5.Predstava
23. 2. 2010
z pohľadu Alexa:
Je šesť hodín ráno a ja som vôbec nespal. Vlastne ja spánok ani nepotrebujem. Celú noc som trénoval so Samom. Pokúšali sme sa objaviť ďalšie nové schopnosti.
„Musíš sa viac snažiť. Takto sa nikam nedostaneme. Alex je to pre tvoje dobro, musíme ich rozvíjať. Sústreď sa,“ hovoril mi v noci Sam, môj „tréner“. Tréner je len krycie meno pre pomenovanie mučiteľ! Veď ja skoro vôbec normálne nežijem. Absolútne na nič nemám čas, stále len trénujem a trénujem. A nech sa potom nečudujú, že nemám žiadnych priateľov, keď ja na nich vôbec nemám čas. A čo sa týka dievčat...ani na tie. Už ma to naozaj začína štvať. Veď Sam ma týmto naženie rovno do hrobu...a ešte ani na pohreb mi nikto nepríde. Lenže teraz som asi nespravodlivý. Sam tiež poriadne nežije. Jeho život sa stále točí len okolo môjho a na seba vôbec nemyslí. Robí toho pre mňa naozaj veľa. Ja si to vážim, ale tiež chcem aj normálne žiť. Chcem byť ako ostatní sedemnásťročný chalani ktorí naháňajú dievčatá...chcem byť normálny...
„Kto vlastne som?“ spýtal som sa Sama, keď som objavil ďalšiu schopnosť- premiestňovanie sa pomocou mysle.
„Čo je to za otázku? Si úplne normálny človek.“ odpovedal mi bezstarostne a naďalej sa prehrabával v papieroch.
„Že normálny? Čo sa mi to tu snažíš nahovoriť? Povedz mi, ktorý normálny človek sa dokáže premiestniť na nejaké miesto, len tak, že si naň pomyslí? Keď to dokáže, tak na čo sú potom ľuďom dopravné prostriedky, hm?“
„Tak možno si trochu odlišný, ale stále si človek.“
„Trochu odlišný? O čom to dopekla hovoríš Sam? Povedz mi kto som. Ja to chcem vedieť.“
„Tak dobre,“ povedal a ukázal rukou na stoličku pred ním.
Tak dobre? Zbláznil sa? Odkedy sa Sam tak rýchlo vzdáva? Myslel som si, že ho budem musieť presviedčať aj celé hodiny...
„Nechceš to vedieť?“ neveriacky sa ma spýtal stále ukazujúc na stoličku pred sebou.
„Chcem, jasné, že chcem,“ rýchlo som si sadol.
„Si si istý? Lebo ja by som to na tvojom mieste nechcel vedieť.“
„Som si istý,“ oznámil som mu rozhodne.
„Tak dobre. Stalo sa to pred šestnástimi rokmi, vtedy si mal asi pol roka a bol si v nemoc....au!“ zastavil sa a chytil sa za hlavu.
„Si v poriadku?“ vyjavene som sa ho spýtal.
„Hej, ale už ti viac nemôžem povedať, “postavil sa.
„Čo? Veď si ani nezačal!“
„Nemôžem ti to povedať pretože by ma zabili a teba potom tiež.“
„Kto?“
„Alex ani to ti nemôžem povedať! Vo vnútri môjho tela sa totiž nachádza čip, ktorý kontroluje moju myseľ a ako náhle spozoruje niečo podozrivé, tak ma zničí. Preto ti to nemôžem povedať.“
„O čom to hovoríš Sam?“
„Alex ja ti nemôžem povedať ani napísať vôbec nič! Moje myšlienky sú kontrolované čipom v mojom tele. Ja ti to však ani nemusím hovoriť, pretože ty to vieš. Vieš kto si.“
„Keby som to vedel asi by som sa ťa na to nepýtal, nie?“
„Lenže ty ešte nevieš, že to vieš. Tie informácie sa nachádzajú v tebe, len si ich ešte neobjavil. Ale zatiaľ sa o to ani nepokúšaj, ešte nie si pripravený. Máme dosť času. Je lepšie keď to nevieš, ver mi.“
„Ja tak dobre...nemusíš mi to hovoriť...ja nechcem, aby ťa to zničilo...už sa na to nebudem pýtať.“
„To je v poriadku Alex, netráp sa tým. Ja chápem, že si zvedavý, ale teraz poďme radšej trénovať,“ postavil sa.
Bolo to asi pred rokom a odvtedy som sa na to Sama radšej už nepýtal. Nechcem,aby sa mu niečo stalo len preto, že ja som zvedavý. Čo som...a poriadne. A práve možno vďaka mojej zvedavosti som to ešte nevzdal. Som totiž zvedavý na moje nové schopnosti. A tak si trénujem myseľ. A popritom musím aj telo, aby nezaostávalo. Každý deň tisíc sedlahov, päťsto klikov a všelijaké iné cviky na strojoch. A ešte zvykneme chodievať aj behať. Vďaka tomu v škole na telesnej vynikám. Mám naozaj skvelú kondíciu a prospieva to aj mojej postave. V štrnástich som mal asi 160 centimetrov s čím som nebol spokojný, no odkedy trénujem narástol som za tri roky 29 centimetrov. Čiže teraz mám 189.Rád cvičím a objavujem svoje nové schopnosti, aj keď zatiaľ vôbec netuším, kde ich využijem....
„Všetko sa včas dozvieš, musíš byť trpezlivý,“ povedal Sam, keď som sa ho pýtal na čo mi bude pohybovanie predmetmi mysľou, ktoré sme mali vtedy trénovať.
„Lenže byť trpezlivý je pre mňa naozaj dosť ťažké.“
„Ja viem Alex, že tvoja trpezlivosť je na bode mrazu,“ zasmial sa.
„A čo s tým mám akože robiť?“ osopil som sa na neho.
„Mali by sme na tom popracovať. Počul som, že skladanie puzzle učí ľudí byť trpezlivými.“
„To mám akože skladať puzzle?“ neveriacky som zdvihol obočie.
„Presne. Jedny tu aj mám,“ zamieril k veľkej drevenej skrini, Otvoril ju a vybral zaprášenú krabicu.
„Ja nebudem skladať puzzle,“ povedal som rozhodne a založil si ruky na prsiach. Čo sa zbláznil?
„Ale budeš,“ povedal sebaisto a podal mi ich.
A naozaj som ich poskladal. Päťtisícovka sa mi podarila za necelú hodinu, čo by iným ľuďom trvalo asi tak mesiac neustáleho skladania. Dokonca ma to začalo aj baviť a puzzle sa stali mojím koníčkom. Okrem čítania encyklopédii teda aj skladám puzzle, keď práve netrénujem. Po celom dome máme vyvesené puzzle obrazy , ktoré som poskladal. Najviac sa mi páči podmorský svet, ktorý zabral celú obývačkovú stenu, myslím, že to bola...
Strhol som sa. Fajn a som zase v prítomnosti. Moje myšlienky mi prerušil budík, ktorý si preventívne nastavujem, aby som náhodou nezaspal do školy, čo sa mi samozrejme nikdy nestalo. Niekedy ani nespím a stále mám dostatok energie. A to všetko súvisí s tým kto som...čo stále neviem. Ale raz na to prídem, tým som si istý.
Pozrel som sa na hodiny, bolo sedem. Mal by som sa ísť osprchovať. Rodičia už určite vstali a práve raňajkujú.
Zamieril som do kúpeľne, zhodil som zo seba veci a vošiel do sprchového kútu. Naplno som si pustil prúd horúcej vody. Mám rád sprchovanie. Jedine pri ňom sa moja myseľ nikam neponáhľa a pracuje úplne pokojne. Zavrel som oči a vychutnával si horúce kvapky vody dopadajúce na moju pokožku....z ničoho nič sa mi v mysli vynoril obraz dievčaťa. Mala dlhé hnedé jemne vlnité vlasy asi po lakte, neskutočne nádherné oči v ktorých žiarili dva malé šibalské ohníky. Usmiala sa na mňa a jej úsmev bol tak neuveriteľne neodolateľný...Bola neskutočne krásna a ja som tak strašne túžil dotknúť sa jej. Vystrel som ruku no namiesto jej jemnej pokožky na tvári som sa dotkol niečoho totálne studeného. Okamžite som otvoril oči a zrak mi spočinul na mojej ruke, ktorá sa dotýkala bielej kachličky v sprchovom kúte. Takže zase to bol len výplod mojej fantázie?! No super! Veď som to dievča nikdy predtým nevidel tak čo robí v mojej hlave?! Zrazu som sa na ňu neskutočne hneval. Vypol som vodu, natiahol som na seba čierne džínsy, biele tričko a biele tenisky a rýchlo som vyletel z izby. Zamieril som do kuchyne. Mama s otcom sedeli za stolom a pili kávu.
„Dobré ráno zlatko,“ pozdravila ma mama s úsmevom. Okamžite sa zo mňa vytratil všetok hnev. Úsmev mojej mamy ma vždy obmäkčí. Odkedy jej pred piatimi rokmi zistili rakovinu, z ktorej sa našťastie vyliečila, no nie úplne, neustále sa o ňu bojím. Mám ju strašne rád a za žiadnych okolností nedovolím, aby jej niekto ublížil, nieto ja sám.
„Dobré ráno,“ usmial som sa na oboch rodičov a sadol si na svoje miesto.
„Ako si sa vyspal?“ opýtala sa ma mama.
„Celkom fajn,“ pustil som sa do praženice, aby náhodou nespozorovali, že klamem. Veď ja som vôbec nespal. Ešteže to na mne nie je vidieť.
Rýchlo som zjedol svoju porciu, rozlúčil sa s rodičmi, zaželali sme si pekný deň a potom som sa pobral z domu. Avšak namiesto ulice, som zamieril do záhrady. V korune veľkého duba mám od svojich jedenástich postavený drevený domček na strome. Vtedy sme sa sem presťahovali, takže tu žijem asi 6 rokov. Zo začiatku som sa v domčeku zvykol hrávať a nosil som si tam kamarátov no v štrnástich sa všetko zmenilo. Teraz ho využívam len na premiestňovanie, pretože vo veľkej košatej korune totiž nie je vidieť modrú žiaru, ktorá sa okolo mňa pri procese objaví. Vyliezol som hore po rebríku a postavil sa do stredu domčeka. Zavrel som oči a predstavil si rovnú strechu našej školy, na ktorej sa nachádzali rastliny z pestovateľského krúžku. Keď som oči znova otvoril už som tam bol na samom vrchu veľkej mučiteľne plnej šprtov, ktorá sa nazýva škola. Počkal som kým modrá žiara okolo mňa nezmizne a potom som sa chcel pobrať ku schodom, ktoré viedli na nižšie poschodie, no namiesto toho som zamieril ku kraju budovy. Netuším prečo...no niečo ma tam ťahalo. Poobzeral som sa po dave ľudí stojacich pred školou, no môj pohľad spočinul na dievčati...ktoré sa pozeralo priamo na mňa?! Prečo sa na mňa pozerá? A ako si ma vôbec mohla všimnúť? Bolo to zvláštne...niečo ma k nej ťahalo...a ...a akoby som ju už niekedy videl...Kto to je? Uhla pohľadom a o niečom sa rozprávala s mužom a ženou stojacich vedľa nej, pravdepodobne to boli rodičia. Čo keď im hovorí o mne? Musím okamžite zmiznúť, nikto ma tu nesmie vidieť. Rýchlo som zamieril ku schodom. Ako som tak po nich pomaličky schádzal znovu som si premietol jej tvár...aj keď to bolo z diaľky spomenul som si kto to bol....bolo to to dievča z mojej predstavy v sprche.
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.