4.Votrelec
23. 2. 2010
"Ahoj," nesmelo som ho odzdravila. Bol vysoký, mal tmavé vlasy, snedú pokožku a nádherné hnedé oči. Bol tak....neuveriteľne neodolateľný....
"Môžem ti nejako pomôcť?" usmial sa na mňa a ja som mala pocit, že som v siedmom nebi.
"Ehm...nie...ja som sa len tak prechádzala," pokúsila som sa mu opätovať rovnako nádherný úsmev, ale to sa samozrejme nedalo.
"Aha...hm...si tu na prijímačkách?"
"Hej," prikývla som.
"Ok...inak ja som Alex," predstavil sa a vystrel ku mne ruku.
"Babs," povedala som a s obavami som mu podávala moju ruku. Neskutočne som sa bála, že ho zeelektrizujem. Vždy keď som nervózna, nedokážem svoje elektrizovanie ovládať. Ale aj napriek strachu sa moja ruka opatrne dotkla jeho. Ale to, čo sa v tej chvíli stalo....nebolo vôbec normálne. Vystrašene som sa pozerala na naše ruky. Prešla nami červeno-modrá statokynetická energia, ktorá sa priam dala vidieť. Ako keby sme boli obaja dva elektrické póly, ktoré na seba narazili. Červený a modrý....čo mi to len pripomína? Na to som si už nestihla spomenúť, pretože mi došlo ,že sa ešte stále držíme za ruky. Opatrne som sa na neho pozrela. Tiež sa tak prekvapene pozeral na naše ruky, ale potom zodvihol zrak ku mne a usmial sa.
"To bolo...ehm...naozaj zaujímavé," povedal so smiechom. Stále ma, ale držal za ruku, no ja som nemala v pláne mu to pripomenúť. Bol to taký zvláštny pocit dotýkať sa jeho pokožky...taký príjemný...
"Tak to hej," zasmiala som sa. Začínalo mi byť trochu teplo. Pomaličky som vytiahla moju ruku z jeho zovretia.
"Asi by som už mal ísť na hodinu,“ povedal po chvíli.
„A ja za rodičmi...“
„Bývaš v Bostone?“ spýtal sa.
„Ešte nie, ale o dva týždne sa sem sťahujeme,“ nasilu som sa usmiala.
„Tak to je fajn. Ale nevyzeráš moc nadšená, že tu budeš bývať...“
„Vieš...ja...ani veľmi nie som,“ priznala som sa.
„To poznám. Ani ja som sa sem nechcel sťahovať...no musel som....sa prispôsobiť.“
„Veď hej, aj ja sa snažím.“
„Tak už fakt musím ísť, lebo to bude podozrivé. Ešte nikdy som neniesol triednu knihu 15 minút.“ zasmial sa.
„Okej, tak sa teda ešte možno niekedy vidíme,“ usmiala som sa.
„Dúfam, že hej. Tak ahoj...Babs.“
„Ahoj,“ odzdravila som. Pomaličky sa otočil, urobil pár krokov a zabočil do chodby. Ja som zamierila dolu schodmi. Keď som sa dostala do vstupnej haly, hneď so podišla ku rodičom, sediacim na pohovke.
„Ahoj,“ pozdravila som ich neutrálnym tónom a sadla si medzi nich.
„Ahoj. Tak ako? “spýtala sa mama.
„Hm myslím, že dobre,“ usmiala som sa.
„Tak dobre. A kedy budú výsledky?“ spýtal sa otec.
„Už dnes. Na škole pre nadaných študentov učia géniovia géniov, takže opravujú rýchlo.Len musíme počkať kým ostatný dopíšu, lebo nám chcú ešte niečo oznámiť. To som si čítalav tej príručke,“ povedala som nevzrušene.
Nechcela som sa s nimi rozprávať. Hlavu som mala totiž plnú úplne niečoho iného...teda niekoho....No dobre, tak Alexa! Alex....naše ruku...tá energia...jeho oči....Moja myseľ pracovala neskutočne rýchlo. Oči sa mi začali mykať zhora nadol a ja som vôbec nič nevidela, krútil sa mi celý svet. Rýchlo som si prikryla tvár dlaňami a sklopila hlavu medzi kolená.
„Babs si v poriadku?“ začula som mamin vystrašený hlas.
„Áno len ma trochu bolí hlava....to hneď prejde.“
Tá bolesť bola presne taká istá ako tá ráno. Tisícky malých mužíčkov mi búchalo kladivkom po hlave.
„Nechceš ísť na vzduch?“ spýtal sa ma otec.
„Nie, už to prechádza,“ neklamala som. Naozaj to prechádzalo. Mykanie mojich očí postupne ustupovalo, až nakoniec úplne prestalo. Ale mala som taký zvláštny pocit...ako keby tu bol niekto...kto by tu nemal byť. Rýchlo som sa poobzerala po miestnosti. Cítila som ďaľšiu zvláštnu energiu, ale o tej by sa nedalo povedať, že ma priťahovala, práve naopak, odpudzovala ma. A spôsobovala mi bolesť. Bolo to zvláštne. Zavrela som oči a počúvala. Dochádzali ku mne niekoho kroky, rozhovor dvoch dievčat a nejaký hlas, ktorému som veľmi nerozumela.
„Anita ty si sa zbláznila, toto je úplne zbytočné!“ povedalo nejaké dievča.
„Nie...veď...“dievča sa rozplakalo.
Rýchlo som sa odtiaľ mysľou vzdialila. Neznesiem pohľad na niekoho, kto trpí. Počúvala som teda ďalej...Ten mužský hlas tam stále bol, no nerozumela som. Chcela som...
„Ale no tak Babs ja viem, že ma počuješ,“ zrazu som ho počula úplne zreteľne.
„Áno počuješ,“ zasmial sa hlas.
Čo to má znamenať?
„Toto je ďalšia z našich skvelých schopností. Dokážeme sa rozprávať cez naše mysle, bez toho, aby sme vydali akýkoľvek zvuk. Tak sa mi teraz pokús odpovedať, dobre?“
Odpovedať mu? A ako preboha?
„Presne tak, ako si to urobila teraz,“ zasmial sa.
Ty si ma počul?
„Áno Babs,“
Takže on počuje všetky moje myšlienky?!
„Nie, všetky nie. Len vtedy keď sme takto prepojený.“
Ako prepojený?
„Mysľami. Vieš ako ti vtedy začali mykať oči, to som sa pokúšal dostať do tvojej mysle, aby sme sa mohli takto spolu rozprávať. A ty si to prijala.“
Ako prijala?
„Dovolila si mi to. Chcela si.“
Kto si?
„Ty vieš kto som,“ povedal pokojne.
„Nie neviem! Kto do pekla si a čo robíš v mojej hlave?!“ teraz som už kričala. Vyskočila som na rovné nohy. Až neskoro som si uvedomila vystrašené pohľady mojich rodičov a osvetlenú miestnosť. Povedala som to nahlas...do kelu...teraz si všetci myslia, že som blázon!
„Zlatko?“ podišla ku mne mama.
„Ehm,“ usmiala som sa.
„Si v poriadku?“
„Áno, len chcem ísť nachvíľu na vzduch.“
„Mám ísť s tebou?“
„Nie, chcem byť sama,“ ubezpečila som ju.
„Dobre, ale v aute sa porozprávame,“ prísne sa na mňa pozrela.
„Okej...fajn,“ vzdychla som si a zamierila som von z budovy. Sadla som si na betónové studené schody a zakryla si tvár dlaňami. Prečo ja? Už sa normálne začínam báť. Veď mne preskakuje! Čo mal znamenať ten hlas v mojej hlave? Kto to do pekla bol? Musím si to celé znovu premietnuť...je to jedna z našich geniálnych schopností...ty vieš kto som....dovolila si mi dostať sa do tvojej mysle....Kto do pekla si?
Musím zapojiť všetky mozgové bunky. Veď hovoril, že to viem...ja to musím vedieť....Preboha ja to viem! Veď to bol “T.“! Musím sa s ním okamžite znovu spojiť, lenže ako?
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.