2.Matematická rovnica
Za písacím stolom som sedela až do pol ôsmej a snažila som sa rozlúštiť ten odkaz. Veľmi sa mi to, ale nedarilo. Skúšala som prečítať každé druhé písmenko, či tak nezistím nejaké iné slovo, ale vyšlo mi len: “iavlbčsoossrtee“. A to mi vôbec nedávalo zmysel. Tak som to skúsila prečítať odzadu: “ementerts as oroksoč ebulk v jativ“. To už dávalo väčší zmysel pretože som tam objavila spojenie “s as orok“, čo môžem preložiť aj ako “zas o rok“. Čo znamená, že mi ďalší papierik príde o rok? Lenže to nesedí so slovom čoskoro. Myslím, že mi už z toho začína preskakovať. Vyzerá to tak, že nijakú tajnú správu v tom odkaze nenájdem. Mala by som už ísť do školy. Vstala som, papierik strčila do vrecka, zobrala som si svoj mobil a kľúče a zamierila dolu schodmi.
„Akurát som ťa chcela ísť pozrieť, lebo som si myslela, že si zaspala,“ oznámila mi mamina. Keby som tak mohla zaspať, pomyslela som si. Ale ja už mám svojich päť hodín za sebou, s ľútosťou som si uvedomila.
„Nie nezaspala...ja...som si totiž...čítala o tom gymnáziu v Bostone, veď som ti to hovorila, “zaklamala som. Nerada klamem, ale čo mám robiť, keď viem, že to mame urobí radosť?
„To som rada, že sa tam tak tešíš. Vieš, ja som si myslela, že budeš protestovať a hnevať sa na nás, že sa sťahujeme,“ priznala sa.
„Nie mami, vôbec sa na vás nehnevám. Som otvorená novým možnostiam,“ tentoraz to nebolo klamstvo. Veď ja sa na nich nehnevám, len mi to je trošku ľúto, že musím opustiť svojich priateľov a proste...všetko.
„To som rada zlatko. Ani si nevieš predstaviť ako ma to teší.“ Vidíte? Tak práve pre toto jej klamem.
„Hm...tak ja už musím ísť. Prajem ti pekný deň,“ pobozkala som ju na líce a začala si obúvať baleríny.
„Aj ja tebe Babs,“ usmiala sa.
„Ahoj mami,“ povedala som vychádzajúc dverami.
Pred bránou ma už čakala Becky. Bude mi chýbať. Naozaj ma trápi, že musím odísť. A Rebecca z toho tiež nie je moc nadšená, ale rozhodli sme sa, že si to už nebudeme pripomínať. Naše spoločné posledné dva týždne si naplno užijeme.
„Ahoj Babs, ako sa máš?“ spýtala sa ma.
„Celkom fajn, a ty?“
„Ja super, len si ešte stále neviem zvyknúť na to, že už nemusíme nosiť tie ťažké školské tašky a tak mám pocit, že som si stále niečo zabudla,“ zasmiala sa.“Ja viem, že mi asi preskočilo, ale naozaj sa mi to zdá čudné, tebe nie?“ dodala.
Keby si len vedela, aké čudné veci sa dejú mne, pomyslela som si. Toto je oproti tomu malina.
„Je to naozaj zvláštny pocit,“ usmiala som sa. Bože ja som hrozná! Stále len klamem.
„Deje sa niečo?“ spýtala sa.
„Vôbec nie,“ ubezpečila som ju. Len mi stačí päť hodín spánku, elektrizujem, mám čudné sny, ktoré sú ako skutočné a dostala som zvláštny odkaz, ktorý mi naháňa strach- vyratúvala som v mysli. Nemôžem jej to predsa povedať. Nemôžem to povedať nikomu.
„Prečo ti neverím?“
„Becky naozaj sa nič nedeje. Som len trochu nervózna z toho sťahovania a myslím, že by sme si mali pohnúť lebo za päť minút zvoní.“
„Dobre,“ povedala a zrýchlili sme krok.
Počas cesty sme sa už o tom nerozprávali. Rozoberali sme radšej kam pôjdeme dnes von. Nakoniec sme sa rozhodli, že po škole skočíme do Caffe Hausu na milkshake, frostee alebo frapé. Kávu totiž nemá rada ani jedna z nás. Becky nechutí, ale ja som ju vynechala preto, lebo som si najprv myslela, že to pre ňu nemôžem spávať. No pre ňu to nebolo, ale už som ju nezačala znovu piť, pretože sa bojím, že by mi potom stačilo ešte menej spánku.
„Hej Babs, Becky!“ pozdravil nás Adam, keď sme vošli do triedy.
„Ahoj,“ odzdravili sme spoločne.
„Viete čo? Odpadla nám hudobná a namiesto nej máme prvú hodinu matiku s Franklinom,“ oznámil.
„Panebože,“ vydýchla Becky.
„Pravdepodobne to nebude voľná hodina ako hudobná,“ vzdychla som.
„No to asi nie. Ale už nás predsa nemôže skúšať!“ usmial sa.
Už sme si viac nestihli povedať, pretože do triedy vošiel Franklin. To nie je jeho skutočné meno. Tak ho nazvali len moji spolužiaci, pretože pripomínal medvedíka Franklina z jednej rozprávky. V skutočnosti sa volá Albert Bright. Albert ako Albert Einstein. Avšak Einstein mal z matiky štvorky, pokým Franklin ju učí.
„Dobré ráno žiaci!“ oslovil nás s bojovným hlasom, ktorý vyžadoval okamžitú disciplínu.
„Dobré ráno pán učiteľ,“ pozdravili sme ho a posadili sa.
„Ja tu nemám zošit z matiky,“ pošepkala mi Becky.
„Ani ja,“ usmiala som sa a otočila som sa k Adamovi, či náhodou nemá dva papiere a perá. Našťastie Andy, jeho spolusediaci, mal.
„Ďakujeme,“ šepla som Andymu.
„Slečna Fieldsová, smiem vedieť o čom zaujímavom sa tam rozprávate? Ak ste si nevšimla máme hodinu matematiky a ja by som bol veľmi rád keby ste nám ukázala svoje vedomosti pred tabuľou,“ namieril chudým prston smerom k tabuli. Panebože len to nie. Teraz mi dá určite tú najťažšiu lineárnu rovnicu na svete a ja ju nebudem vedieť. Potichúčky som vstala, podišla k tabuli a vzala do ruky kriedu.
„Takže,“ nadýchol sa. Potom pokračoval: “dva iks mínus tri, lomené dva, krát ypsilon mínus štyri lomené tri....“sypalo sa to z neho ako z rukáva. Ani neviem ako som to mohla tak rýchlo zapisovať. Keď som ju mala celú dopísanú rýchlo som si to v hlave vypočítala a otočila sa k nemu.
„Iks bude päť a ypsilon mínus tri,“ povedala som pokojne.
„Slečna Fieldsová vy ste ten príklad už niekedy počítali?“
„Nie, vidím ho prvý krát,“ povedala som nechápavo a pozrela som sa na tabuľu. Až vtedy mi došlo, že som si na ňu nepísala žiadne výpočty a všetko som vypočítala iba v hlave. Preboha! Tá sústava lineárnych rovníc zaberala celú tabuľu, boli tam dve premenné, samé zlomky a ja som to vypočítala v hlave!
„A ako mi potom vysvetlíte to, že ste výsledok vedeli bez toho, aby ste to počítala na tabuľu?“ prerušil ma Franklinov hlas.
„Ja naozaj neviem pán učiteľ. Ja som si to totiž prepočítala len tak narýchlo v hlave.“
„Sústavu lineárnych rovníc s dvomi neznámymi a zlomkami ste si vypočítala ani nie za minútu v hlave?“ zdvihol svoje pravé obočie.
„A-ano,“ odpovedala som váhavo. Sama som si to nevedela vysvetliť.
„V poriadku, môžete sa posadiť.“
Mlčky som sa posadila na svoje miesto. Čo to malo znamenať?
„Babs, naozaj si ten príklad nikdy pred tým nepočítala?“ spýtala sa ma Becky potichúčku.
„Nie...teda ja neviem,“ pozrela som sa na svoje prsty.
„Babs, veď ty si génius!“ vyhŕkla nadšene. Viac už toho nestihla povedať, lebo Franklin ju počul.
„Slečna Courtneyová ste na hodine matematiky, takže vás prosím kontrolujte svoje emócie. Nech sa páči k tabuli,“ sladko sa na ňu usmial.
„Áno pán Bright,“ neochotne vstala a zamierila ku tabuli. Dostala podobný príklad ako ja, ale ona s tým mala už väčší problém. Stačilo mi pozrieť sa na tú rovnicu len raz a ani nie o pol minúty som vedela, že výsledok je mínus štyri a deväť. Som čudná! Čo to má znamenať? Niečo sa so mnou naozaj začína diať. Rebecca povedala, že som génius. Naozaj? Ja a génius?
„Nemám ho rada,“ oznámila mi Becky, keď si asi o pätnásť minút sadla na svoje miesto.
„Slečna Countreyová ja som vás počul. Buďte taká dobrá a svoje poznámky si nechajte na prestávku,“ zamrazil ju pohľadom.
„Áno pán Franklin...ups nie...prepáčte pán Bright,“ začervenala sa a ja som počula Adamov tichý smiech. Naša prezývka bola odhalená. Ale to ma vôbec netrápilo, moja myseľ bola plná toho, čo sa stalo pri tabuli. Onedlho Franklin zadával ďalší príklad Adamovi, pravdepodobne preto, že sa smial. Na jeho príklad som sa radšej nepozrela. Musela som tie rovnice už určite počítať a len som si pamätala výsledky. Áno, určite, presviedčala som samu seba.
„Slečna Fieldsová, prečo nepočítate? Ešte nemáte na tom zdrape ani jednu rovnicu. Kde máte vlastne zošit?“ spýtal sa Franklin pozerajúc sa na mňa z výšky.
„Prepáčte pán učiteľ, zabudla som si ho. Ale tie rovnice si hneď napíšem a papier si založím do zošita,“ ubezpečila som ho a rýchlo som naň napísala obe rovnice, aj Rebeckinu aj moju.
„Vy ste si tie rovnice zapamätali?“ začula som jeho užasnutý hlas. Až vtedy som prišla na to, že som ich obe napísala na papier bez toho, aby som sa pozrela na tabuľu.
„Hm...nie, ja som ich opísala z tabule,“ zaklamala som.
„Máte na mysli tie zotreté rovnice ste opísala?“ neveriacky sa na mňa pozrel.
Pohľadom som zamierila k tabuli. Nebola tam žiadna iná rovnica okrem Adamovej, ktorú práve počítal. Okamžite som mu našla chybu v treťom riadku kde namiesto mínus tri ypsilon napísal mínus štyri ypsilon, ale rýchlo som to vymazala z mysle a sústredila sa na rovnice na mojom papieri. Ja som si ich zapamätala! Videla som ich raz v živote a už som tie zadania vedela bezchybne napísať na papier!
Zdvihla som zrak ku Franklinovi a pokrčila som ramenami. Nič nepovedal a zamieril ku katedre. Čo si o mne teraz asi myslí?
„Pán Evenson! To som vás za tie roky naozaj nič nenaučil? Ako môžete napísať, že osem ypsilon mínus jedenásť ypsilon je mínus štyri!“ zamračil sa na Adama. Ja som o tej chybe už dávno vedela. Adam ju rýchlo opravil a dopočítal príklad. Asi za minútu zazvonilo a všetci sme si vydýchli.
„Slečna Fieldsová? Môžem sa s vami porozprávať?“ začula som Franklinov hlas. Čo odo mňa môže chcieť?
„Áno pán Bright?“ spýtala som sa keď som k nemu podišla.
„V mojom kabinete prosím,“ povedal, vzal do ruky knihy a vyšiel z triedy. Zamierila som za ním. V kabinete za mnou zavrel dvere, položil knihy na stôl a posadil sa.
„Posaďte sa!“ nariadil mi a ja som sa váhavo posadila.
„Viete slečna Fieldsová,“ začal.“ Učím už viac ako dvadsať rokov a musím vám povedať, že som sa s ničím takýmto ešte nestretol. Vy ste geniálna!“ vyhŕkol nadšene a ja som na neho vyvalila oči.
„Vy ste si to nebodaj nevšimli? Som taký hrdý na to, že mám v triede génia, ale nechápem ako je možné, že som si to nevšimol skôr,“ zamyslene pokračoval vo svojom monológu.
„Mal by som sa porozprávať s vašimi rodičmi. Ešte by ste stihla testy na strednú školu pre mimoriadne nadané deti v New Yorku!“ nadšene vyskočil zo stoličky.
„Nie, ďakujem, ale to nejde. Viete my sa teraz sťahujeme do Bostonu a tam som už prihlásená na veľmi dobré gymnázium,“ ubezpečovala som ho.
„Ale tá škola je aj v Bostone! Aké skvelé! “zvolal.“Hneď teraz zavolám vašim rodičom.“
„Pán Prvý ja si nemyslím, že...“
„Žiadne také! Na tie testy by ste mala ísť!“
Vzdychla som si. Nemá význam protestovať. Nad Franklinom ešte nikto nikdy nevyhral.
„Prepáčte, ale musím sa ísť pripraviť na ďaľšiu hodinu,“ oznámila som mu.
„Len pokojne choďte, ja zavolám vašim rodičom,“ načiahol sa za telefónom.
Vstala som, pozdravila som ho a vyšla z kabinetu. Ja sa asi zbláznim! Stredná škola pre nadaných študentov?!
Pred kabinetom stála Becky.
„Tak čo?“ spýtala sa nedočkavo.
„Myslí si, že som génius,“ povedala som nešťastne.
„Veď to je super!“ vyhŕkla.
„Super?! Chce ma poslať na prijímacie skúšky na školu pre nadaných študentov v Bostone! Chápeš, mňa!“
„Veď si geniálna,“ nechápavo sa na mňa pozrela.
„Nie, nie som a ani som nikdy nebola!“
„A čo mali znamenať tie príklady na matike, ktoré si vedela vypočítať bez toho, aby si si robila výpočty na tabuľu?! A tie rovnice, ktoré si vedela naspamäť a bez chyby ich napísala na papier! Ty si geniálna Babs.“
„Nechcem sa o tom rozprávať,“ povedala som a zamierila som ku dverám.
„Ako chceš, ale aj tak o tom raz budeš musieť hovoriť, “ vykročila za mnou.
S ťažkým srdcom som vošla do triedy. To bude zase deň...vzdychla som si. Ďalšia čudná vec. Podišla som ku svojej lavici. Ležal na nej malý skrkvaný papierik, presne taký istý ako ten ráno.
Opatrne som ho zodvihla, roztvorila a začala čítať :“Ahoj geniálna Babs. Škola pre nadaných študentov v Bostone je ideálnym miestom pre naše prvé stretnutie.Už sa na teba teším.T.“
Zmeravela som. Sleduje ma ?Obzrela som sa po triede.
V tej chvíli som sa rozhodla...
matika
(ninuuuuuss, 18. 3. 2011 20:10)