Babs:
Som tak neskutočne blízko zistenia, až ma to desí. Čo ak to v skutočnosti nechcem vedieť? Čo ak sa mi nebude páčiť to, čo sa dozviem? Lenže stále lepšie poznať odpoveď, ako žiť s otázkou. Tou vetou sa riadim takmer celý môj život. Nikdy som nebola obzvlášť hanblivá a nemala som problém priamo sa spýtať na vec, ktorá ma zaujímala. Takže aj teraz pôjdem za svojím cieľom. Zistím kto som, bez ohľadu na to, či to bude dobré alebo zlé. A to už čoskoro. Striedajú sa vo mne dva pocity. Strach a vzrušenie, strach a vzrušenie... Stále dokola prelietavajú mojou mysľou. Kto vyhrá?
Strach je prirodzenou súčasťou ľudí. Každý sa niečoho bojí. Pavúky, hady, práca, škola, písomka, budúcnosť, vzťah, manželstvo, deti... Takmer všetko môže byť podnetom strachu. Často kvôli nemu, meníme naše rozhodnutia a myšlienky. Je mocný, naozaj veľmi mocný. Ovláda každého z nás.
Avšak, ja si myslím, že ho vieme prekonať. A to všetci. Láska, radosť, vzrušenie, túžba po poznaní, pozitívne myslenie... Všetky tieto pocity a ešte aj mnohé ďalšie vedia byť mocnejšie ako on. Stačí len viera v to dobré.
Keď nad tým tak uvažujem, je moja túžba po poznaní silnejšia ako strach? Oba pocity ma ovládajú. Sú podnetom pre moje myšlienky. Jeden vyhrá...a už čoskoro.
Stačilo by len zavrieť oči a premiestniť sa k Jenny domov. Avšak obavy z jej reakcie, keď jej oznámim o čo ju žiadam, zatieňujú moju myseľ. Bojím sa, že nebude súhlasiť.
Túžba po poznaní hovorí: „Zavri oči a choď.“ Poslúchnem ju? Kde je to odhodlanie, ktoré som mala keď som volala Jenny, že potrebujem jej pomoc. Prečo ma opustilo? Akoby...ho niekto z mojej mysle vybral. Nie, nie...to sa mi určite len zdá. Ale čo ak naozaj? Čo ak mi niekto vošiel do mysle, keď som nedávala pozor a teraz ju ovláda?
Začula som hlasný smiech. Preboha on je tu! Zase je v mojej mysli!
„Nerob to Babs, nechcem ti ublížiť. Ak tie záznamy však ukradneš, budem musieť. Ohrozíš tým príliš veľa ľudí a to ja nesmiem dopustiť. Buď poslušné malé dievčatko. Sledujem každý tvoj krok.“
Nasucho som preglgla. Teraz ma už strach naplno ovládal. „Kto si?“ poobzerala som sa okolo seba. Stále som stála pred Bradleyho domom. Neodhodlala som sa totiž odísť.
Neodpovedal mi. Nervózne som klesla k zemi a sadla si na studené kamenné schody. Hlas zmizol, strach zostal.
„Nepočúvaj ho Babs, je zlý. Neboj sa, nikdy ti neublíži. Ja ťa chránim, všetkých vás chránim. Choď za svojím cieľom a urob to, čo si si zaumienila,“ povedal známy zvučný hlas v mojej mysli. A toto je zas kto? Nepôsobil na mňa nepriateľsky, práve naopak.
„Kto si?“spýtala som sa, predpokladajúc , že ani tento hlas mi neodpovie. Žeby som blúznila?
„Sľubujem, že keď príde vhodný čas, tak sa to dozvieš. V prvom rade som ten, komu môžeš dôverovať, aj keď to znie čudne. Pochopím, ak mi nebudeš veriť. Ale teraz ma pozorne počúvaj. Tie záznamy sú uložené v archíve, ktorý blokuje naše schopnosti. Čiže sa odtiaľ nevieš premiestniť mysľou, ani Jenny sa tam nevie zneviditeľniť...nikto nič. Vedia že existujeme, ale nevedia kto sme a kde sme. Musíš byť opatrná. Je to pod názvom Audum v druhej poličke hneď oproti dverám. Nájdeš to. Potom to zanes do laboratória. Čoskoro sa ti znovu ozvem. To je všetko Babs, dávajte si pozor,“ povedal ten istý priateľský hlas.
„Počkaj!“ pokúsila som sa ho zastaviť, ale nepodarilo sa mi to. Odišiel.
Práve som mala som v mysli dvoch ľudí bez môjho povolenia. To je fakt milé, pomyslela som si ironicky.
Ktorého z nich mám počúvnuť? Jeden hovoril v mene strachu, druhý ako túžba po poznaní. Pravdupovediac nikdy som nedovolila obavám, aby ma ovládli. Tak prečo by som to mala dovoliť teraz?
Postavila som sa a zamierila von z pozemku Bradleyovcov.
doktor Bradley:
Prekvapila ma. Nečakal som, že je až taká šikovná. Pôvodne som mal v pláne predstaviť sa im, až keď bude vhodný čas, ale Beatrice ma predbehla. Toto dievča je ešte silnejšie ako som si myslel. Mne osobne sa nikdy nepodarilo ukradnúť spisy Audumu. Ak sa to však podarí im, bude to dostatočný dôkaz, že som sa nezmýlil. Svet tieto deti bude potrebovať a to už veľmi skoro.
Pozrel som sa na ešte nedávno modrú oblohu. Teraz však metali blesky a začalo liať. Nepáči sa mi to. Podľa čiernych mrakov som usúdil, že sa bytosti v dimenziách hnevajú. Mám strach, že čoskoro prídu, aby stanovili poriadok.
Zavrel som oči a premiestnil sa do Wildfriedu, aby som ich upokojil.
Jenny:
Sedela som na pohovke s Trewom, keď Babs zavolala. Jej telefonát ma dosť prekvapil. Pôsobil náhlivo. Čo mi chce povedať?
„Kto ti volal?“ spýtal sa ma Travis.
„Babs. Príde, lebo potrebuje moju pomoc.“
„Akú pomoc?“
„Neviem, ale som celkom dosť zvedavá.“
„Neprosíte si chlebíčky?“ vošla do obývačky Alice. Niečo sa mi na nej nepáčilo. Chýbal jej ten žiarivý úsmev na perách. V posledných dňoch je čudná. Neviem, čo to s ňou je.
„Ja si dám, strašne som hladný,“ načiahol sa za chlebíčkami Travis.
„Môžem sa s tebou porozprávať Al?“ vstala som sa z pohovky. Prekvapene sa na mňa pozrela.
„O čom?“
Neodpovedala som jej. Len som ju obišla a zamierila do kuchyne, na znak, že má ísť za mnou. O chvíľu aj prišla a posadila sa na stoličku oproti mne.
„Tak?“ spýtavo sa na mňa pozrela. Často si pripadám ako tá staršia sestra. Hlavne vtedy, keď ju idem takto vypočúvať.
„Čo je to s tebou Alice?“ prešla som rovno k veci.
„So mnou? Nič, všetko je v poriadku,“ sklopila zrak. Klame mi.
„Ty si naozaj myslíš, že ťa vôbec nepoznám? Alice záleží mi na tebe a trápi ma, keď si takáto smutná. Ublížil ti niekto?“
„Nikto mi neublížil,“ preglgla. Prečo sa z nej všetko vždy tak ťažko ťahá?! Je to moja sestra, no ešte sa mi stále nepodarilo rozlúštiť jej zmýšľanie. Je strašne záhadná.
„Pamätáš si ako som sa jeden čas strašne trápila kvôli Travisovi, ale ty si o tom nevedela a dovtedy si so mnou sedela tuto v kuchyni až kým som ti to nepovedala? Ani nevieš ako strašne sa mi uľavilo, keď som sa ti vyrozprávala,“ sťažka som sa nadýchla. Nerada si spomínam na to obdobie. Najprv smrť mojich rodičov, potom zomrela Meredith, Travisova sestra, a nakoniec sa on sám odo mňa odlúčil. Zostala mi jedine Alice.
„Ale so mnou je naozaj všetko v poriadku,“ nasilu sa usmiala. Toto nemá význam, ona všetko vždy dusí v sebe.
„Dobre. Keď sa budeš chcieť vyrozprávať, som tu pre teba,“ usmiala som sa. Smutne sa na mňa pozrela.
„Máš pravdu, musím sa niekomu vyrozprávať. Vieš, stala sa taká vec...“ nedopovedala, pretože vtedy sa zrazu po miestnosti rozšírila oslepujúca červená energia. Babs.
„Ahojte, dúfam, že neruším,“ previnilo sa usmiala, keď nás zbadala.
„Nie, vôbec nie. S Alice to doberieme neskôr,“ prísne som sa pozrela na moju sestru. Neodpovedala mi. Ach, dúfam, že sa tomu rozhovoru nebude vyhýbať. Trápi ma, keď sa trápi.
„Tak Babs, počúvam. Už som strašne zvedavá,“ usmiala som sa. Nič nepovedala, len sa posadila na stoličku.
„Neviem ako začať...ehm... Nerozmýšľali ste niekedy nad tým, kto vlastne sme a prečo máme takéto schopnosti?“ spýtala sa. Prekvapene som sa na ňu pozrela, pretože téma rozhovoru ma celkom vykoľajila.
„Rozmýšľam nad tým každý deň, ale pochybujem, že na to niekedy prídem,“ priznala som sa po chvíli.
„To nie je pravda. Práve preto som tu. Myslím, že už čoskoro zistíme kto sme. Je tu aj Travis?“
„Ako?“ zažmurkala som. Zistíme kto sme?
„Zavoláš prosím Travisa?“
„Mňa? Prečo?“ začula som Trewa odo dverí s chlebíčkom v ruke.
„Musím vám povedať niečo ohľadne toho, kto sme,“ usmiala sa Babs.
„Hm počúvam,“ posadil sa aj Travis. Všetci štyria sme sedeli okolo nášho kuchynského stola.
„Znovu neviem ako začať...hm...ako si mi raz Trew hovoril o tom, že existuje viacero dimenzií tak som si o tom pozerala niečo na internete. Našla som vedecký pokus Jonathana Bradleyho, Thomasovho otca, ktorý skúmal dimenzie a tvrdil, že existujú mnohé, ako napríklad Wildfried, Visitery, Movefried... Trew mi povedal, že z Wildfiredu má schopnosť dostať sa iným ľuďom do mysle. Movefried je dimenzia, v ktorej sú lietajúce predmety, odkiaľ by si mohla mať schopnosť ty Alice. Visitery je krajina, v ktorej veci miznú a znovu sa objavujú...čiže ty Jenny...“
„Počkaj, tým chceš povedať, že pochádzame z tých dimenzii?“ prerušila ju Alice.
„Nie. Tento Jonathan Bradley tvrdil, že sa medzi nimi dá pohybovať a vyrobil takzvaný zelený prach. Avšak pri jeho výrobe mu vybuchlo laboratórium a jeho spisy prebrala chemická firma WAYFE. Netvrdím, že pochádzame z tých dimenzií. Len som si to všetko tak pospájala a mám pocit, že to s nami nejako súvisí. Dnes som ho bola navštíviť a povedal, že mi o tom výskume všetko povie, ak mu tie spisy prinesiem...“ zľahka sa usmiala.
„Takže ak som to správne pochopil, chceš aby sme ti ich pomohli ukradnúť?“ povedal Travis.
„Ehm...áno...ale pochopím, ak sa vám to nezdá alebo mi neveríte,“ sklopila zrak.
„Nie, práve naopak. Mne sa to veľmi pozdáva. A tiež mám pocit, že to spolu nejako súvisí. Idem do toho s tebou,“ zapojila som sa do rozhovoru a povzbudzujúco sa na ňu usmiala. Babsine zistenie sa mi veľmi pozdávalo. Mám taký zvláštny pocit, že sme naozaj blízko...
„Mne sa to tiež pozdáva,“ usmiala sa Alice.
„Tak aký je plán?“ pridal sa Trew.
„Ehm plán nie je. Avšak má to ešte jeden háčik... V archíve, v ktorom sú spisy uložené, je zariadenie, ktoré blokuje naše schopnosti. Čiže sa tam neviem premiestniť, Jenn je tam viditeľná a Alice ničím nepohne. Povedal mi to jeden muž, ktorý sa mi dnes dostal do mysle, už som ti o tom hovorila Trew. Avšak tento bol iný. Povedal, že vedia, že existujeme ale nevedia kde sme a kto sme. Neviem o kom hovoril... Ale pravdepodobne o niekom z tej firmy WAYFE, keďže tam je to zariadenie. Je to nebezpečné, naozaj do toho nemusíte ísť. Zatiaľ nemám ani plán.“
„Plán bude,“ spokojne sa usmial Travis.
„Ako vieš?“ prekvapene som sa na neho pozrela.
„Pred vami sedí informatický génius. Raz som sa nudil tak som sa tejto firme nabúral do systému a viem o nich takmer všetko, kde je aká miestnosť, kde sú kamery a podobne. Nabúram sa tam znovu, ak to bude potrebné,“ vysvetlil.
„Trew, ty sa mi snáď snívaš,“ usmiala sa Babs.
„Jenny, kde máš notebook prosím?“ spýtal sa ma.
„Hore, hneď ho prinesiem,“ vstala som a vybehla hore po schodoch. Onedlho som sa vrátila a položila note na stôl pred Travisa.
„Ďakujem,“ pobozkal ma a posadil si ma na kolená.
„Bude to len chvíľočka, viem všetky ich prístupové kódy,“ vysvetľoval. Priam som žasla z toho ako sa o pár sekúnd na obrazovke notebooku objavil celý kamerový systém budovy.
„Máme desať minút, kým si všimnú, že som sa im nabúral do systému. Počkajte pozriem sa, či náhodou nemajú tie spisy uložené v počítači. Ako sa to volá?“ otočil sa ku Babs.
„Audum,“ usmiala sa.
„Asi počítali s tým, že ich niekto bude chcieť ukradnúť. V tejto dobe totiž každá firma má všetko uložené v počítači, ale oni nie. Fajn máme 8 minút a 32 sekúnd. Toto vyzerá ako vstupné dvere, hm myslím, že tam by vás mohla zneviditeľniť Jenny. Vyveziete sa výťahom na 32. poschodie. Toto je ono, vidíte?“ ukázal prstom na dvere . Boli na úplnom konci úzkej chodby. Prikývli sme.
„Lenže ak som Babs správne pochopil v tomto archíve už naše schopnosti nefungujú. Dvere sú na prístupový kód, počkaj hneď ho zistím. Zapíš si ho Babs,“ zavrel oči.
„9830543AU35694-5498725DU-598745M89,“ vychrlil zo seba. Babs si to rýchlo zapísala. Mne by sa ruka desať krát poplietla, ale ona to stihla. Žasnem nad nimi.
„To si ako urobil?“ prekvapene sa ho spýtala Alice.
„Minule som ho zistil a zapamätal som si ho,“ usmial sa.
„Dobre pokračujeme. Avšak vidíte túto slabú modrú žiaru? Potiaľ zariadenie pôsobí, čiže keď budete zadávať kód už o vás budú vedieť cez bezpečnostné kamery. Teoreticky by ste sa do budovy mohli aj premiestniť Basinou mysľou, ale tam je riziko, že by vás videli, preto bude lepšie ak sa zneviditeľníte. Tuto musíte zastať,“ ukázal na koniec modrej žiary.
„Potom im ja na presne dve minúty zničím bezpečnostný systém. Ale len presne na dve minúty, čiže za ten čas musíte stihnúť zadať kód, vojsť do miestnosti, ukradnúť spisy a rýchlo za sebou všetko upratať a dostať sa z dosahu modrej žiary. Potom sa kamerový systém obnoví. Mali by ste to stihnúť,“ konštatoval.
„Trew ty si génius,“ jemne som ho pobozkala na líce.
„A načo tam budem ja? Veď podľa toho, čo si hovoril, tam úplne stačí Jenny,“ spýtala sa Alice.
„Jenny vás zneviditeľní, tvoja schopnosť sa dá dokonale využiť keď budú niečo potrebovať pritiahnuť k sebe mimo archívu a Babs vás hocikedy premiestni mysľou inam keby nastal akýkoľvek problém. Ale to všetko len mimo dosahu zariadenia. Každá schopnosť sa zíde. Ja sa jednej z vás nabúram do mysle, aby som jej hovoril, kedy, kde, čo a ako. Teoreticky len desať minút môžem byť v ich systéme, čo znamená, že na celú akciu vám musí stačiť 10 minút.“
„To zvládneme. A keď už hovoríš, že sa každá schopnosť zíde, tak mám zavolať Davida aj Alexa?“ spýtala sa Babs.
„Ak pôjde Alex, tak so mnou nepočítajte,“ zamračila sa Alice. Spýtavo sme sa na ňu všetci traja pozreli.
„Prečo?“ opýtala som sa.
„To je jedno. Aj tak by podľa mňa nesúhlasil. A ja odmietam s ním spolupracovať,“ sklopila zrak.
A vtedy som si všetko pospájala v hlave. Alice trápi niečo ohľadne Alexa. Čo sa medzi nimi stalo? Neskôr sa s ňou musím porozprávať.
„Aj ja si myslím, že nesúhlasí,“ vzdychla si Babs.
„A čo Dave?“ opýtala som sa.
„Neviem, či lietanie budeme vedieť použiť, ale povedať by sme mu o tom zaručene mali.“
„Ja mu o tom poviem. Tak nakedy naplánujeme túto akciu?“ spýtala sa Babs.
„Dnes v noci. O jedenástej sa všetci stretneme tu, môže byť?“ navrhol Trew.
Všetci sme prikývli.
„Dopekla!“ zakričal Travis a vyskočil zo stoličky.
„Bol som tam dlhšie ako desať minút, rýchlo musíme tvoj notebook zničiť inak nás nájdu!“
„Nie to nemôžeme! Mám tam všetky fotky, súbory... všetky spomienky!“ zľakla som sa.
„Nie je čas na zálohovanie súborov,“ ospravedlňujúco sa na mňa pozrel a hodil notebook o zem. Rozletel sa po celej miestnosti.
Neveriacky som sa na neho pozrela.
„Prepáč mi Jenny, pokúsim sa zachrániť hard disky a kúpim ti nový note. Ale musel som ho zničiť skôr ako nás lokalizujú. Dúfam, že ešte nebolo neskoro,“ previnilo sa na mňa pozrel.
„Mala som tam ešte fotky s rodičmi... všetko,“ zalapala som po dychu.
Nastalo hromové ticho. Travis sa sklonil k notebookovým častiam a prehrabával sa v pozostatkoch.
„Prepáč Jenny, musel som,“ ospravedlnil sa.
„To nevadí,“ zľahka som sa usmiala a vyšla z miestnosti.
Travis:
Cítim sa ako najväčší idiot sveta. Prečo som si neodstopoval tých desať minút?! Teraz sa prehrabávam v pozostatkoch Jennynho notebooku a dosť pochybujem, že sa hard disky zachovali. Som strašný idiot.
„Pomôžem ti,“ sklonila sa ku mne Babs. Alice začala úlomky nadvihovať a tiež hľadala pamäťové disky.
„Pochybujem, že sa zachovali,“ pokrútil som hlavou.
„Myslím, že ho mám,“ usmiala sa Alice ukazujúc na pamäťový disk vo vzduchu.
„Vďakabohu,“ vydýchol som.
„Vezmem ho domov a pokúsim sa niečo zachrániť,“ opatrne som ho vzal do ruky.
„Myslíš si, že nás stihli spozorovať alebo lokalizovať?“ spýtala sa ma Babs.
„Dúfam, že nie. Lebo inak budú tušiť, že sa im tam chce niekto vlámať,“ povedal som popravde.
„Bude to ťažké však?“ spýtala sa ma Alice.
„Bude. Ale keď je niečo ťažké, to ešte neznamená, že to nezvládneme.“
„Zvládneme,“ usmiala sa Babs. Opätoval som úsmev.
Onedlho som sa pobral domov, aby som sa pokúsil zachrániť aspoň niečo s Jennyných data diskov.
Prosiiim o autogram :P
(J4nk0, 10. 5. 2010 22:20)