Nepokojne som sa pomrvila s úmyslom dať Travisovi dostatočne najavo, že to bolí a chcem, aby ma pustil.
Rozzúrený výraz v jeho očiach sa zmenil na zhrozený a okamžite odtiahol ruku z mojich úst. Vzdialil sa a pozrel do zeme. S úľavou som sa nadýchla a prešla si po boľavých perách.
„Ja...prepáč...nechcel som...vôbec som si neuvedomoval čo robím. Ja...ja ti to vysvetlím, prečo som sa tak nahneval,“ povedal zničene.
„Nie ja už nechcem nič počuť,“ zamierila von z tmavej miestnosti.
„Nie Babs prosím, ja...ani neviem prečo, ale vošla do mňa strašná zlosť. No nie na teba, ale na Alexa,“ pôsobil zúfalo.
„Ja už naozaj neviem čomu mám veriť. Prečo ho tak nemáš rád?“ spýtala som sa.
„Je to na dlho, všetko ti to vysvetlím dnes na starom ihrisku. Ak teda ešte stále chceš prísť.“
„Ja neviem Travis. Dosť si ma zaskočil.“
„Je mi to ľúto, prepáč. Nebývam takýto, to len ten Alex...“
Len sa mi to zdalo alebo sa v jeho očiach zaleskli slzy? Prišlo mi ho ľúto. Už z neho nežiarila taká zlá pochmúrna čierna energia, ale videla som malinký záblesk zelenej. Fascinovalo ma to. Zelená postupne pohlcovala čiernu a ja som cítila ako sa po miestnosti rozširuje dobrá energia.
„Prečo sa na mňa tak vyjavene pozeráš?“ spýtal sa ma skormútene upierajúc na mňa veľké čierne oči. Ako sa na neho môžem hnevať?
„Vieš, žiariš na zeleno,“ jemne som sa na neho usmiala.
„Uf, fakt. Väčšinou som čierny, lebo sa stále hnevám a mám zlé myšlienky, ale keď to zlé prekonám príde zelená, tak ako ty máš červenú“
„Ja mám čo...? Takže predsa len sa mi ten Samov a Alexov rozhovor nesníval! Je pravda, že sa viem pohybovať pomocou červenej energie?“ užasnuto som sa ho spýtala.
Znova bol čierny. Ups, asi som nemala spomínať Alexa a Sama...
„O tých dvoch predo mnou radšej ani nehovor. Banda pokrytcov. Áno vieš sa tak pohybovať, všetko ti vysvetlím na tom ihrisku,“ povedal odmerane.
„Ja ti nerozumiem. Si ako počasie. Raz dobrý, raz zlý...“ pokrútila som hlavou.
„Ja viem, prepáč...Nemám rád Alexa a Sama. Chcem ťa pred nimi chcem uchrániť. Hneváš sa?“ znova na mňa uprel tie svoje veľké smutné oči. Ako by som im len mohla neodolať?
„Nie vôbec nie,“ ubezpečila som ho.
„Fajn teraz utekaj do triedy, po vyučovaní ťa vyzdvihnem a spolu pôjdeme na ihrisko, keďže ešte nevieš ako sa máš premiestniť pomocou mysle,“ usmial sa na mňa a otvoril mi dvere ktoré smerovali na chodbu.
„Tak sa vidíme po vyučovaní,“ povedala som a zamierila hľadať svoju triedu.
„Na konci chodby doľava, druhá trieda od nástenky,“ usmial sa na mňa a zamieril opačným smerom.
Nasledovala som jeho pokyny až som prišla k mojej triede. Zhlboka som sa nadýchla a otvorila dvere.
Predo mnou sa ocitla moja nová trieda. Poobzerala som sa. Tváre niektorých ľudí som vôbec nepoznala .Každý už sedel za stolom, na ktorom mal menovku, až na tri blondíny v ružových minisukničkách s tvárou ako po plastike. Okamžite upútali pozornosť každého, kto vstúpil do miestnosti, pretože sa strašne nahlas smiali. Ale to bol asi aj ich zámer. Všimla som si posledné voľné miesto hneď za stolom, na ktorom sedeli tie peroxidky.
Habsonová, Nilsen...čítala som menovky, až kým som nepodišla k smiacemu sa hlúčiku. Outwind, všimla som si veľmi pekného chlapca s krásnymi modrými očami, ktorý sedel na stoličke a nad ním sa skláňali tie tri. Bolo celkom dosť zjavné, že ho vôbec nezaujímajú, no ony aj naďalej veselo štebotali s pokusom zaujať ho. Zrazu jeho pohľad spočinul na mne. Dych sa mi zastavil. Naozaj mal nádherné oči, až príliš nádherné a až príliš smutné... Tak neskutočne tajomné...
Zmeravela som, keď sa ku mne otočili aj tie tri naperoxidované ksichty a začali na mňa zazerať. Sklopila zrak, rýchlo ich obišla a sadla si na svoje miesto. Zrazu sa blondíny vzdialili a posadali si na svoje miesta. Do triedy vošla nízka hnedovlasá pani. Nie je to náhodou...ako sa len volala....Francis Storová,čo sme ju mali na prijímačkách? Určite je to ona.
„Dobrý deň milí študenti. Je mi potešením privítať nových mladých géniov, ktorý majú v rukách...Ano čo si želáš?“ spýtala sa chlapca vo vestičke s motýlikom, ktorý sa prihlásil.
„Prepáčte, že sa zapájam do vášho predslovu ale dovoľujem si poznamenať, že nie všetci sme mladý géniovia pretože polovica študentov prvého ročníka má mozog s vedomosťami tridsaťročného človeka s tromi vysokými školami, čo znamená, že na základe mojich výpočtov ani jeden z nás nie je mladý.“
Profesorka nadvihla ľavé obočie a snažila sa zachovať vážne.
„To je síce veľmi zaujímavá teória...ehm ako sa voláš?“
„Fridrich Oldou, je mi potešením,“ povedal hrdo. Bože dúfam, že to len hrá. Ako môže byť niekto taký idiot?!
„Ďakujem za objasnenie Fridrich, aj mne. Rada by som sa ale vrátila k téme. Najprv sa vám chcem ospravedlniť, že som vás nazvala mladými,“ veľavýznamne sa pozrela na Fridricha, ktorý sa spokojne usmieval. Kristetipanenanebi....To je už iný prípad tento chlapec.
„Takže milí géniovia, vítam vás na našej škole, teraz vám rozdám papiere so základnými pokynmi a rozvrhom na najbližší týždeň. Keď budete mať akékoľvek otázky, kľudne sa na mňa obráťte, rada vám pomôžem. Teraz poprosím...hmm...dievča v tretej lavici odzadu, prosím poď sem, treba rozdať tieto papiere,“ usmiala sa na... mňa? Obzrela som sa dozadu. Jeden,dva a moja je tretia. Zmeravela som. Nie, prečo práve ja?! Pomaličky som sa postavila.
Prosím ťa, len sa nestrep pred celou triedou, no tak Babs veď ideš len rozdať pár papierov, to zvládneš,povzdbudzovala som samú seba v mysli. Mala som pocit, že cesta ku katedre trvala roky, no pritom to bolo len pár sekúnd.
Vzala som do rúk papiere, ktoré mi triedna podávala a začala ich rozdávať. Takmer polovicu som mala rozdatú, keď som podišla k jednej z tých barbie a neuvidela jej pohŕdavý pohľad. Preboha, čo som jej urobila?! Sklopila som zrak a rýchlo jej položila papier na stôl. Rozdala som aj zvyšku triedy a zostali mi v rukách posledné dva. Ešte Outwind a ja... Zamierila som k jeho lavici. Bol hlboko zabratý do kreslenia. Keď som podišla bližšie uvidela som, čo bolo na tom kúsku papiera. Bol tam chlapec veľmi podobný jemu s nádhernými krídlami ako anjel...no ten anjel umieral. V hrudníku mal obrovskú dieru, bol bez srdca. Neďaleko neho stálo dievča so zlomyseľným úškľabkom a v rukách držalo jeho srdce, ktoré krvácalo...Zľakla som sa, keď rukami nečakane rýchlo zakryl kresbu a pozrel sa na mňa tými jeho veľkými smutnými modrými očami. Mala som chuť utešiť ho...
„Nádherná kresba...“ jemne som sa usmiala a položila mu na lavicu papier s pokynmi a potom som sa pobrala na svoje miesto.
Triedna začala znova rozprávať, no ja som ju nedokázala počúvať. Nevedela som sa vôbec sústrediť. Stále som rozmýšľala nad utrápeným pohľadom chlapca predo mnou a tou kresbou. Kto bolo to dievča? A prečo mám takú strašnú chuť utešiť ho? Pozrela som sa na lavicu predo mnou. Sedel sklesnuto a hľadel do zeme. Čo sa mu stalo? V tej chvíli som uvidela jemný záblesk žltej nad jeho hlavou. Preboha! Aj on?!
„....Ďakujem za pozornosť, uvidíme sa opäť zajtra, ale už podľa rozvrhu. Dovidenia,“ začula som poslednú vetu profesorky Storovej. Všetci vstali, vzali všetky svoje veci a začali vychádzať z triedy. Prehodila som cez plece moju adidas tašku a pridala sa k davu. Zrazu sa vedľa mňa ocitol Outwind.
„Ahoj. Prepáč ja som sa len chcel poďakovať. Som rád, že sa ti moja kresba páči,“ pošúchal si zátylok a roztomilo sa na mňa pozrel.
„Ahoj ja som Babs,“ usmiala som sa a podala mu ruku. Ak je taký ako ja, Alex a Travis, tak sa navzájom teraz zelektrizujeme.
„David,“ zovrel moju ruku do svojej a...nič. Vôbec nič sa nestalo. Žeby sa mi ten záblesk žltej len zdal?
Zamierili sme spolu von z triedy.
„Bývaš v Bostone?“ spýtala som sa.
„Hej hej, už pekných pár rokov, ale posledné tri...“ nedopovedal a znova som na jeho tvári zbadala obrovský smútok. Z čoho? Čo sa mu stalo?
„Ale posledné tri?“ spýtala som sa.
„Ale posledné tri som to nemal ľahké. Vieš...možno keby som tu mal priateľov...avšak takmer všetci odišli. Toto obdobie by bolo pre mňa omnoho ľahšie...a ja celé dni nedokážem myslieť na nič iné len na...“ zarazil sa a rozpačito sa na mňa pozrel.
„Na?“ povzbudzujúco som sa na neho usmiala, aj keď som vôbec netušila o čom hovorí.
„Musím už ísť,“ urýchlene sa rozlúčil a rozbehol sa.
Bola som zmätená. Čo mi to chcel povedať?
Vyšla som z budovy a sadla si na schody. Pozrela som sa pred seba a uvidela Davida nasadať do veľkej čiernej limuzíny. Ako nastupoval zrazu mu z nohavíc niečo vypadlo. Chcela som za ním zavolať, no limuzína už bola preč. Podišla som k miestu, kde predtým nastupoval. Na zemi ležala tá kresba, no bolo na nej niečo napísané. Zodvihla som ju a začala čítať.
„...vykúpenie...“
Čo myslí vykúpením? Pozornejšie som sa zahľadela na kresbu. Ten anjel zomieral...
„Ahoj Babs, ideme?“ začula som Travisov hlas a zľakla sa.
„Áno môžeme,“ usmiala som sa a schovala papierik do vrecka.
„Tak poď za mnou, ukážem ti to premiestňovanie,“ otočil sa a zamieril von z areálu školy. Zaviedol ma na malý pozemok so záhradkou. Celú cestu nič nehovoril. Vošli sme do malej kôlne.
„Prepáč, že takto, ale musí to byť na takom mieste, aby nás nikto nevidel, pretože pri premiestňovaní je energia väčšia ako zvyčajne,“ vysvetlil.
„Teraz sa, prosím ťa, postav do stredu miestnosti a ja ti budem dávať pokyny ako sa premiestniš, môže byť?“ usmial sa. Aký bol pekný zelený.
Prikývla som a postavila sa tam, kde mi ukázal.
„Teraz zavri oči a predstav si staré detské ihrisko s tabuľou „Boston“. Nemusíš sa ponáhľať, pokojne pomaly si predstavuj ako stojíš na tom ihrisku. Keď už budeš mať naozaj pocit akoby si tam stála, predstav si okolo seba svoju energiu, ktorá ťa tam premiestni. Ale je dôležité, aby si tomu dôverovala a sústredila sa len na to miesto a nič iné. Ak si mi porozumela, tak jemne prikývni a vyskúšaj to. Nemáš sa čoho báť. Keby si sa premiestnila kamkoľvek ja sa premiestnim za tebou. Tak smelo do toho,“ povzbudil ma.
Zhlboka som sa nadýchla a predstavila som si samú seba na ihrisku. Postupne som cítila ako sa okolo mňa vytvára energia a čím ďalej tým viac som je dôverovala. Úpenlivo som sa snažila nemyslieť na nič iné len na ihrisko, no v poslednej chvíli, v tej najdôležitejšej, som si spomenula na Davida...a túžba vidieť jeho bola pravdepodobne silnejšia, ako túžba byť na ihrisku, pretože keď som otvorila oči nebola som na ihrisku, ale ani v kôlni...
Komentáre
Prehľad komentárov
ďakujem veľmi pekne:):)veľmi ma to teŠí:))
mnoo pekne :D
(Adam, 25. 2. 2010 15:27)Mno, máte pekný nový web. Aj táto kapitola sa vydarila, len tak ďalej :D
ou yeah:)
(Ninuš, 24. 2. 2010 19:14)kam sa premiestnila??...je David taky sexos ako si ho predstavujem?? :D:D...aaa jajaaj rychlo dalsiuu:D:D...kraaasne kraasne uzasne:))....super príbeh, super myšlienky super vše:)) :*
jeej:)
(Deni, 3. 4. 2010 11:08)