Babs:
Keď som premiestnila domov, bolo už niečo po pol šiestej. Vonku bola strašná búrka a na to, že je júl až príliš veľká tma. Nepáči sa mi to. Vzduch bol dusný a ťažko sa mi dýchalo. Mama s ockom ešte neboli doma. Na kuchynskom stole ma čakal lístoček.
Išli sme na dôležité zasadanie firmy spojené s večierkom. Vrátime sa až neskoro v noci. Ľúbime ťa.
Dnes je zasadanie vo WAYFE a večierok? Veď sa tam chceme vlámať! Do pekla, musím zavolať Travisovi. Vzala som do rúk mobil a vytočila jeho číslo.
„Ahoj Babs,“ ozvalo sa z druhej strany telefónu.
„Ahoj Trew. Volám ti lebo som zistila jednu vec a bojím sa, že sa tým náš plán skomplikuje.“
„Akú?“
„Dnes je zasadanie vo WAYFE a aj večierok celú noc. Asi budeme musieť preložiť vlámanie.“
„Nie, nemyslím si. To je práveže dobré. Sústredia sa na iné veci ako stráženie archívu,“ povedal po chvíli.
„Myslíš?“
„Hej , ale ešte to skontrolujem,“ ubezpečil ma.
„A inak tie hard disky, zachovalo sa niečo?“
„Práve na tom pracujem, vyzerá to tak, že značnú časť budem vedieť zachrániť.“
„Som rada. Tak o jedenástej u Jenny. Ahoj Trew,“ rozlúčila som sa.
„Vidíme sa,“ zložil.
Mám taký zvláštny pocit, že sa o chvíľu stane niečo zlé. Ale neviem čo. Možno ma k tomu naviedlo počasie. Tá čierna obloha, blesky, hromy... Podľa mňa to neveští nič dobré.
Nepokojne som vyšla hore schodmi, ľahla si na posteľ a zavrela oči. Zrazu však vonku udrel blesk a mne osvetlilo celú izbu. Presne ako vtedy...
So strachom som sa poobzerala po celej izbe. Všade bola tma, presne ako v tú noc a mne sa začali vracať spomienky, ktoré som už dávno potlačila do najhlbšieho kúta mojej pamäte.
Mala som asi tri roky. Vtedy sme ešte nebývali v Orlande, ale niekde inde. Nepamätám sa presne kde. Bol to veľký biely dom a ja som mala hore na úplnom konci poschodia malú izbičku. Mamička s ockom už spali, ale ja som nemohla. Snívali sa mi zlé sny. V tú noc bola strašná búrka. Zrazu som začula tiché kroky a zavŕzganie schodov. Cez deň som sa na tom stále smiala, lebo vždy keď na ne niekto stúpil, zavŕzgali. Avšak teraz mi nebolo do smiechu. Niekto šiel hore po schodoch. Okamžite ma pochytil náhly strach a ja som sa schúlila hlbšie do periny. Vŕzanie pokračovalo. Srdce mi bilo ako splašené. Zvuk krokov sa približoval. Prosím nie, modlila som sa. Zakryla som si uši prikrývkou, no nepomohlo to. Začula som ako sa niekto dotkol kľučky na dverách mojej izby a potichu ju stlačil. Zamrazilo ma. Dvere sa otvorili a do moje izbičky vošla mohutná čierna postava. Rýchlo som zavrela oči a nahovárala si, že to je len sen. Nebol. Postava urobila tri kroky a podišla ku mojej posteli. Cítila som dažďové kvapky dopadajúce na moju tvár, z čoho som usúdila, že osoba prišla z vonka. Zatajila som dych.
V tom strašne zahrmelo a celú moju izbu osvietil blesk. Otvorila som oči a stretla sa s pohľadom prenikavých modrých očí. Stál nado mnou a hrozivo sa na mňa mračil. Nikdy predtým som toho muža nevidela.
Zakričala som z plných pľúc, ale on mi chytil ústa.
„Tíško moja malá,“ zašepkal piskľavým hlasom.
Pomrvila som sa, ale pevne ma držal.
„Si pre nás príliš nebezpečná, vieš? Musím to urobiť,“ jemne mi prešiel prstom po líčku. Moje vystrašené očká nasvedčovali tomu, že som vôbec nechápala o čom hovorí.
Trpko sa usmial a potom schytil môj vankúš do ruky. Nechápala som, čo chce urobiť. Zrazu ho pritlačil na moju tvár a začal ma dusiť. Vzpierala som sa najviac ako sa len dalo, ale bol silnejší. O chvíľu som už v pľúcach nemala takmer žiadny vzduch. Vtom som však začula ockov hlas.
„Čo to robíte?!“ zakričal nahnevane a odstrčil odo mňa mužovu ruku s vankúšom.
Ten sa len zasmial a odrazu zmizol. Ocko ku mne podišiel a jemne ma vzal do náručia.
„Moja maličká, si v poriadku?“ tuho ma zovrel. Nebola som schopná slova, pretože som ešte stále lapala po vzduchu. Ako malé dieťa som svoje pocity dokázala vyjadriť jedine plačom. Strašne som sa bála.
Na druhý deň sme sa odsťahovali. Nikdy sme nezistili kto bol ten muž, čo ma chcel zabiť.
Postupom rokov som na to zabudla, ale teraz sa mi všetky spomienky vrátili. Posadila som sa na posteli, oprela sa o stenu a objala si kolená. Znova som bola to malé dievčatko, čo sa tak strašne bálo. Nie, nemôžem tu takto sama byť, lebo sa zbláznim.
Postavila som sa, zavrela oči a premiestnila sa za prvým človekom, na ktorého som si spomenula.
Alice:
Vyšla som hore schodmi a zaklopala na dvere Jennynej izby.
„Môžem vojsť?“ spýtala som sa. Nikto sa neozýval, tak som opatrne pootvorila dvere a vošla dovnútra. Jenny ležala na posteli so zavretými očami. Vedela som, že nespí.
„Jenn... volal mi Travis, lebo si nezdvíhala. Podarilo sa mu zachrániť všetky fotky. Nie je to skvelé?“ usmiala som sa.
„Je,“ povedala smutne. Prečo sa neteší? Čo sa deje?
„Nemám pocit, že si nadšená. Čo sa deje?“ sadla som si k nej a jemne ju pohladila po chrbte.
„Nič,“ nasilu sa usmiala.
„Vymenili sme si úlohy? Ešte pred chvíľou si vypočúvala ty mňa.“
„Ale, to je len taká blbosť,“ posadila sa.
„Keď ťa to trápi, tak to určite nie je blbosť.“
„Dobre poviem ti to. Najprv mi ale ty povedz, čo sa stalo medzi tebou a Alexom,“ spýtavo sa na mňa pozrela.
„Aha...ehm...len ma nahneval,“ usmiala som sa. Nemôžem jej to povedať.
„Alice ty si myslíš, že som slepá, hluchá, blbá a ešte všetko možné, čo existuje?“
„Nie,“ zasmiala som sa.
„Tak hovor,“ povzbudila ma.
„Dobre... Vtedy na tej oslave ma pobozkal. A potom aj v škole... Ale je to strašný idiot,“ zamračila som sa.
„Pobozkal? A aké to bolo?“ celá natešená sa posunula bližšie.
„Dokonalé. Keby to nebol taký idiot,“ vzdychla som si.
„A prečo si myslíš, že to je idiot?“
„Pamätáš si na Jasona? Pripomína mi ho. A bojím sa, že Alex bude rovnaký,“ sklopila som zrak. Pred očami sa mi začali zobrazovať scenérie mojej minulosti. Mala som šestnásť a strašne som sa zaľúbila do o dva roky staršieho chlapca. Chodili sme spolu asi pol roka. Po celý čas mi šepkal sladké slová, ako ma strašne ľúbi. No pritom to bola len pretvárka. Bola som strašne naivná. Dôverovala som každému slovu, čo vyšlo z jeho úst a nedopustila som na neho za žiadnu cenu. Oči sa mi otvorili až keď z môjho bankového účtu zmizli všetky peniaze. Hnusne ma využil a odvtedy som ho nevidela. Doteraz nechápem ako som mohla byť taká naivná. Vtedy som sa rozhodla, že už nikdy nebudem dôverovať žiadnemu mužovi a ani jednému nedovolím, aby sa ma dotkol. Avšak Alex moje obrnenie zničil. Idiot.
„Lenže z Jasona tá jeho sprostosť sršala na míle. Alex mi príde celkom sympatický, aj keď vrazil Travisovi. Trew sa na neho napríklad vôbec nehnevá,“ vysvetlila.
„Prečo mu vlastne vrazil?“
„Lebo Alexa trénuje nejaký Sam, o ktorom Travis tvrdí, že je zlý a chce Alexa len zničiť. On mu však slepo dôveruje.“
„Tak ako som ja dôverovala Jasonovi.“
„Vidíš máte spolu aj niečo spoločné. Lenže jemu sa nedajú otvoriť oči.“
„Možno by som sa o to mohla pokúsiť,“ zamyslela som sa. Neviem prečo som na neho tak zrazu zmenila názor.
„Tak sa mi to páči,“ usmiala sa Jenny.
„Hej ale už dosť o mne. Prečo si sa netešila tým zachráneným fotkám?“ spýtala som sa.
„Ja som sa im tešila. Len vtedy to rozletenie notebooku na milión častí mi niečo pripomenulo...“
Keď som zbadala jej utrápený pohľad, hneď som vedela, na čo si spomenula.
„Predné sklo nášho auta sa rozletelo na milión častí,“ v hrdle mi navrela obrovská hrča.
Keď naši rodičia havarovali, v aute sme boli aj my. Ale o tom nikto nevie, pretože pri náraze sme z auta zmizli a ocitli sa v našich izbách. Ani jedna z nás si to nevedela vysvetliť.
„Stále si neviem vysvetliť, ako sme odtiaľ zmizli. Celé je to strašne čudné. Prečo sa s nami nepremiestnili aj mama s ockom?“
„Asi to takto malo byť. Možno sme mali prežiť a niekto to zariadil,“ uvažovala som po šepky.
„Kto?“ spýtala sa ma Jenny. Po lícach jej začali stekať slzy. Tuho som ju objala.
„Aj mne chýbajú,“ zašepkala som s plačom na krajíčku.
Babs:
Ocitla som sa v obrovskej starodávne zariadenej miestnosti. Do pekla kde to som?!
„Babs?“ začula som Davidov hlas. Otočila som sa. Akurát vstával z pohovky s knihou v ruke.
„Ahoj Dave, dúfam, že ťa neruším,“ usmiala som sa.
„Nie, vôbec nie. Len som prekvapený, že si prišla,“ podišiel bližšie.
„Bola som sama doma a... chcela som ťa vidieť.“ Sčasti to je pravda, neklamem! No dobre, možno trošku...
„Dáš si niečo na pitie?“ opýtal sa ma a zamieril k barovému pultu.
„Ďakujem, rada.“
„Môžeš si ísť sadnúť do mojej obývačky,“ usmial sa.
„Toto je celé tvoja izba?“ neveriacky som sa spýtala.
„Časť mojej izby,“ prikývol.
„Veď to je skoro ako celý náš dom,“ zasmiala som sa.
„Mám to niečo ako vlastný byt, hej,“ podišiel ku mne aj s nápojom a spolu sme zašli do obývačky.
Všetko bolo dokonale zariadené.
„Vau, máš to tu pekné,“ uznala som, keď sme si sadli na pohovku.
„Ďakujem. Už desať rokov sa snažím zvyknúť si tu,“ zasmial sa.
„Prečo?“
„Mne by stačilo niečo skromné a jednoduché. Ale rodičia majú iný názor...“ zamračil sa.
„Nedovolili ti zariadiť si to podľa seba?“
„Ale dovolili. Len v tom čase som sa s nimi nerozprával, takže to zariadili podľa seba. Podľa mňa určite vedeli, že sa mi to nebude páčiť. No naschvál sa nesťažujem. Jedine pracovňu a spálňu som si úplne prerobil. Dali mi sem starodávnu posteľ po Ľudovítovi XIV., verila by si?“
„To fakt?“ začala som sa smiať.
„Hej, na začiatku to bolo celé v starodávnom štýle. Akože izba pre sedemročného chlapca. No nič, postupne si sem dokupujem veci podľa môjho vkusu.“
„Ako aj túto sedačku?“ spýtala som sa.
„Pohodlná, však?“
„Úplne je dokonalá,“ uznala som. Porozhliadla som sa po miestnosti a zrak mi padol na čierny oblek položený na pohovke.
„Kam sa chystáš?“ spýtala som sa. Nasledoval môj pohľad.
„Aha...ehm, predsa len idem s otcom na tú večeru o ôsmej,“ povedal po chvíli.
„Prečo si zmenil názor?“
„Vyhrážal sa mi, že ak tam s ním nepôjdem a nebudem predstierať šťastného synčeka miliardára tak ma odhlási zo školy a pošle na súkromnú. Tak som súhlasil,“ zamračil sa.
„To je tvoj otec až taký zlý?“ neveriacky som sa spýtala.
„Je to strašný hajzel,“ zaťal ruky v päsť.
„Dave pozri sa na mňa,“ požiadala som ho.
Spýtavo sa na mňa pozrel. Zahľadela som sa mu do očí a opatrne prešla po lícnej kosti. Naklonila som sa k nemu a jemne ho pobozkala na líce.
„Ďakujem,“ usmial sa.
Opätovala som úsmev a znovu sa porozhliadla po miestnosti. Tentoraz mi však zrak padol na kresbu položenú na stole. Bolo na nej nakreslené plavovlasé dievča. Načiahla som sa a zodvihla ju.
„Kto to je?“ spýtala som sa.
„Ehm, nikto... len výplod mojej fantázie,“ povedal nervózne. Jeho dievča?
„Je to tvoje dievča?“ vyšlo zo mňa skôr ako som si to stihla rozmyslieť.
„Bolo,“ zamračil sa.
„Prepáč, nechcela som ťa nahnevať,“ položila som obrázok naspäť.
„Nie to nie ty. Len som si na ňu spomenul...“ vzdychol si.
„Čo sa s ňou stalo?“
„Zaľúbil som sa a ona ma potom bez slova opustila. Už nikdy som ju potom nevidel,“ zhlboka sa nadýchol.
„Ako sa volala?“
„Vivien. Urobila to schválne. Jej matka sa totiž chcela pomstiť môjmu otcovi, za to, že ju opustil. Tak urobila to isté pomocou jej dcéry mne. Netušila, že otcovi to bude jedno, lebo v skutočnosti ma vôbec nemá rád,“ trpko sa usmial.
„Ľudia, čo ti niekedy vedomky ublížili nestoja za to, aby si sa pre nich trápil. Dokonca ani za to, aby si im venoval čo len jednu myšlienku. Nezaslúžia si to,“ zašepkala som.
Zdvihol ku mne zrak a dlho sa mi pozeral len tak do očí.
„Myslím, že máš pravdu Babs. Čo by som ja bez teba robil?“ usmial sa.
„Tak to naozaj neviem,“ opätovala som úsmev.
Zrazu som si spomenula, že mu mám povedať o tom, čo chystáme dnes v noci. Ale on ide na tú večeru, tak načo ho zbytočne zaťažovať?
„Odkedy do kedy si s rodičmi na tej večeri?“
„V skutočnosti je to večierok. Takže od ôsmej možno až celú noc,“ vzdychol si.
Takže mu o tom nemusím ani hovoriť.
„Možno to nebude až také hrozné,“ povzbudila som ho.
„Ale bude, no to je jedno. Poď Babs, chcem ti ešte niečo ukázať,“ vstal podávajúc mi ruku. Vďačne som sa jej chytila a spolu sme vyšli z obývačky. Dave otvoril veľké balkónové dvere a ocitli sme sa v tme.
Už nepršalo. Zmyslami mi prúdil svieži vzduch.
„Poď,“ zašepkal a spolu sme podišli až ku zábradliu. Naskytol sa mi pohľad na nádherne osvetlenú záhradu. Pár metrov pred balkónom vytryskovala nádherná žiariaca fontána a okolo kvetových záhonov svietili malé lampičky.
„To je nádherné,“ dostala som zo seba v nemom úžase.
„Máš rada vodu?“ spýtal sa ma po chvíli.
„Veľmi,“ usmiala som sa.
„Tak poď,“ postavil sa na zábradlie a podal mi ruku. Neveriacky som sa na neho pozrela.
„Budeme spolu lietať,“ vysvetlil.
„Vzdorovať gravitácii,“ podala som mu ruku a postavila sa vedľa neho.
„Pripravená?“
Prikývla som. David urobil krok zo zábradlia a mňa stiahol zo sebou. Neveriacky som hľadela na moje nohy, ktoré kráčali po vzduchu. ´Dave ma mlčky priviedol až ku fontáne.
„Vždy som túžil okúpať sa tu,“ vkročil do vody.
„Okúp sa prosím so mnou,“ vpíjal sa do mňa tými jeho nádhernými modrými očami. Ako by som mohla odolať?
„Rada,“ zašepkala som a vkročila za ním. Voda sa však odo mňa odpudila. Zasmiala som sa.
Dave sa na mňa spýtavo pozrel.
„Ovládam vodu,“ vysvetlila som a namierila rukou na miesto, kde práve vytryskovala z fontány voda a nasmerovala ju na Davea. Kvapky vody ho celého zamočili. Začala som sa smiať.
„Tak toto ti vrátim,“ zasmial sa a podišiel ku mne. Prehodil si ma cez plece a zaniesol pod miesto kde kvapky dopadali. Dovolila som im aby sa ma dotkli. Obaja sme boli úplne premočený. Dave ma zložil na zem tesne pred seba.
„A sme si kvit,“ usmial sa. Nehovorila som mu, že som v skutočnosti kvapkám dovolila, aby sa ma dotkli, nepovažovala som to za potrebné.
„Súhlasím,“ usmiala som sa a zahľadela sa mu priamo do očí. Jemne ma chytil za ruku a pritiahol k sebe. Neprotestovala som. Druhou rukou mi opatrne prešiel po líci a prisal svoje vlhké pery na moje. Bol to pravdepodobne najkrajší bozk, aký som kedy dostala. Jeho mäkké pery sa sladko opierali o moje a rukou si ma pritiahol tesnejšie k sebe. Pohladila som ho po tvári a tuho sa k nemu primkla. Vtedy som si uvedomila, že ho potrebujem.
:):):)
(Deni, 27. 5. 2010 16:36)