Pomaly som sa preberala. Moje oči však zotrvávali zavreté. Zrazu som zacítila ohromnú bolesť vzadu na hlave. Útržkovo som si začala spomínať....nákupy...park...úder...Niečo ale stále rušilo moje myšlienky. Nie niečo, ale hlas. Dvaja muži sa rozprávali.
„Sam ja som ti hovoril, že ju máme vziať do nemocnice. Už sú to tri hodiny a ona sa stále nepreberá!"
„Nie! Ako by si im vysvetlil, že tá rana je z lopty. Nikdy by ti neuverili, že vieš tak silno hádzať a obvinili by ťa, že si to urobil úmyselne."
„Ale aj tak. Čo ak bude mať nejaké následky? Ja som to nechcel. Nevidel som ju."
„Ja viem Alex neboj sa."
Alex ? Ten Alex, ktorého som stretla počas prijímačiek? Pomaly som otvorila oči. Nevedeli, že som už hore. Ležala som vo veľkej mäkkej posteli.
„Sam...ja myslím si...že Babs je podobná ako ja..."
„O čom to hovoríš? Ty ju poznáš?"
„Hej...stretli sme sa na prijímačkách. Ona...ja...ehm...podali sme si ruky a vtedy nami prešla červeno-modrá energia. Viem, že ja som určite pôvodcom tej modrej...vieš...ale tá červená bola jej. Ona sa tiež podľa mňa vie pohybovať pomocou mysle...ako ja...len má červenú energiu."
„Alex ticho!" zahriakol ho ten starší muž, ktorý si už nanešťastie všimol, že som hore.
„O čom si to hovoril Alex ?" netrpezlivo som sa ho spýtala. Ospravedlňujúco sa pozrel na Sama a potom podišiel ku mne.
„Ehm...ja...som rád, že si sa prebrala. Bolí ťa veľmi hlava ? Ja som nechcel...to bolo náhodou...ehm," sklonil sa ku mojej posteli.
„Nie to je v poriadku. Dám si len liek proti bolesti a nič mi nebude. Ale o čom si to hovoril? To s tými energiami?"
„Neskôr ti to vysvetlím, teraz by sme ti mali pozrieť hlavu. Potom ťa vezmem domov."
„Domov? Kde vlastne som?"
„Ako si vtedy odpadla, tak som ťa sem preniesol mojou ener...či som ťa sem previezol autom so Samom a tu sme ťa ošetrili."
„Aha."
„Tak zoberiem ťa domov?" milo sa spýtal.
„Ak mi po ceste vysvetlíš to s tými energiami, tak hej," povedala som. Vtedy však k nemu podišiel Sam a niečo mu povedal, no nemohla som začuť, čo.
„O akých energiách to hovoríš? " neveriacky sa ma spýtal pozerajúc sa do zeme.
„Veď...to premiestňovanie, čo si sa rozprával so Samom, že aj ja to viem."
„Babs, ja som o nič také nehovoril. To asi z toho úderu, sa ti niečo zdalo. Ešte raz sa ti veľmi ospravedlňujem, som tvojím dlžníkom. Keď budeš čokoľvek potrebovať obráť sa na mňa. Rád ti pomôžem."
„Alex ja nie som blbá!"
„To som nepovedal, ale ja som o žiadnych energiách nehovoril.“
„Naozaj sa mi to len zdalo?“ zosmutnela som.
„Áno..." pozrel sa do zeme.
„Ja som sa už tešila, že na svete sa nedejú tie čudné veci len mne."
„O akých veciach to hovoríš? "
„Ale...to je jedno...mala by som ísť už domov, lebo sa o mňa budú báť."
„Hej jasné," automaticky ma zodvihol z postele.
„Nemusíš ma nosiť, ja to zvládnem aj po svojich a navyše...som ťažká."
„Radšej ťa vezmem. Vôbec nie si ťažká," vyniesol ma z malého domu, pravdepodobne toho Sama. Kam vlastne ten muž zmizol ?
„Kde je ten ...Sam?" spýtala som sa Alexa. Jeho tvár bola až nebezpečne blízko mojej. Mal pekné pery...Aké by to asi bolo pobozkať ich? Preboha o čom to rozmýšľam?! Okamžite som vypudila tieto myšlienky z hlavy. Musím myslieť na niečo iné. Napríklad na to, prečo nami teraz neprechádza energia? Veď aj teraz sa ma dotýka...a ešte ako pekne...Žeby to bol len výplod mojej fantázie? Ale vtedy na tej chodbe sa naozaj niečo stalo, keď sme si podali ruky.
„Sam si potreboval niečo vybaviť tak musel odísť," odpovedal mi ukladajúc ma na predné sedadlo auta. Zapásal ma. Jeho tvár zastala len pár centimetrov od mojej. Zahľadel sa mi do očí a ja som si myslela, že sa pod jeho pohľadom roztopím.
„Naozaj ťa už nič nebolí?" jemne sa usmial.
„Nie, naozaj som v poriadku," usmiala som sa tiež.
„To som rád. Skočím ešte pre tvoje tašky a potom ťa zaveziem," vbehol naspäť do domu a o chvíľu sa vrátil aj s mojimi vecami. Až teraz som si všimla, aká je už tma. Mama s ockom sa u mňa už určite strachujú. Alex tašky položil na zadné sedadlo svojho mercedesu. Ehm vlastne som ani nevedela, či je jeho. Potom nasadol a mlčky naštartoval.
„To je tvoje auto?" spýtala som sa.
„Hej. Otec mi ho daroval k osemnástke. Ale moc ho nepoužívam. Mám radšej iný spôsob premiestňovania."
„Aký?"
„MHD a moje nohy, " zasmial sa.
„Aha ja som už dúfala, že pomocou mysle...takže to bol predsa len výplod mojej fantázie."
„Babs teraz sa tým nezaoberaj prosím, robíš mi všetko ešte ťažšie," vzdychol si. Nechápala som.
„Ja...ono to bol asi len sen," usmiala som sa. Ale na sen to bolo až príliš skutočné...
Otočil sa ku mne a usmial sa.
„Kde vlastne bývaš?" spýtal sa.
„Main street 28," odpovedala som.
„Ešte stále ťa hnevá, že si sa sem nasťahovala?"
„Ale nie, celkom sa mi tu páči. Aj dom sa mi páči. Hlavne moja izba a to, že mám vlastnú kúpeľňu s obrovskou vaňou," usmiala som sa. V ktorej sa nemôžem ani vykúpať, ale to som si už radšej nechala pre seba. Zasmial sa.
„Máš rada veľké vane?" usmieval sa.
„Skôr horúci kúpeľ."
„Aj ja ho mám rád," oči mu žiarili. Na čo asi myslel? Predstavila som si ho vo vani....a hneď som sa začervenala. Oprela som si hlavu na operadlo.
„Au!" mimovoľne som vykríkla.
„Čo sa stalo?"
„Len som sa oprela. Asi budem mať poriadnu hrču," usmiala som sa.
„Fakt mi to je ľúto. Budem ti robiť osobného šoféra kým sa to nezahojí. Ani si nevieš predstaviť aké mám výčitky."
„Nie, vôbec to tak nebolí, len budem musieť pravdepodobne niekoľko nocí spať na bruchu," usmiala som sa.
„Prídem ti robiť osobný vankúš, ak by si chcela..." znova sa mu v očiach zobrazili dva šibalské ohníky. Už som si všimla aký je neodolateľný, keď sa na mňa tak pekne pozerá?
„To znie lákavo," zahryzla som si do pery. V hlave sa mi rozžiarila kontrolka "FLIRT". Ja s ním vážne flirtujem? Nie, určite nie, len máme zaujímavú debatu.
„Inak, ten úder do hlavy, bol naozaj z lopty?“ snažila som sa zmeniť tému.
„Znie to neuveriteľne, ale áno. Asi mám priveľkú silu z toho posilňovania,“ zamračil sa a vyhrnul si čierny rukáv. Naskytol sa mi pohľad na dokonale vypracovaný biceps.
Dýchaj Babs, dýchaj!
„Sme na správnom mieste?" usmial sa na mňa a stiahol si rukáv. Čo? Už sme tu? Ach jaj...
„Hej, tu bývam," povedala som.
„Tak zajtra ráno po teba prídem alebo ti teda mám ísť robiť ten osobný vankúš?"
„Oboje znejú lákavo, ale naši by to asi neprežili, keby som s tebou zostala sama v izbe."
„Báli by sa, že by som sa náhodou neovládol a začal by som ťa bozkávať?" naklonil sa ku mne. Jeho dych omámil moje zmysly. Srdce mi bilo veľmi rýchlo.
„Nie báli by sa niečoho viac..."
„Čoho?" nahol sa ešte bližšie.
„Dovidenia ráno môj osobný šofér," zasmiala som sa, vzala som moje tašky a vystúpila z auta. Obišla som ho a zamierila k dverám. Cítila som jeho pohľad. Pozoroval ma. Srdce mi ešte stálo bilo prirýchlo a bolo mi nezvyčajne horúco. A kto za to mohol ? Alex. Počula som naštartovať auto. Otočila som sa, no už tam nebol.
Odomkla som dvere a vošla dnu.
„Ahoj som doma," povedala som.
„No konečne, myslela som si, že prídeš skôr," vyčítala mi mama.
„Trošku som sa zamotala v meste. Boston sa mi veľmi páči, " a aj jeden chlapec sa mi veľmi páči, ale to som jej samozrejme nepovedala.
„Ani nevieš ako ma to teší," usmiala sa mama.
„Okej mami, idem teraz do izby ešte sa dovybaľovať a pripraviť na môj zajtrajší prvý deň v škole géniov," oznámila som jej a vyšla hore po schodoch do mojej izby. Tašky s oblečením som položila na písací stôl a ľahla som si na posteľ. Alex, Alex, Alex....
Niekto zaklopal na moje dvere.
„Ďalej," povedala som.
„Bee hľadá ťa nejaký chlapec," oznámila mi mama.
„Chlapec?" prekvapene som sa na ňu pozrela. Že by sa predsa len Alex rozhodol slúžiť mi ako môj osobný vankúš? Nie, to určite nie. Tak ale kto potom?
„Áno, že vraj sa s tebou musí porozprávať."
„Hneď idem," postavila som sa. Zišla som dolu schodmi plná očakávaní.
„Chcel počkať vonku," oznámila mi mama idúca za mnou a zamierila do obývačky.
„Okej," vzala som si bundu a vyšla z domu. Na lavičke pred domom sedela nejaká postava.
„Ahoj," pozdravila som ho. Postavil sa a podišiel ku mne. Tak toto nebol Alex...
"Pravdepodobne si čakala Alexa však? Musím ťa sklamať. Ja nie som Alex. Volám sa Travis. Ja som Té."