25.Bezpečie
Kapitola pre moju ninušJ ešte raz všetko najlepšie k meninám, ľúbim ťa ty moja bff :-*
Babs:
Bolo niečo po ôsmej a my sme všetci sedeli v obývacej miestnosti. Teda okrem Alice, ktorá varila v kuchyni večeru. Thomas sa spolu s Jenny prehrabávali v papieroch porozkladaných na lesklých parketách. Alex sedel za notebookom na protiľahlej pohovke, Travis s Davidom sa o niečom rozprávali a ja som len tak nemo všetkých pozorovala. Thomas sa snažil usmievať, no občas sa pre neho akoby zastavil čas a on sa ponoril hlboko to svojej mysle.. Spomienky sú krásne a ich sila neskutočná. Vďaka nim vieme mnohé chvíle zažívať znovu a znovu. Ale aj sila spomienky postupom času vyprchá...
„Nemám ani poňatia čo tieto rovnice znamenajú...asi som predsalen nezdedil všetky otcove vedomosti,“ začula som Thomasov hlas, ktorý ma vytrhol zo sveta myšlienok. Zo sveta, v ktorom trávim až neprimerané množstvo času. Niekto mi raz povedal, že priveľa rozmýšľam, čím veľa vecí komplikujem...
„Môžem sa na ne pozrieť?“ postavil sa David a podišiel k dvojici na zemi.
„Hej jasné, pozri tuto nechápem prečo z reakcie 2F2 + 2OH-1 vzniká 2F-1 + OF2 + H2O,“ vysvetľoval Thomas. Dave si rovnicu prezrel a usmial sa. Milujem jeho úsmev.
„Pretože fluór v zásaditom prostredí reaguje na fluorid a fluorid kyslíku,“ vysvetlil David.
„Myslím, že až teraz mi to začala dávať zmysel,“ spokojne sa usmial Thomas.
„Som rád, že som mohol pomôcť,“ pomaly vstal, no Thom ho zastavil.
„Heej ešte nie,tvoja hlava sa nám ešte dnes večer zíde,“ zasmial sa a podal mu ďalší papier. David nevyzeral, že by to ho nejako obzvlášť zaťažovalo, práveže sa spokojne usmieval. Bavilo ho to.
Netuším koľko času prešlo, no už som sa začínala nudiť. Alex predo mnou stále niečo písal na notebooku.
„Čo to píšeš?“ spýtala som sa, keď som si k nemu prisadla.
„Mail Samovi,“ povedal bezstarostne. Zarazila som sa. V tej chvíli som pocítila náhle napätie v miestnosti. Všetci stíchli a hľadeli na nás.
„Myslím, že by si mu nemal hovoriť kde sme,“ zamračil sa Travis. Zjavne mu bolo úplne jedno, že už raz sa kvôli tomu s Alexom pobili.
„Prečo nie?!“ teraz sa už mračil aj Alex.
„Hej, hej, prestaňte. O akého Sama ide?“ zapojil sa do rozhovoru Thomas.
„Sam Keen, jeden idiot,“ povedal Travis naštvane.
„Odvolaj to,“ zavrčal Alex. Napätie v miestnosti vzrástlo.
„Keby nie, tak čo?“ posmešne sa zasmial Travis. Prestávalo sa mi to páčiť.
„Už by fakt stačilo,“ zamiešal sa do rozhovoru aj David. Len ja a Jenny sme nemo pozorovali situáciu.
„V akom spojení si so Samom Keenom?“ zrazu sa spýtal Thomas. On o ňom niečo vie?
„Je to môj priateľ, už od štrnástich spolu so mnou pracuje na mojich schopnostiach,“ vysvetlil Alex.
„Neber to osobne, ale naozaj by si mu nemal písať kde sme,“ povedal Thomas opatrne.
„Ale prečo?“ nechápavo sa spýtal Alex.
„Sam, Jonathan a Anthony... boli najlepší priatelia už od strednej školy. Približne v osemnástich získali schopnosti po svojich otcoch. Zo začiatku to brali ako zodpovednosť, kým žili ich otcovia, no postupom času sa Sam strašne zmenil. Bral to ľahkovážne a koľkokrát sa kvôli nemu dostali bytosti na Zem. Vtedy museli zakročiť Anthony s mojím otcom a ostatnými. Rozhodli sa, že Sama oberú o schopnosti. Bolo to pre bezpečie Zeme, no Sam to tak nebral. Z jeho pohľadu ho zradili jeho najlepší priatelia a vtedy sa im vyhrážal, že on tie schopnosti raz získa späť a všetko im to patrične vráti.... Myslím, že to chcel urobiť prostredníctvom teba,“ vysvetlil Thomas. O tejto skutočnosti ani jeden z nás pred tým nevedel a tak sme na neho prekvapene hľadeli.
„Spýtali sa ho niekedy prečo sa tak strašne zmenil?“ zašepkal Alex. On ten príbeh poznal?
„Nie, vyhýbal sa im,“ povedal Thom jemne.
„To oni sa vyhýbali jemu. Poznám ten príbeh až na skutočnosť, že sa im chce pomstiť. Bolo to pre Sama ťažké obdobie. Vedeli ste, že mal ženu a deti? Zomreli pri autonehode a on im nedokázal pomôcť napriek svojim schopnostiam, pretože bol práve v dimenzii. To ti nikdy otec nepovedal však? Sam len potreboval čas, aby sa s tým všetkým vyrovnal, no oni ho hneď obrali o schopnosti a odohnali od seba. Jeho najlepší priatelia sa mu otočili chrbtom, keď ich najviac potreboval. Potom sa mu čuduj, že ich tak nenávidí. Zobrali mu to, v čom ako jedinom ešte videl zmysel svojho života...“ vydal zo seba Alex na jeden nádych. Teraz už naozaj všetci onemeli.
„Ale ako chcete, nenapíšem mu to,“ nahnevane zaklapol notebook a vstal.
„Čo keď všetko čo ti narozprával nie je pravda? Čo ak si to len vymyslel, aby ťa dostal na svoju stranu?“ prehovoril zrazu Travis. Alex zastal.
„Nemám chuť sa s tebou hádať, keďže ani sám neviem, čo je pravda. No zistím to,“ povedal rozhodne a zamieril ku schodom.
„Čo si o tom myslíš?“ spýtala som sa opatrne Thomasa, keď Alexova postava stratila z dohľadu.
„Neviem, naozaj neviem. Ale musíme myslieť v prvom rade na našu bezpečnosť. Nech sa stalo v minulosti čokoľvek, Sam nám chce ublížiť teraz,“ vzdychol si a posadil sa na pohovku.
Znovu nastalo obrovské ticho a všetci sme sa pohrúžili do svojich myšlienok. Ani ja sama neviem, čo si mám o tomto všetko myslieť. Sam je zúfalý muž, ktorému raz v minulosti ublížili alebo len idiot, ktorý nás chce zničiť?
„Večera je hotová,“ vošla do obývačky Alice, no hneď sa zarazila keď spozorovala naše zachmúrené tváre.
„Čo sa tu stalo? A kde je Alex?“ prekvapene sa spýtala.
Alex:
Nahnevane som sa zvalil na posteľ v mojej izbe. Za každú cenu musím zistiť, čo je pravda, rozhodol som sa. Nevedomosť ma privádza do šialenstva. A ešte k tomu skutočnosť, že človek, ktorému nadovšetko veríte by mal byť váš nepriateľ? To neprichádza v úvahu. Do pekla so všetkým. Myslím, že si potrebujem schladiť hlavu.
Vstal som, rýchlo si zo seba strhol veci a zamieril do kúpeľne. V sprchovom kúte som na seba spustil prúd ľadových kvapiek. Snažil som sa nejakým spôsobom zo seba dostať všetok hnev, zúrivosť, sklamanie... Všetky negatívne pocity opantávajúce moju myseľ. A myslím, že sa mi to aj podarilo. Upokojil som moje horlivé myšlienky a zhlboka sa nadýchol. Nebudem robiť žiadne unáhlené závery až kým si všetko dôkladne nepreverím.
Vypol som prúd vody, obtočil si uterák okolo pásu a vyšiel s kúpeľne. Netušil som, čo ma v izbe bude čakať.
„Čo ty tu?“ prekvapene som sa spýtal. Na kraji mojej postele sedela Alice a nervózne sa hrala so svojimi prstami. Bože, aká je rozkošná, jemne som sa v duchu pousmial.
„Ehm ja vlastne ani neviem... chcela som ti ísť oznámiť, že je už hotová večera...a bola by som rada, keby si sa najedol, lebo už musíš byť hladný, no ty si sa neozýval, tak som vošla. Hneváš sa? Ja už radšej hneď pôjdem,“ vstala.
„Nie, vôbec sa nehnevám. Posaď sa. Ja som len bol v sprche,“ usmial som sa.
„To vidím,“ opätovala mi úsmev a obzrela si ma od hlavy až po päty. Priam som cítil ako sa každá kvapka stekajúca po mojom tele roztopila pri jej pohľade.
„Ale neprišla si len preto, aby si mi oznámila, že je večera, však?“ doberal som si ju.
Opatrne sa posadila naspäť na moju posteľ a znovu sa zahľadela na svoje ruky.
„Vlastne... som si myslela, že sa možno s niekým budeš chcieť porozprávať,“ zašepkala. Ako to mohla vedieť?
„Chcem sa s tebou rozprávať. Stalo sa ti už niečo takéto?“ pomaly som k nej podišiel.
„Čo máš na mysli?“ zdvihla ku mne zrak.
„Ublížil ti človek, ktorému si dôverovala?“ spýtal som sa.
„Tebe neublížil človek, ktorému si dôveroval. Sam ťa má možno naozaj rád,“ zhlboka sa nadýchla.
„A možno ma len využil, aby mohol ublížiť ostatným. No neodpovedala si mi na otázku,“ povzbudivo som sa usmial.
„Prečo si myslíš, že mi ublížil človek ktorému som dôverovala?“ snažila sa, aby jej hlas znel neutrálne a ľahostajne.
„Pretože tvoj súcit je iný, ako ostatných. Presne vieš ako sa cítim... akoby si už zažila niečo podobné,“ prenikavo som sa jej zahľadel do očí. Rýchlo odvrátila zrak.
„To nie je pravda,“ zamračila sa.
„Nemôžem ťa nútiť, aby si mi to povedala, to musíš sama. No aspoň mi neklam,“ doberal som si ju.
Jemne sa nadýchla a opatrne zatvorila oči.
„Áno ublížil mi človek, ktorému som dôverovala... a veľmi,“ zašepkala. Pocítil som náhle nutkanie objať ju alebo ju aspoň nejako utešiť...
„Čo spravil?“ opatrne som sa spýtal.
„Vyspal sa s mojou najlepšou kamarátkou a ostatné si už asi vieš domyslieť. To je jedno, musíš sa ísť navečerať,“ rýchlo vstala. (poznámka autorky- pozmenila som Alicinu zlú skúsenosť s tým chlapcom)
„To nie je jedno,“ chytil som ju za ruku. Zastala.
„Zaujíma ma tvoj život. A prerazil by som všetkých tých kreténov, čo ti niekedy akokoľvek ublížili,“ vyšlo zo mňa mimovoľne. Prekvapene sa na mňa pozrela.
„Ľúbila som ho,“ zašepkala a sklopila zrak do zeme. Bože aká je krásna. A aké mal ten chlapec šťastie...
„Nezaslúži si, aby si sa pre neho trápila,“ jemne som ju k sebe pritiahol.
„Ďakujem,“ zašepkala a opatrne sa mi pozrela do očí. V jej očiach sa zračili pravdepodobne všetky pocity od bolesti až ku šťastiu. Jemne ma pohladila po líci a ja som v tej chvíli dostal strašnú chuť pobozkať ju. Dotknúť sa jej nádherných plných pier...
Opatrne som sa začal približovať, stále hľadiac do jej očí. Zrazu však ustrnula, rýchlo sa mi vytrhla a vybehla z mojej izby. Do pekla, zase som to pokašľal.
Babs:
Bolo pol jedenástej keď som vyšla z „mojej“ sprchy do „mojej“ izby. Posadila som sa na posteľ a vzdychla si. Čo asi teraz robí David? Možno je v sprche, možno len tak leží na posteli.. možno spí... a možno práve tiež rozmýšľa nad tým čo robím. Nie, určite nie. On na mňa tak často nemyslí... Ale aj tak nemôžem ani za svet vymazať tú myšlienku, že by som sa išla na neho pozrieť. Nie to nemôžeš, hovorila moja nevinná časť. A čo sa stane ak tam pôjdeš, na tom nie je nič zlé, ozvalo sa pokušenie. A aj vyhralo. Cez čiernu saténovú nočnú košeľu lemovanú čipkou som si prehodila župan rovnakej farby aj materiálu a opatrne vyšla z izby. Dave mal izbu hneď vedľa mňa. Zaklopať, nezaklopať? V tejto chvíli som si pripadala strašne trápne. Preboha, čo to robím? Nemôžem mu len tak vtrhnúť do izby. Ale môžeš, ozvalo sa pokušenie. A čo mu poviem, spýtala som sa ho. Že ho potrebuješ a nechceš spať sama, navrhlo mi. Tá myšlienka sa mi celkom pozdávala. Opatrne som podišla k dverám a zaklopala. Nikto sa neozýval, tak som potichu pootvorila dvere a vošla do vnútra. Ocitla som sa v približne rovnakej izbe ako bola tá moja. David ležal na posteli a čítal si nejaké papiere pri malej stolnej lampe. Mal na sebe, len dlhé voľné čierne nohavice. Hneď som zabudla ako sa racionálne uvažuje.
„Babs?“ prekvapene sa spýtal.
„Prepáč, nechcem ťa rušiť,“ opatrne som sa oprela o dvere a zahľadela do zeme.
„Nie nerušíš, vôbec nie. Teším sa, že si tu,“ rýchlo odložil papiere na nočný stolík.
„Vieš ja len.. nejako som nevedela spať...“ zašepkala som.
„Chcel som ísť za tebou, no myslel som si, že už spinkáš. Som rád, že nie. Poď ku mne,“ jemne sa usmial. V tej chvíli som mala v bruchu hotový ohňostroj motýlikov. Opatrne som k nemu podišla. Chytil ma za ruku a pomaličky stiahol, aby som si sadla vedľa neho.
„Nechcem spinkať sama,“ pozrela som sa do zeme. Opatrne sa ku mne priblížil a pobozkal ma do vlasov.
„Ako môžeš byť taká rozkošná? Privádzaš ma tým do šialenstva,“ vzdychol si. Musela som sa usmiať.
„To ma teší“ jemne som sa na neho pozrela. Zasmial sa.
Pobozkal ma na čelo, potom pokračoval nižšie až sa stretli naše pery. Bože ako len milujem dotyk jeho sladkých plných pier. Jeho ruka zablúdila k môjmu pásu a opatrne ma stiahol na seba.
„Nemohol som ťa nechať spinkať bez toho aby som urobil toto,“ zašepkal s perami tesne pri mojich.
„Ja som rada, že si to urobil,“ jemne som ho pobozkala. Potom som sa z neho zošuchla a pritúlila sa tesne k nemu. Otočil sa ku mne, jednou rukou ma pohladil po chrbte a ešte raz ma pobozkal na čelo.
„Dobrú noc,“ usmial sa. Skrčila som nohy a vdýchla jeho vôňu, ktorá takmer úplne omámila moje zmysli. Toto bude pravdepodobne ten najsladší spánok, aký som kedy mala, pomyslela som si.
„Dobrú noc,“ zašepkala som. Bolo to prvý raz čo som sa po 13-tich rokoch konečne pri zaspávaní cítila bezpečne.
Komentáre
Prehľad komentárov
DENI kraasne to bolo :)..čakam na pokračovanie :)
krasnee;)
(Jani, 13. 7. 2010 1:20)velmi sa mi pacila myslienka hned v uvodnom odstavci, pri jeho konci :) keby len to... je tu toho este omnoho viac. Krasne, pekna cast. Tesim sa na tie zalubene pariky :D a hlavne co nam prinesie ta najblizsia kapitola;)
jeee:)
(Ninuš:), 12. 7. 2010 22:04)ďakujeem za krásnu venovanú kapitolu:)) aach David a Babs sú takí úžasní:)) a Alex!! páči sa mi, keď je nasratý :D no jednoducho skvelá kapitola, dokonale napísaná, neviem čo dodat:)) palec hore:)) a ešte raz ďakujeem a aj ja ťa ľúbim honey:):*
:)) jejo :)
(SIMI, 25. 7. 2010 0:07)