21.Vojna bleskov
Travis:
Kým sa ku mne Jenny dostala, skoro som sa zbláznil. Naozaj som od toho nemal ďaleko, keď som ju zrazu zbadal. Utekala smerom ku dodávke s vystrašeným výrazom.
„Travis... Babs, Alice... t-treba.. im pomôcť,“ vydala zo seba zadychčane a rýchlo mi podala škatuľu so spismi.
„Pokoj, Jenny, všetko zvládneme,“ objal som ju okolo pliec. Celá sa triasla.
„Na čo čakáš Trew, premiestni sa tam!“ povedala nešťastne.
„Skúsil som to, ale neviem sa za nimi premiestniť. Mám pocit, že som vydal až príliš energie a nemám jej dosť. Neviem im pomôcť,“ sklopil som zrak.
„Nie, nie, nie,“ krútila hlavou a po lícach jej začali stekať slzy.
„Musíme im pomôcť Travis, čo to nechápeš?“ zavzlykala.
„Dobre. Poď,“ hodil som spisy do dodávky, chytil ju za ruku a rozbehol sa smerom k budove.
„Zneviditeľni nás prosím,“ požiadal som ju. O chvíľu nás už nikto nevidel.
„Ktoré poschodie?“ spýtal som sa jej utekajúc cez dvere.
„Piate,“ povedala nervózne.
Zastali sme pri výťahu a privolali ho. Počkali sme pár minút, no nič sa nedialo. Výťah nefungoval.
„Nie, nie, nie,“ zavzlykala Jenny.
„Niekde tu musia byť schody,“ rozbehol som nájsť ich, no pri tom som pustil jej ruku a znova bol viditeľný.
„Čo tu robíte?“ zakričal na mňa strážnik. Ignoroval som ho a utekal ďalej. Do pekla kde sú tie schody?!
Zrazu však do mňa napálila mohutná postava a pritlačila ma k stene. Bol to strážnik. Začal som sa vzpierať, no o chvíľu pribehli ďalší. Nie do pekla, ani premiestniť sa neviem!
„Pustite ho, to je môj priateľ,“ začul som známy chlapčenský hlas. Otočil som hlavu. David. A vedľa neho stál Alex.
„Vďakabohu,“ vydýchol som. Strážnici začali pomaly ustupovať.
„Prepáčte pane, to som nevedel,“ sklonil hlavu ten, čo ma pritlačil o stenu.
„Do pekla David.... Babs... a Alice.. tvoj otec ich chce obrať o schopnosti, do pekla, musíš im pomôcť,“ dostal som zo seba rýchlo.
„O čom to hovoríš?“ podišiel bližšie.
„Do pekla, choď na piate poschodie, do pekla,“ ťažko sa mi rozmýšľalo. Už som nemal takmer žiadnu energiu a pomaly som slabol. Obraz pred očami sa mi rozmazával. Čo sa to so mnou deje?
„Pomôžte mu,“ prikázal David a potom som už len videl dve rozmazané postavy vzďaľujúce sa odo mňa.
David:
Keď sme sa dostali do dostatočnej vzdialenosti od normálnych ľudí, Alex nás premiestnil do veľkej bielej miestnosti, pravdepodobne laboratória. Okamžite som spozoroval otca stojaceho pri veľkom guľatom prístroji v strede. Bol nám otočený chrbtom a zadával niečo na malej klávesnici zabudovanej v tej veľkej veci, keď sa zrazu otočil a zbadal nás.
„Musím vám zatlieskať, je neskoro. Beatrice si o chvíľu nebude nič pamätať,“ hystericky sa zasmial.
„Ty..“ nenachádzal som správne slová. Zúrivosť vo mne vrela na najvyššom stupni. Chcel som sa rozbehnúť a vymlátiť z neho ten priblblý úškrn, no Alex ma predbehol. Rozbehol sa k otcovi skôr, ako si to stihol všimnúť a celou silou mu vrazil do tváre. Ten narazil do protiľahlej steny a s bolestivým výkrikom dopadol na zem.
„To bolo za Babs,“ povedal Alex rozzúrene, znovu k nemu podišiel a vrazil mu ešte jednu. Počul som zapraskanie kostí a následne otec upadol do bezvedomia.
„A toto za Alice,“ zhlboka sa nadýchol. Vtedy som si všimol bezvládne Alicine telo neďaleko otcovho. Preboha, čo sa tu stalo? Alex k nej okamžite pribehol a ja som sa zatiaľ pokúsil otvoriť prístroj. Do pekla aký je kód?! Do pekla, nie, toto nie. Zúfalo som sa snažil prístroj vypnúť. Skúsil som otcov dátum narodenia, všetky možné čísla čo ma napadli, no ani jedno nebolo správne. Od zúrivosti ma skoro porazilo. Bez toho aby som si to uvedomoval som zrazu vystrel ruku k prístroju, z ktorej vystrelil obrovský blesk. Ten narazil do otvoru a dvere sa otvorili. Nevenoval som tomu veľkú pozornosť. Okamžite som vbehol do vnútra. Svetlo z miestnosti však vnútro prístroja príliš neosvetlilo a tak som skoro nič nevidel. Blúdil som v tme. Onedlho som ju konečne zbadal. Ležala bezvládne v kúte. Okamžite som spoznal zmes plynov, ktorými ju omámil. Rajský plyn s dávkou oxidu uhoľnatého. Rýchlo som ju vzal do náručia a vybehol s ňou von. Nereagovala. Do pekla Babs, toto nie. Poznal som účinky týchto plynov veľmi dobre. Ak sa ich nadýchaš príliš veľa môžeš upadnúť aj do kómy. Babsin dych bol príliš slabý. Nepáčilo sa mi to.
„No tak Babs, poď,“ snažil som sa ju prebrať. Zhlboka sa nadýchla až ju vystrelo.
„Tak strašne ma bolí hlava,“ zaskučala so zavretými očami a rozkašľala sa.
„To bude v poriadku, poď musíme odtiaľto odísť. Alex?“ zakričal som na neho pritiahnuc si Babs tesnejšie k sebe.
„Preberá sa,“ vydýchol si a vzal Alice do náručia.
„Poď musíme si pohnúť,“ kývol som mu smerom k dverám. Rýchlo sme z nich vyšli a ja som ich zabuchol.
„Čo urobíme s tvojím otcom?“ spýtal sa ma Alex.
„Nemám ani poňatia,“ zhlboka som sa nadýchol.
„Musíme ísť za Bradleym. On bude vedieť, čo s ním máme robiť,“ zamrmlala Babs.
„Dobre, tak sa ide za Bradleyim, no najprv musíme vyzdvihnúť ostatných,“ zatvoril Alex oči a všetkých štyroch nás premiestnil za Jenny a Travisom.
Babs:
V hlave mi trešťalo ako o život a nemala som poňatia, kde sa nachádzam.
„Bee, je ti lepšie?“ začula som Davidov hlas. Opatrne sa nado mnou skláňal. Avšak videla som len jeho obrys. Všetko sa mi rozmazávalo.
„Ani nie, vôbec ťa nevidím,“ chytila som sa za hlavu. Tá bolesť bola niečo ako keby mi tisíc malých mužíčkov búchalo kladivkom po hlave. No postupne znižovali tempo.
„Babs, nevieš náhodou, či ti zostali schopnosti?“ spýtal sa ma opatrne.
„Je vôbec nejaká možnosť, že ma o ne neobral?“ zamračila som sa, keď som si na toho muža spomenula. V tej chvíli sa mi strašne zatočila hlava.
„Neviem, dúfam, ale, že sa mu to nepodarilo,“ zhlboka sa nadýchol. Popravde, vôbec netuším, či mi schopnosti zostali. Nepociťujem nijakú výraznú zmenu až na bolesť.
„Kde to sme?“ spýtala som sa. Už som pomaličky začala rozoznávať farby.
„U mňa v izbe, ostatní išli k Bradleymu,“ vysvetlil.
„Do pekla!“ okamžite ma vystrelo a moja myseľ znovu začala racionálne uvažovať.
„Čo sa deje?“ postavil sa David.
„Bradley je v nebezpečenstve, tvoj otec ho chce zničiť,“ rýchlo som vstala z postele.
„Môj otec je zavretý v laboratóriu, nemá mu ako ublížiť,“ nechápavo sa na mňa pozrel.
„Tvoj otec má všetky naše schopnosti. A tým všetky, myslím úplne všetky, takže sa dokáže premiestniť pomocou mysle kamkoľvek chce!“ chytila som sa za hlavu. Čo teraz?! Do pekla, čo teraz?!
„To nemyslíš vážne,“ pokrútil hlavou.
„Myslím,“ chytila som ho za ruku a zavrela oči. Okamžite nás obklopila moja energia a my sme sa premiestnili do Bradleyho domu. Pri premiestňovaní sa mi však strašne zatočila hlava a tak to trvalo trochu dlhšie ako obvykle. Keď sme sa konečne ocitli v obývacej miestnosti čakalo nás nemilé prekvapenie. Obaja sme zostali stáť ako obarení.
V miestnosti bola vojna bleskov, doslovne. Všade okolo nás metali lúče energií. Všetko horelo, lietalo, niektoré veci boli roztrieštené na milióny častí. V samom strede som rozpoznala dve postavy. Keď som lepšie zaostrila zrak spoznala som ich. Jonathan a Anthony. Obidvaja mali vystreté ruky a vysielali z nich energiu, ktorá útočila na toho druhého. Anthonyho energia však bola silnejšia a pomaly zatláčal Jonathana do úzadia.
„Preboha!“ zalapala som po dychu. Moje zúfalstvo vzrastalo rovnakou rýchlosťou ako Bradleyho energia slabla. Chcelo sa mi plakať. Musím mu nejako pomôcť!
V tom však zrazu pribehol do miestnosti Thomas spolu s ostatnými.
„Nie otec!“ zakričal Thomas a rozbehol sa k nemu. Jonathan sa na neho pozrel a jemne prikývol.
„Nie otec, prosím nie!“ zakričal znovu a mne skoro puklo srdce, keď som pocítila jeho zúfalstvo. Preboha nie!
Jonathan sa jemne usmial, potom zavrel oči a spustil ruky. V tom sa mu Outwindova energia zavŕtala do tela a jeho odhodilo na najbližšiu stenu. Nevládne dopadol na zem.
„Nie!“ doľahol ku mne ten najzúfalejší zvuk, aký som kedy počula. Thomas... Celé jeho telo sa triaslo a metali ním pocity. Odvrátil hlavu od nevládneho otcovho tela a nenávistne sa pozrel na Outwinda. Zrazu vystrel ruky oproti Anthonymu a z jeho dlaní začali strieľať blesky. No Outwind ich včas odvrátil.
„Pomôžte mi!“ zakričal Thomas. Pomôcť? Preboha, ale ako?!
David okamžite vystrel dlane a jeho energia sa spojila s Thomasovov. No Anthony stále odolával. Ako to urobili?! Ja to predsa neviem, nervózne som zápasila s pocitmi v mojom vnútri. Bola som zúfalá, no aj napriek tomu som sa pokúsila napodobiť ich pohyb rukami. Podarilo sa. Z mojich rúk vystrelil mohutný blesk, taký silný až sa po miestnosti rozvírila tlaková vlna. Takže som predsalen neprišla o schopnosti. Všetci sa na mňa prekvapene pozreli. Alex, Jenny a Alice sa tiež okamžite pridali a spolu sme vytvorili silný elektrický prúd, ktorý postupne zatláčal Outwindovu energiu. Zapojila som všetky sily, čo mi zostali a pokúsila sa zosilnieť prúd. Anthonyho tvár bola bolestne skrivená. Už nemal veľa síl. Zrazu ruky spustil a naša spoločná energia ho poslala na protiľahlú stenu, ktorú prerazil vlastným telom a pristál na tvrdej zemi v záhrade Bradleyovcov. Okamžite sme všetci sklopili ruky. Thomas sa rýchlo rozbehol k otcovi a David vyletel cez dieru do záhrady, aby skontroloval ako skončil jeho otec. Alex ho hneď spolu s Travisom nasledovali. Ja som zostala onemene hľadieť na utrápený Thomasov pohľad. Srdce mi išlo roztrhnúť. Thomas pokýval hlavou.
„Vedel, že zomrie,“ zašepkal.
Sťažka som preglgla. Nie to nie je pravda. Bradley nemôže byť mŕtvy. Nie, nie, nie, nie, nie, nie...
Thomas sedel pri otcovi so zavretými očami a nezrozumiteľne niečo hovoril.
„Zomrel,aby nás chránil,“ povedal s tvárou skrivenou od bolesti. Nedokázala som sa viacej pozerať ako trpí. Zakryla som si oči dlaňami. Prosím nie, toto sa nemalo stať, nie, nie, nie...
„Thomas,“ zašepkala Alice. Opatrne si k nemu kľakla a tuho ho objala. V tej chvíli sa Thomove telo úplne roztriaslo a on sa rozplakal. Po lícach mu stekali horúce slzy a on plakal čoraz viac. Všetci sme len nemo stáli, neschopní slova. Moje srdce sa pomaly rozpadávalo od bolesti, keď som si uvedomila, že Thomasovi neviem nijako pomôcť. A tak veľmi som chcela... Bol tak strašne zúfalý až ma to bolelo.
Zo steny zrazu zoskočil David a kráčal smerom k nám šúchajúc sa za hlavu.
„Nie je tam. Nikde. Zmizol,“ pokrútil hlavou.
„Ako to myslíš?“ zamračil sa Thomas a okamžite vstal. David sa prekvapene porozhliadol po miestnosti a zastal pohľadom pri Jonathanovi.
„Preboha. On je...“ vydýchol Dave, lapajúc po vzduchu.
„Chceš tým povedať, že môj otec zomrel zbytočne?!“ zakričal Thomas s bolesťou v hlase.
„O čom to hovoríš?“ jemne sa spýtala Alice a chytila ho za rameno. V jej očiach sa zračil obrovský smútok. Chápala, aké je to stratiť rodiča...
„Otec... bojoval s Outwindom, aby ho oslabil. Jeho energia postupom času veľmi slabla, bolo načase aby mi odovzdal svoje schopnosti. Chcel, aby sme porazili Outwinda, keď ho on oslabí, tým, že sa nechá zabiť. A vy ste mi práve oznámili, že sa to nepodarilo! Ako sa mám asi cítiť?!“ zakričal zúfalo.
V miestnosti nastalo hrobové ticho.
Komentáre
Prehľad komentárov
ďakujem ďakujem :):):) moc ste ma potešili:):)
chudačik Thomas:(
(Ninuš:), 27. 5. 2010 17:55)aach tak som to s Thomasom prežívala že až...skvele si to opísala:)..táto kapitola dokonca predčí tú minulú, čo je už úplné sci-fi :D jednoducho tlieskam!:) perfektné:)
:))))
(Simi, 27. 5. 2010 17:45)Deni ja už fakt ani neviem čo mám písať ....bolo to krásne :)
no teda
(Adam, 27. 5. 2010 8:05):O Deni, super kapitola! Ty si zo mňa normálne spravila závisláka! To som zvedavý ako to dopadne :O
ďakujem:):)
(Deni, 29. 5. 2010 14:31)