23.Zúfalstvo
Bolo už niečo po tretej, keď sme sa všetci konečne pobalili. A pri tom sme si brali len tie najnutnejšie veci. Teraz akurát ocko ukladá všetky ich kufre do auta a pomaličky sa pripravujú na odchod. Tak strašne mi budú chýbať...
„Zlatko, dávaj si pozor prosím, sľúb mi to,“ podišla ku mne mamina a tuho ma objala. Netrvalo dlho kým začala plakať.
„Mami nie, prosím nie. Sľubujem, že budem v poriadku. Naozaj,“ ubezpečovala som ju. Najviac za celý život som od nej bola asi dva týždne, keď som bola v tábore. Inak sme spolu boli stále. Neviem si predstaviť, ako budem teraz nejaký čas existovať bez rodičov. Iní na mojom mieste by sa pravdepodobne tešili, ale keď mne je tak smutno. Pomaličky mi začali stekať slzy po lícach.
„Mami, už veľa hodín,“ zašepkala som so stiahnutým hrdlom. Opatrne sa odo mňa odtiahla neprestávajúc plakať.
„Babs, hneď ako tam prídeš nám zavolaj,“ objal ma ocko.
„Sľubujem,“ ubezpečila som ho.
„Ľúbime ťa Babs,“ pokúsila sa o úsmev maminka, no namiesto toho sa jej spustil ďalší príval sĺz.
„Aj ja vás ľúbim,“ zašepkala som a oboch ich pobozkala na líca. Potom sme sa spolu pobrali ku autu.
„Dávaj si pozor,“ požiadala ma mamina ešte raz. Prikývla som a ona ma pobozkala na čelo. Ocko ma ešte raz objal a potom obaja nastúpili do auta.
Sťažka som preglgla, keď ocko naštartoval. So slzami v očiach som im zakývala a potom už len pozorovala ich vzďaľujúce sa auto.
Netuším ako dlho som tam len tak stála hľadiac do prázdna, keď som si uvedomila, že by som už mala ísť. Bolo trištvrte na štyri, tak som si rýchlo vybehla do izby pre kufor. Mala som na sebe čiernu úzku sukňu približne po kolená s čiernim ramienkovým tričkom, ktoré bolo lemované čipkou. Cez plecia som si prehodila svetrík a do kabelky pobalila dáždnik, pretože sa schyľovalo ku dažďu. Síce vodu viem ovládať, no keď pred všetkými tými ľuďmi nebudem moknúť, tak to bude naozaj čudné. Vzala som do ruky kufor a premiestnila sa do teraz už Thomasovho domu. Všetci sedeli na pohovkách v obývačke a ustarane hľadeli do prázdna.
„No konečne,“ vydýchol si David a rýchlo ku mne podišiel. Vzal mi kufor z ruky ukladajúc ho medzi ostatné. Všetci pôsobili tak skormútene, že som sa neodvážila na nich prehovoriť.
„Musíme už ísť,“ postavil sa Thomas. Každý ho okamžite nasledoval. David ku mne podišiel a chytil ma za ruku. Všetci sme potom spolu vyšli z domu a nastúpili do Davidovej limuzíny, ktorá nás odviezla na Bostonský cintorín. V momente ako sme naň vstúpili, sa strašne rozpršalo.
Alice:
Jonathanov pohreb mi oživil všetky staré spomienky. Strašne pršalo a my s Thomasom sme sedeli v prvej rade na čiernych stoličkách. Takmer vôbec som nedokázala počúvať kňaza, ktorý sa skláňal nad Jonathanovým hrobom, pretože som nevedela prestať plakať. Thomas ma tuho objímal. Spomenula som si na všetko od momentu ako naše auto havarovalo. Opäť mnou prebehla tá istá bolesť, keď som zistila, že sú mŕtvi, zúfalstvo, strach...
Vyšlo na povrch všetko, čo som sa po celý čas tak úporne snažila zatlačiť do najhlbšieho kúta mojej pamäte. Chcela som si uchovať len to pekné, ako sme boli všetci šťastní, plní elánu, chuti do života... Naše spoločné rodinné výlety, chvíle, ktoré som trávila s maminkou v našej miestnosti s klavírom a jej maľbami... To všetko je preč. Natrvalo. Už nikdy sa to nevráti späť. Nikdy...
Čo mi zostáva? Mám sa s tým len tak zmieriť? Moji rodičia zomreli preto, lebo ja a Jenny máme zvláštne schopnosti a ten psychopatický idiot Outwind nás chcel zabiť. A Jonathan zomrel z rovnakého dôvodu. Muselo sa to všetko stať?! Prečo môj život nemohol byť bezstarostný?! Budem vôbec niekedy šťastná?
Teraz som ale pravdepodobne sebecká. Okamžite som vymazala tú odpornú sebeckú myšlienku. Nemôžem si dovoliť byť šťastná, keď všade kam sa pozriem ľudia trpia. Thomas práve prišiel o otca... Och môj bože ani nevie, ako dobre chápem jeho zúfalstvo, bezradnosť, strach, odpor k nespravodlivosti...
Nikdy nebudem šťastná, kým ľudia v mojom okolí budú smutní. Proste potrebujem, aby sa mali dobre, pretože ich trápenie ma ubíja. Tak veľmi...
Kňaz pomaličky podišiel k nám. Thomas sa opatrne postavil a on mu zaželal úprimnú sústrasť. Postupne prichádzali ďalší a ďalší ľudia, spolu s nimi aj Jenny s Travisom a Babs s Davidom. Alexa som však nikde nevidela.
Jenny tuho objala Thomasa a on sa znovu úplne zosypal. Jeho telo sa celé triaslo od zúfalstva. Bolo to akoby som videla seba pred rokom...
Jenny ho pobozkala na líce a potichúčky sa okolo mňa prešmykla. Z utrápeného pohľadu v jej očiach som usúdila, že aj jej sa všetky tie spomienky vrátili. Rozbehla sa po zelenom trávniku na cintoríne a nechala na seba dopadať ľadové dažďové kvapky. Utekala k našim rodičom... Chcela som ju zastaviť, no Travis ma predbehol a rozbehol sa za ňou. Ešte chvíľu som ich pozorovala ako zastavili pri pomníku našej maminky a ocka, no potom som už pohľad na trasúcu sa Jenny nemohla vydržať. Travis ju tuho objímal. Vtedy som sa znovu poddala zúfalému záchvatu sĺz, ktoré ma úplne ovládli. Tá bolesť bola čoraz väčšia a väčšia...
Stále som stála vedľa Thomasa, ku ktorému postupne chodili ďalší ľudia a priali mu úprimnú sústrasť. Zrazu som pocítila niekoho ruku na mojom ramene. Jemne ma k sebe pritiahol a tuho objal. Neviem ako to bolo možné, no hneď som vedela, že je to Alex. Iba jeho dotyk ma vždy tak príjemne hrial. Opätovala som mu objatie. Hlavu som si položila na miesto medzi jeho kľúčnou kosťou a krkom. Zacítila som jemnú vôňu jazmínu a muškátového oriešku. Vtedy som si už bola istá, že osoba, ktorá ma tak nádherne objímala bol Alex. Pobozkal ma do vlasov a jemne mi prešiel rukou bo chrbte. Opatrne som obtočila ruky okolo jeho krku a ešte tuhšie sa k nemu primkla. V tej chvíli som ho tak strašne potrebovala...
„To bude dobré Alice, som pri tebe,“ zašepkal mi jemne do ucha. Jeho hlas sa mi rozlial po celom tele a príjemne ma zahrial. Zaborila som si tvár do jeho košele užívajúc si jeho blízkosť. Mala som pocit, že on je v tejto chvíli jediný, kto mi dokáže pomôcť prežiť toto všetko...
Jenny:
„Ono je to tak strašne nespravodlivé,“ zašepkala som kľačiac na zemi pred hrobom mojich rodičov. Travis sedel pri mne a jemne ma držal za ruku.
„Najprv moji rodičia, potom tvoja sestra Meredith a teraz Bradley,“ pokračovala som nešťastne.
„Prečo Travis, prečo?“ spýtala som sa slabým hlasom. Už som prišla takmer o všetky sily. Zostala mi len bolesť...
„Neviem Jenny, naozaj neviem. Jediné čo viem je, že som tu pre teba a strašne ťa ľúbim,“ zašepkal. Jemne som ho pohladila po tvári. Mýlila som sa, nezostala mi len bolesť. Zostala mi aj láska. A ja verím, že ona je silnejšia...
Babs:
Už sa to naozaj nedalo vydržať. Všetko to zúfalstvo sa mi vpíjalo do zmyslov. Museli sme všetci, čo najrýchlejšie odtiaľ odísť. Nedokázala som sa pozerať ako všetci trpia. Davida som nechala sedieť na lavičke pred cintorínom topiaceho sa vo vlastných mučiacich sa myšlienkach. Nedokázala som mu nijako pomôcť, tak som sa rozhodla, že odtiaľto musíme čo najrýchlejšie odísť. Zavolala som Travisa s Jenny, Alexa s Alice a nakoniec som pribehla ku Thomasovi. Opatrne som ho chytila za ruku.
„Musíme už ísť Thomas,“ zašepkala som. Neprítomne hľadel do zeme. Jemne som ho potiahla za ruku a on sa ešte raz pozrel na Jonathanov pomník. Potom už len nemo nasledoval moje kroky k limuzíne.
Všetci sme do nej mlčky nastúpili a odviezli sa do Thomasovho domu. To ticho ma ubíjalo.
Nikto nič nehovoril, len si opatrne vzal do ruky svoj kufor.
„Pravdepodobne vás budem musieť odviezť každého po jednom, keďže kvôli zariadeniu sa za mnou nemôžete premiestniť a ja nechcem riskovať jeho zloženie,“ konečne prehovoril Alex.
„Poď Thomas, zoberiem ťa ako prvého,“ navrhol mu.
„Nie ja chcem ísť posledný. Zober Alice,“ zamrmlal neprítomne. Alice sa jemne pozrela na Alexa a pomaličky k nemu kráčala. Alex z nej po celý čas nespustil oči.
„Pripravená?“ spýtala sa a zovrel jej dlaň do svojej. Opatrne prikývla.
Alex zavrel oči a my sme mali možnosť pozorovať jeho modrú energiu, ktorá začala obletovať jeho telo. Zrazu zmizli.
„Bytosti z dimenzií vedia už o otcovej smrti,“ zhlboka sa nadýchol Thomas.
Všetci sme sa k nemu okamžite otočili. Sedel na pohovke s tvárou v dlaniach.
„Ako to vieš?“ opatrne som sa spýtala.
„Zdedil som otcovu schopnosť počuť ich hlasy. Je to strašné. Po celé dni mučia tvoju myseľ. Aj oni trpia. Otec ich ako jediný mal rád a snažil sa ich chrániť. To sa Anthonymu nepáčilo. On totiž neveril, že v nich je niečo dobré. No pri tom cítia rovnako, často krát silnejšie ako my,“ vysvetľoval jemne.
Užasnuto som počúvala, čo hovorí.
„Ešte dnes ich musím navštíviť. Otec im povedal, že som osoba, ktorej môžu dôverovať. Takisto ako aj vám.“
„Pôjdeme do dimenzie?“ spýtal sa Travis.
„Áno, do Wildfriedu. Bytosti v ňom sú najsilnejšie. Ku cudzím ľuďom sú nepriateľskí, takže bude celkom ťažké presvedčiť ich, aby nám dôverovali. Mám dostatok Audumu, aby sme sa odtiaľ včas dostali a dokonca vďaka vám aj jeho spisy, pomocou ktorých ho budem vedieť vytvoriť viac. Preto ich vtedy Anthony otcovi vzal, potreboval prach. Otec si nemal ako vytvoriť ďalší, pretože si postup nepamätal, no teraz máme jeho spisy späť,“ opatrne sa na nás pozrel.
„A ako tvoj otec cestoval medzi dimenziami bez prachu?“ opýtal sa David.
„Bytosti ťa odtiaľ musia pustiť, aby si sa mohol premiestniť naspäť na Zem. To však Anthony nevie, takže ich k tomu nevie prinútiť a musí používať prach. Nikomu inému, len môjmu otcovi to dovolili. Mal ich plnú dôveru,“ vysvetlil Thomas.
„Keby ostatní nemali zelený prach a ostali by tam, tak by ich bytosti zabili?“ opýtala som sa.
„Ako koho. Napríklad Anthonyho by zabili určite, no zatiaľ je príliš silný, aby mu dokázali odporovať. Môžu ho nenávidieť akokoľvek sa to len dá, no nič s tým neurobia, pretože on by ich mihnutím oka dokázal zabiť. Rozprávali to otcovi. Nedokázali však opísať tú vec, čo ich môže zničiť. Vraj ju stále nosí pri sebe. A on si hovorí ochranca Zeme, ktorý ju a dimenzie udržuje v harmónií. Bytosti ho počúvajú len preto, že sa ho boja,“ zamračil sa.
Teraz som mala chvíľu naozaj pocit akoby nám to rozprával Jonathan.
„Asi budem trochu od veci, ale začínam mať strach o Alice a Alexa. Nie sú preč už nejako dlho?“ opýtala sa Jenny vystrašene.
„No do pekla, dúfam, že nie sú v žiadnej dimenzií,“ chytil sa za hlavu Thomas a okamžite vstal z pohovky.
Komentáre
Prehľad komentárov
Len píš, už sa nevieme dočkať :)
jeeej:)
(Deni, 31. 5. 2010 19:05)ja nemám slov:):) ani neviete ako veľmi ste ma potešili:):) teraz som tak nabudená aby som písala ďalej:):) pokúsim sa čo najskôr:):) ďakujem vám naozaj veľmi pekne, moc ste ma potešili:):)
nemám slov
(Adam, 31. 5. 2010 18:15)
krásna kapitola :) ako vždy, to je hotové umenie :)
dúfam že uš sa nebudú toľko trápiť :)
wow
(Simi, 30. 5. 2010 23:26):) Krásne:)...toto sa ti fakt podarilo Deni :) uuplne super kapitola...:)..naozaj kráásne:):*..tešime sa na pokračovanie:) ;)
Bradley is gone but story must go on..
(J4nk0, 30. 5. 2010 23:04)
nadvezujem na Ninu tomu veer, tolko citov pokope a tak dokonale opisane, ze vau. Bradley bude chybat ale dufam ze sa este objavi :* :)ze nie je mu uplny koniec...
aa taak velmi sa tesim na pokracovanie ako nikdy :))
keep posting never give up :*
som unesená...
(Ninuš:), 30. 5. 2010 22:22)Deni, ja som sa normálne rozplakala! Surovo vážne...viem, že som trochu precilivelá, no toto by podla mna dostalo každého..absolútne nádherne a dojemne si tam opísala ten pohreb...nemám slov, to sa nedá opísať...krásne krásne a ešte raz krásne:) dúfam, že teraz ich čakajú už len dobré veci:)) dokonalosť sama o sebe:):*
tak tak
(Adam, 31. 5. 2010 19:08)