1.Odkaz
Ležím v posteli a pozerám sa na drevený strop v mojej izbe. Je 3:30. Zase som sa prebrala tak skoro. Deje sa to už niekoľko týždňov. Nechcela som si to priznať, ale už musím. Som čudná. A to myslím vážne. V poslednom čase som obklopená samými zvláštnymi vecami, ktoré si vôbec neviem vysvetliť. Tak napríklad minulý týždeň ma zavolala riaditeľka do jej kancelárie pretože sa musí so mnou porozprávať o mojich 3 neospravedlnených hodinách. A ako som tak čakala pred riaditeľňou strašne som si želala, aby teraz riaditeľke do toho niečo vošlo. Nemohla som predsa dopustiť, aby si zavolala našich do školy. Potom by som bola nútená povedať im kde som bola a to som za žiadnych okolností nesmela. Veď by ma zabili! No nie doslova, ale bol by z toho obrovský problém. Priala som si, aby som bola doma a pozerala televízor...A tak som si v mysli predstavila našu obývačku..A zrazu...no proste sa mi to možno len snívalo, ja si to inak neviem vysvetliť....ale bola som doma a pozerala seriál “Zajtrajšie noviny“. Sedela som na pohovke a predo mnou hučal televízor. Presne tak ako som si to želala. Ja to nechápem. Určite sa mi to muselo len snívať...Ale to nebol len jeden takýto skutočný sen. Bolo ich veľa a všetky rovnako čudné. To však to nie je jediný dôvod prečo si myslím, že nie som v poriadku. Teraz sa nesmejte, je to totiž fakt. Ja všetkých elektrizujem! Viete aké to je hrozné? Ako keby som bola nabitá nejakou energiou. Koho sa dotknem, toho potrasie. Jednoducho ním prejde elektrický prúd alebo napätie, ktorého zdrojom som ja. Strašne ma to trápilo a tak som sa radšej držala v ústraní a nikoho som sa nedotýkala. Dávala som si naozaj pozor. Lenže pred dvoma týždňami som mala pätnásť rokov a tak sa rodičia rozhodli, že mi usporiadajú obrovskú narodeninovú oslavu. A čím sa väčšinou začínajú oslavy? Gratulovaním. A s čím samozrejme súvisí podávanie rúk. V mojom prípade podávanie elektriny druhej osobe. Ani si neviete predstaviť aká som bola nervózna z tej oslavy. Musela som sa toho nejako zbaviť... V čom mi mohol pomôcť jedine môj plyšový macko. Už som trénovala ovládanie elektrizovania asi dve hodiny, ale stále keď som sa ho dotkla. sa mu naježili plyšové chĺpky. Preboha veď sa musím raz vybiť! Prosím chcem sa naučiť ovládať to elektrizovanie. Sústredila som sa na svoju žiadosť. Ja to dokážem, hovorila som si stále dokola. V mysli sa mi utvoril obraz ako podávam mackovi ruku, ako ho objímam a s ním sa nič nedeje -neelektrizujem ho. A tak som pomaly vystrela svoju pravú ruku a jemne pohladila macka po hlavičke. A...nič. Bol v úplnom poriadku. Nezelektrizovala som ho. Naučila som sa ovládať svoje elektrizovanie. Už som si pripadala menej čudná, lenže sa stalo zase niečo, čo som si nevedela vysvetliť. Mne stačí len päť hodín spánku! Je jedno kedy idem spať, stále spím len päť hodín. Aj keď som počula, že ľudský organizmus si sám dokáže zvyknúť na to, že mu bude stačiť len určitá dávka spánku, ale to len vtedy keď bude človek niekoľko rokov stále chodiť spať o desiatej a vstávať o tretej. Musí si jeho organizmus na to zvyknúť. Lenže môj nemal ako. Chodila som spať všelijako. Niekedy som spala 5 hodín, niekedy 10.Tak som teda začala uvažovať nad tým, či to nesúviselo s tou energiou. Žeby som jej mala až priveľmi? Nie sú náhodou ľudia, ktorí majú priveľa energie hyperaktívni? Ale ja som si nikdy nepripadala nijak zvláštna. Bola som obyčajné dieťa- ako všetky ostatné.
Začalo mi byť nejako teplo. Vstala som a zamierila k balkónovým dverám. Keď som ich otvorila, ovial ma príjemný chladný letný vánok. Je jún. O dva týždne končí škola a budú letné prázdniny. Zbožňujem leto. Ale veď kto nie? Lenže je tu jedna vec, ktorá ma trápi. Tento rok končím deviaty ročník a naši sa rozhodli, že sa budeme sťahovať. Opäť. Naposledy sme sa sťahovali sem, keď som mala tri. Prežila som tu dvanásť, pravdepodobne najkrajších rokov môjho života. Bude mi to tu ohromne chýbať. Aj keď mama tvrdí, že v Bostone sú omnoho lepšie podmienky pre moje stredoškolské štúdium ako v Orlande. Možno budem chodiť na lepšiu školu, ale mám sa vzdať všetkých mojich priateľov? Čo bude s Adamom a Rebeccou? Už ich nikdy neuvidím? Prečo sa musím sťahovať z krásnej a slnečnej Floridy do toho prekliateho Bostonu? Po líci mi stiekla slza. Rýchlo som ju zotrela. Nie, nesmiem plakať. Vždy som si hovorila, že musím byť otvorená novým možnostiam. Možno ma tam čaká niečo pekné. Začnem rozmýšľať nad niečím iným.
Koľko je vlastne hodín? Štvrť na päť. Ok, čo budem teraz robiť? V škole sa už neučíme, takže nemám ani žiadne domáce úlohy. Tak sa oblečiem, nakŕmim rybičky a pôjdem von pohladkať našich dvoch krásnych vlčiačikov. Otvorila som skriňu, vytiahla moje bledožlté minišaty a natiahla ich na seba. Potichúčky som otvorila dvere na mojej izbe, aby som nikoho nezobudila. Zišla som dolu schodmi a v kuchyni si nasypala plnú misku cereálií. Za chvíľu začne svitať. Mám rada východ slnka, aj keď v poslednom čase som ho videla naozaj dosť často. No stále ma dokáže očariť. Otvorila som chladničku a vybrala mlieko. Naliala som ho na cereálie a opäť som sa ponorila do rozmýšľania. Ani neviem nad čím. Len som tak sedela a pozerala do neznáma. Zrazu som mala pocit, že môj mozog pracuje strašne rýchlo. Cítila som, ako sa mi tam všetko krúti a strašne to bolelo. Z rúk mi vypadla lyžička a rýchlo som si chytila hlavu. Prosím nech to prestane! Prosím! Nič som nevidela. Len som cítila ako mi tisíc malých mužíčkov búcha kladivkom po hlave.
Neviem ako dlho to trvalo, no zrazu to prestalo. Panebože ja som chorá! Čo sa to so mnou deje? Celá som sa triasla a nebola som schopná pohybu. Sedela som to asi pol hodinu keď som sa konečne odvážila vstať. Zamierila som k vchodovým dverám. Myslím, že sa potrebujem nadýchať čerstvého vzduchu. Už som sa chystala otvoriť dvere, keď som si zrazu na dlážke všimla malý skrkvaný papierik. Zohla som sa a zodvihla ho. Začala som čítať. To čo na ňom bolo mi trochu nahnalo strach. Stálo tam: “Vitaj v klube. Čoskoro sa stretneme. T.“ Zostala som stáť ako primrazená. Čo to má znamenať? Niekto si zo mňa robí srandu? Alebo to súvisí s tým, čo sa so mnou deje? Žeby o tom niekto vedel?
„Dobré ráno Babs(Bebs).Prečo si tak skoro hore?" začula som mamin hlas.
„Vieš, nemohla som spať...“ usmiala som sa.
„Necítiš sa dobre?" spýtala sa.
"Nie, všetko je v poriadku," ubezpečila som ju.
Zamierili sme do kuchyne.
„Dáš si niečo na raňajky?“
„Nie ďakujem, už som raňajkovala. Idem si hore čítať o tom gymnáziu v Bostone, kde nastúpim od budúceho septembra,“ usmiala som sa na ňu aj keď ma to vôbec neteší.
Viem, že tam ocko bude mať dobrú prácu a tiež, že je to pre neho dôležité. Budem sa s tým musieť zmieriť.
Vošla som do izby a zavrela za sebou dvere. V akom klube som? To písmeno na konci odkazu -„T“- je asi iniciál, ale keď ja nikoho s takým iniciálom nepoznám, tak ako môže on alebo ona poznať mňa? Možno tie veci ktoré sa mi dejú s tým človekom nejako súvisia. Ale ako? Žeby na mne keď som bola malá robili nejaké pokusy? Ale nie, to určite nie. To by naši nedovolili.
Sadla som si za písací stôl a rozprestrela papierik pred seba. Musí na ňom byť ešte niečo. Začala som skúmať čie písmo by to mohlo byť. Vyzerá skôr chalanské aj keď tak môže písať aj dievča. Neviem, ale niečo mi hovorí, že to písal chlapec. Niekto, kto vie čo sa so mnou deje a možno aj vie prečo...