Alice:
Zavolali sme sanitku, ktorá Jonathana odviezla. Lekári za príčinu smrti určili zlyhanie srdca. Vplyvom silnej energie, Jonathanovi naozaj prestalo biť srdce, takže to vyzeralo ako prirodzená smrť. V skutočnosti to bol však infarkt menom Anthony Outwind.
Ešte stále nemôžem uveriť tomu, čo sa tu stalo. To proste nie je možné. Veď pred necelou pol hodinou mi Jonathan ošetroval ranu na hlave a teraz je mŕtvy?! Je to ako scenár z najhoršej nočnej mory. Z ktorej som sa už strašne chcela zobudiť. Avšak nič sa nedialo. Stále som tuho objímala Thomasa, ktorý bol tak strašne zúfalý až som si myslela, že mi pukne srdce. Jonathan bol výnimočný človek a navždy budem vďačná za to, že som ho spoznala. Keby sa tak dal vrátiť čas...
Teraz všetci nemo sedia a hľadia do prázdna. Každý jeden z nás bol úplne vykoľajený... To Jonathan nás vytvoril a teraz zomrel, aby nás chránil.
„Ocko nechcel, aby som sa trápil,“ zašepkal Thomas a pomaličky vstal.
„Povedal mi, že keby sa to náhodou nepodarilo a on by zomrel, mám vás vziať do bezpečia,“ sklopil zrak. Opatrne som ho chytila za ruku. Všetci sa naďalej nemo pozerali do prázdna.
„Počkajte ma tu, nech nikto neodíde,“ zhlboka sa nadýchol a vyšiel von z miestnosti. Babs opatrne vstala a podišla k Davidovi, ktorý skľúčene sedel na pohovke s tvárou v dlaniach.
„Nemôžem uveriť tomu, že to monštrum je môj otec,“ zašepkal. Babs mu jemne zložila dlane z tváre a pobozkala ho na líce. Utrápený pohľad v Davidových očiach ma úplne vykoľajil. Babs ho opatrne chytila za ruku a oprela sa mu o rameno. Na protiľahlej pohovke sedela Jenny s Travisom a tiež sa držali za ruky. Alexa som však nikde nevidela. Lepšie som sa porozhliadla po miestnosti a konečne ho zbadala. Stál opretý o stenu v rohu miestnosti, zadumane hľadiac do neznáma. Sám nechápal aké ma pocity. Jonathana totiž vôbec nepoznal, ale mala som pocit, že jeho smrť ho tiež určitým spôsobom zasiahla. Predsalen to bol človek, ktorý nás stvoril a po celý život nás chránil. Každý jeden z nás je jeho dlžníkom. A ja verím, že kúsok z neho bude navždy s nami. Možno práve v podobe Thomasa, ktorý je jeho dokonalou kópiou.
Moju myseľ som venovala tým najrôznejším spomienkam, no pri tom som si neuvedomila, že sa stále pozerám na Alexa. Zrazu zdvihol zrak a naše pohľady sa stretli. To bolo prvýkrát, čo ani jeden z nás neuhol pohľadom. Len som tak stála a vpíjala sa do jeho tajomných očí.
Zrazu však do miestnosti vošiel Thomas s obrovskou taškou. Všetci sme k nemu okamžite zdvihli zrak. Postavil sa do stredu miestnosti a zložil tašku na stôl.
„Toto sú všetky veci, ktoré budeme potrebovať. Otec mi všetko vysvetlil a ja vám to teraz musím referovať. Teraz sa však najprv potrebujeme dostať do bezpečia. Každému z vás dám zariadenie, ktoré si nikdy neskladajte. Zabraňuje totiž tomu, aby sa za vami ktokoľvek premiestnil alebo vás vyhľadal. Bude to ako by sme neexistovali. Musím vám toho veľa ukázať, čo sa týka dimenzií a náplne našej práce, keďže teraz mám všetky otcove vedomosti a schopnosti,“ začal každému rozdávať malý prívesok s retiazkou.
„Neviete o nejakom odľahlom mieste, ktoré nikto nepozná? Potrebujeme byť dostatočne vzdialení od ľudí, keď chceme trénovať naše schopnosti. A samozrejme aj tie nové, ktoré získate prechodom do dimenzií,“ zhlboka sa nadýchol.
„Možno by som vedel o jednom mieste,“ začula som Alexov hlas. Podišiel bližšie a sadol si na pohovku k ostatným.
„O akom?“ spýtal sa Thomas.
„Moji rodičia vlastnia veľký pozemok s domom v lese neďaleko Rochestru. Avšak navštevujeme ho len raz do roka a tento rok sme tam už boli. Takže je teoreticky opustený. Ale každý deň tam chodí správca, ktorý sa stará o kone a o dom,“ vysvetlil.
„To sa mi celkom páči. Dal by sa ten správca odvolať? Pretože bude lepšie ak budeme úplne sami,“ pošúchal sa Thomas na zátylku hlavy.
„Jasné, to nebude žiadny problém,“ prikývol Alex.
„Počkajte, ak to správne chápem, my máme ísť dokonca života bývať na opustenú chatu neďaleko Rochestru a opustiť celý náš doterajší život?“ spýtala sa Babs.
„Nemáme inú možnosť. Neviem nakoľko je Anthony oslabený a ako dlho sa bude zotavovať. Dovtedy však už musíme byť silnejší ako on,“ vysvetlil Thomas.
„A čo moji rodičia?“ zašepkala.
„Povedz im, že musíš odísť. Čokoľvek Babs, ale nemôžeš tu zostať,“ jemne sa na ňu pozrel.
„A čo ak im Anthony ublíži?“ vydala zo seba nešťastne.
„Dáme im tie zariadenia a nech rýchlo odcestujú,“ navrhol.
„Ale oni ma neposlúchnu a už vôbec nepochopia, prečo odchádzam. Nepoznám žiadnu prijateľnú výhovorku,“ nervózne sa hrala s prstami.
„Povedz im pravdu a ukáž im tvoje schopnosti. Myslím, že potom uveria,“ ubezpečil ju Thomas.
„Tak dobre, skúsim to,“ sklopila zrak.
„A všetci ostatní urobte to isté. Ja potom zariadim, aby boli v bezpečí pred Anthonym. Zajtra po pohrebe už musíte byť všetci nachystaní. Vaši rodičia a najbližšia rodina, ktorej by mohol ublížiť, aby vás vydieral, dostane zariadenia. Otec tých retiazok vytvoril dosť. Zoberte si toľko, koľko budete potrebovať,“ vytiahol z tašky škatuľu plnú malých príveskov s retiazkami.
„Prečo sa za ním nepremiestnime, keď je už tak veľmi oslabený?“ zrazu sa spýtal Travis.
„Dobrá otázka,“ skonštatoval Thomas a vytiahol z tašky drobný zlatý čip.
„Presne dnes jeden takýto čip zmizol z otcovho laboratória. Vtedy prišiel na to, že Anthony o ňom už vie. Takýto čip sa nachádza aj vo vašich príveskoch. Nevieme sa za ním premiestniť,“ vysvetlil.
„Ako vieš, že ho má on?“ neveriacky sa spýtal Travis.
„Otec si svoje vedecké pokusy natáčal na kameru. Bola zapnutá aj vtedy, keď sa tam ocitol Anthony. Tento čip bol položený na stole, otec sa na ňom pokúšal niečo vylepšiť. Keď sa vrátil do laboratória, čip zmizol a vďaka kamere vedel prečo...“ posadil sa na stôl.
„Je naozaj pravda, že to vďaka mne objavil tvojho otca?“ zašepkala Babs skľúčene.
„Nie Babs, to nie je pravda. Keď si prišla k nám domov, otec zistil, že pravdepodobne nastal čas, aby sme sa pokúsili zničiť Anthonyho. Prišiel na to vtedy, keď pocítil tvoju silu. Stretol sa už s toľkými ľuďmi so zvláštnymi schopnosťami, že sa to ani spočítať nedá, ale ty si ho úplne prekvapila. A ja som si to uvedomil vtedy, keď si pridala svoju energiu k mojej a Davidovej a vyslala si tlakovú vlnu. Tvoja energia je strašne silná,“ žasol.
Babs sa na neho neveriacky pozerala.
„Otec si dnes po tvojom odchode zložil zariadenie, a tak ho Anthony našiel,“ zašepkal skľúčene a pošúchal si oči.
„Prečo to urobil?“ jemne sa opýtala Babs.
„Pretože nás chcel chrániť. Vedel, že keď bude bojovať s Anthonym, oslabí ho natoľko, že mi ho budeme vedieť poraziť. Aj napriek tomu, že tu šlo o jeho život, bojoval. Bolo to jeho slobodné rozhodnutie. Spýtal som sa ho prečo nepočká, kým nebudeme ešte silnejší. A on mi vysvetlil, že každým dňom strašne slabol, pretože už toto poslanie vykonával príliš dlho, jeho energia vyprchávala. Neskôr by ho možno neoslabil už vôbec. Aj keď mal otec viac schopností, Anthony má novšiu energiu, ktorá je veľmi silná. On ju ešte aj zosilňuje, no otcovi sa nepodarilo prísť na to ako,“ vysvetľoval hľadiac do neznáma.
„Ale on by vôbec nemusel bojovať. Po nejakom čase by sme možno boli silnejší a sami porazili Outwinda. Tvôj ocko mohol pokojne žiť naďalej,“ zašepkala Jenny.
„On to tak ale chcel. Celý život chránil Zem, bolo to jeho poslaním, ktoré miloval. A miloval aj vás. Všetkých vás považoval za svoje deti. Starostlivo si vás pri narodení vybral a každého premiestnil na chvíľu do inej dimenzie. Tak ste získali schopnosti, ktoré sa však začali prejavovať až v šestnástich. A čo sa týka toho, že možno onedlho by ste boli silnejší, nie je to tak úplne pravda. Proces získavania schopností je strašne zdĺhavý, takisto ako aj ich trénovanie. A Anthony o vás už vedel. Otec nemohol dopustiť, aby Outwind zničil to, čo on po celý život chránil a miloval. Sám som nechápal ako mohol byť taký pokojný, keď mi oznámil, že zomrie. Ja som sa skoro zbláznil, no on mi vysvetlil, že to tak chce. Nikdy by si neodpustil, keby nás zničili a on by zostal na žive. Bolo to jeho slobodné rozhodnutie, z ktorého nechcel ustúpiť. Ja to len musím rešpektovať a prežiť to. Jeho najväčším želaním bolo, aby som vás dostal do bezpečia a všetko vám vysvetlil. A ja ho splním,“ povedal jemne.
Priam žasnem nad tým, aký je Thomas skvelý človek. Opatrne som k nemu podišla a sadla si vedľa neho. Jemne som ho chytila za ruku.
„Ďakujem,“ zašepkal. Na chvíľu sa mi zdalo, že to predýchal, keď nám rozprával o tom, čo budeme robiť, no teraz som znovu cítila ako trpí. Opatrne som sa mu oprela o rameno. Vždy tu budem pre neho...
Babs:
O siedmej ráno sme postupne začali odchádzať domov, aby sme sa pobalili a všetko vysvetlili rodičom do pohrebu, ktorý sa bude konať o štvrtej. Nemala som ani poňatia ako to našim oznámim.
„Čau mami, mám zvláštne schopnosti a chránim Zem pred bytosťami z dimenzií. Musíte rýchlo odísť, lebo váš život je v ohrození,“ nacvičovala som.
Nie, to nie je to pravé.
„Musím sa s vami porozprávať. Chránim Zem pred bytosťami z dimenzií,“ a následne vypustím blesk z ruky alebo privolám vodu. Vlastne sa môžem rovno premiestniť pomocou mysle.
Nie, to nie je dobrý nápad. Nepochopili by to.
Ešte stále som stála pred Bradleyho domom. David pred chvíľou odišiel domov, aby si vzal všetky svoje veci. Chcela som mu to zakázať, pretože som sa bála možnosti, že tam bude aj jeho otec. No on trval na svojom.
„V skutočnosti by som ho rád stretol,“ zamračil sa.
„Nie Dave, nechcem aby sa ti niečo stalo,“ zašepkala som skormútene. Neodpovedal mi len sa opatrne usmial.
„No tak Dave,“ prosila som ho. Jemne ma pobozkal na pery a potom bez slova vzlietol. Bojím sa o neho... Nechcem aby spravil nejakú hlúposť.
Teraz by som však už konečne mala ísť domov, pomyslela som si. Zavrela som oči a pomocou energie som sa premiestnila do vstupnej haly v našom dome. Podišla som k dverám, otvorila som ich a potom znovu zavrela. Myslím, že to bolo dostatočne efektné na to, aby to vyzeralo tak, že som prišla dverami. Nemôžem sa totiž premiestniť hneď pred nich, to by bol príliš veľký šok. Na všetko treba ísť pekne pomaličky a rozumne.
„Mohla by som vedieť kde si bola celú noc?“ začula som mamin hlas od obývačkových dverí. Rýchlo som k nej zdvihla zrak.
„Všetko vám vysvetlím o chvíľku v obývačke,“ ubezpečila som ju a začala si vyzúvať tenisky.
„Žiadne o chvíľu, ale okamžite,“ zamračila sa a ukázala smerom na gauč, kde sedel ocko.
„Fajn,“ zamrmlala som a nasledovala jej ruku. Ja som ju chcela ušetriť okamžitého ranného šoku, ale ona ho chce teraz. Sadla som si na pohovku oproti ockovej. Mama si k nemu hneď prisadla a obaja na mňa nahnevane hľadeli.
„Neviem, ako mám začať,“ zašepkala som. Ich vrásky na čele sa ešte viac prehĺbili, tak som radšej hneď pokračovala.
„Ja... ehm... ja som..“ snažila som sa zo seba niečo dostať, ale nejako to nešlo.
„Preboha ona je tehotná!“ vykríkla mama hystericky.
„Čo?“ vypúlila som na ňu oči. Ako na to preboha prišla?!
„Och môj bože, moja dcéra je tehotná! Ty si fakt tehotná! Vidím to na tebe! Pribrala si! Och bože prečo som si to nevšimla skôr?!“ chytila sa za hlavu.
„Pribrala som?!“ teraz som už bola mimo aj ja.
„Takže si to priznala!“ pokrútil hlavou otec.
„Do pekla ja nie som tehotná, to vy ste paranoidní!“ nahnevane som vstala z pohovky. Obidvaja sa na mňa vyjavene pozreli.
„Tak čo si?“ zašepkala mama.
„Aj by som ti to rada povedala, keby si vedela počúvať a nerobila unáhlené závery,“ zamračila som sa.
„Nebuď drzá Beatrice,“ povedal otec. Do pekla, čo je na tom drzé?! Oni sú už fakt úplne mimo?!
„Nie som drzá a nie som ani tehotná,“ zavrčala som a naspäť si sadla na pohovku. Ani jeden nič nehovoril, len na mňa spýtavo hľadeli.
„Len si po niečo skočím,“ vyšla som von z miestnosti. V kuchyni som si napustila plný pohár vody a potom sa vrátila naspäť do obývačky. Položila som ho na stôl medzi našimi pohovkami. Mama s otcom sa na mňa nechápavo pozerali.
„Neprerušujte ma,“ zašepkala som a sadla si na pohovku. Vystrela som jednu ruku a namierila ju na pohár. Voda v ňom začala pomaličky žblnkotať až som ju z neho postupne celú vybrala a blúdila ňou vo vzduchu. Potom som ruku rýchlo sklopila. Voda okamžite zletela na laminátovú podlahu.
„Po prvé, viem ovládať vodu,“ jemne som sa usmiala.
„To ako?“ prekvapene sa na mňa pozrela mama.
„Neprerušuj ma, dostanem sa k tomu,“ vysvetlila som. Potom som spojila moje dlane a začala medzi nimi vytvárať červenú energiu.
„Po druhé, toto je moja energia,“ zašepkala som a poslala guľôčku energie na pohár, ktorý okamžite praskol a rozletel sa na tisíc častí.
„A vďaka tejto energii sa viem aj premiestňovať, to je po tretie,“ vstala som z pohovky so zavretými očami. Premiestnila som sa do mojej izby a potom zišla dolu schodmi naspäť do obývačky. Mama s ockom stále nechápavo sedeli na pohovke.
„Mám zvláštne schopnosti a chránim Zem pred bytosťami z dimenzií. Viem, že pre vás to je naozaj absurdné, ale všetko, čo som vám tu povedala je pravda,“ posadila som sa k nim na pohovku a chytila ich za ruky.
„Ako je to možné... toto všetko?“ opýtala sa ma mamina pomaličky a tuho stisla moju ruku.
„Jeden vedec, Jonathan Bradley ma premiestnil do dimenzie, kde som získala tieto schopnosti, ešte keď som bola maličká. A v šestnástich sa u mňa začali prejavovať v podobe elektrizovania a podobných vecí. Pamätáte si náhrdelník, ktorý ste mi raz darovali? Chránil ma pred tým, aby sa ktokoľvek s podobnými schopnosťami ako mám ja, za mnou premiestnil alebo ma vyhľadal. Lenže ja som si ho zložila a oni ma našli. Presnejšie Anthony Outwind ma našiel. On je ten muž, ktorý ma chcel zabiť, keď som bola malá, no Bradley ma ochránil vďaka tomu náhrdelníku. Teraz sa však pokúsil obrať ma o schopnosti, presne včera. No nepodarilo sa mu to a on zabil Bradleyho. Všetko to bolo vopred naplánované, aj to, že vy dostanete prácu vo WAYFE. A teraz ste v nebezpečenstve,“ zašepkala som.
„V nebezpečenstve?“ vydýchla mama.
„Áno. Dám vám ale náhrdelníky, ktoré vás ochránia pred Outwindom a vy musíte rýchlo odcestovať. Neviem nakoľko sme ho včera oslabili,“ vytiahla som z vrecka dva prívesky s retiazkou a každému jeden vložila do ruky.
„Ty pôjdeš s nami?“ spýtal sa ocko.
„Nemôžem. Toto je mojím poslaním. Dnes po Brad-leyho pohrebe odchádzam spolu s ostatnými. Budeme v kontakte, sľubujem. Ale ja musím pomôcť chrániť Zem pred Outwindom a bytosťami z dimenzií,“ vysvetlila som.
„To ti nemôžeme dovoliť Babs,“ zašepkala mama.
„Mami ak im nepomôžem zomrie strašne veľa ľudí. Len spolu dokážeme dať všetko do poriadku,“ nešťastne som sklopila zrak.
„Ešte dnes musíte odcestovať. Prosím vás o to.“
„Babs, ale čo bude s tebou? Neprežili by sme keby sa ti niečo stalo,“ pokrútil hlavou otec.
„Ja budem v poriadku. Sami ste videli, čo dokážem a tieto schopnosti sa budú ešte zlepšovať. Sľubujem, že vám každý deň zavolám, aby ste boli pokojní. Teraz sa všetci musíme ísť pobaliť, nemáme veľa času,“ opatrne som vstala z pohovky.
jeeej:)
(Deni, 31. 5. 2010 19:07)