16.Laboratórium
Užasnuto som pozorovala scenériu odohrávajúcu sa na ihrisku. Alice pribehla ku Thomasovi, ktorý sa kŕčovito držal za brucho. Onedlho tam bol už aj lekár a pomohol Bradleymu vstať. Bradley. Je možné, že títo dvaja muži majú len rovnaké meno alebo spolu aj nejako súvisia? To musím čo najskôr zistiť. Zamierila som k nim.
„Thomas nie je ti na vracanie?“ spýtal sa lekár. Bola som už takmer pri nich.
„Nie som v poh-“ ani to nestihol dopovedať a stalo sa to, čo sa dalo predpokladať od zeleného sfarbenia jeho pokožky. Alice ho opatrne podoprela.
„Toto sa mi nepáči,“ pokrútil hlavou doktor.
„Alice zavolaj nejakých chalanov, nech ti s ním pomôžu, treba ho vziať na ošetrovňu.“
„Ja ti pomôžem!“ ponúkla som sa nepremyslene a podoprela Thomasa z druhej strany.
„Ďakujem,“ vďačne sa usmiala. Opätovala som úsmev. Keď sme dorazili na ošetrovňu, lekár Thomasa umiestnil na lôžko. Vyzliekol mu dres a nám sa naskytol pohľad na jeho dokonale vypracované telo.
„Povedz mi kde ťa to bolí,“ začal mu opatrne prehmatávať brucho. Thomasovi sa postupne vracala farba. Ani raz nepovedal, že ho to niekde bolí.
„Dobre, tak vyzerá to len na silný náraz. Dám ti tabletky a keby si mal akýkoľvek problém zastav sa za mnou. Môžeš ísť domov, ak chceš, ale rugby sa vyhýbaj,“ skonštatoval lekár a umyl si ruky. Potom Thomovi podal nejakú flaštičku.
„Zápas už aj tak teraz končí a ešte mám jednu hodinu, cítim sa už lepšie ďakujem,“ vstal a obliekol si dres.
„Dobre, ale nech ťa kamarátky odprevadia.“
„Inak Precist si môžete nechať, mám ich doma milióny. Môj otec je totiž ich výrobca, ale ďakujem,“ podal lekárovi lieky naspäť, usmial sa a vyšiel z miestnosti.
„Dovidenia,“ pozdravili sme sa s Alice dvojhlasne a vyšli za Thomom.
„Ako je možné, že ťa už nič nebolí?“ užasnuto som sa spýtala.
„Hm, neviem. Odmalička sa mi všetky rany rýchlo hoja a rýchlo sa uzdravujem,“ usmial sa.
„Asi by som vás mala predstaviť,“ navrhla Alice.
„Ahoj ja som Babs Fieldsová,“ podala som mu ruku. Naschvál som povedala aj moje priezvisko, aby mi aj on povedal svoje.
„Thomas Bradley,“ jemne stisol moju dlaň.
„Hm Bradley? To mi je známe. Nedávno som čítala o nejakom vedcovi, ktorý sa volal Jonathan Bradley,“ opatrne som naznačila pozerajúc sa priamo do jeho očí.
„To bude asi môj otec,“ zlato sa usmial. Takže otec? Toto sa mi páči. Žeby som bola tak blízko? Teraz už len využiť šancu.
„Wau, teda. To je super mať otca takého úžasného vedca.“
„Ani nie, náš dom je jedno veľké laboratórium,“ zasmial sa.
„Ja mám teraz robiť projekt na chémiu o nejakom vedcovi a veľmi ma zaujala vedecká činnosť tvojho otca. Potrebovala by som sa ho spýtať na pár vecí... “ BOŽE BABS ZASE KLAMEŠ?!
„Ja ťa za ním môžem zaviesť dnes po škole,“ navrhol. Thomas, ty sa mi snáď snívaš!
„Naozaj? Ďakujem!“ celá šťastná som ho objala.
„Au, predsa len to brucho ešte trochu bolí,“ previnilo sa usmial.
„Prepáč,“ sklopila som zrak a začervenala sa.
„Nie, to je v pohode,“ usmial sa a jemne ma objal. Aký zlatý...
„Ehm ľudia ja nestihnem Fyziku a ty tiež nie Thom,“ prerušila nás Alice.
„Oukej Babs, tak teda po škole,“ usmial sa a zamieril smerom ku chalanským šatniam, aby sa prezliekol. Alice sa rozlúčila a tiež odišla. Fajn, tak ja idem na chémiu. Vyšla som hore schodami a zamierila ku triede. Pri skrinkách som si však všimla Davida, ktorý horlivo s niekým telefonoval. Podišla som bližšie.
„Môžem sa na teba zvysoka vykašľať. Už nebudem nič predstierať!“ povedal naštvane a zložil. Otočil sa tvárou ku skrinke a z celej sily do nej vrazil päsťou. Oprel si čelo o dvere skrinky a zhlboka sa nadýchol. Priam z neho sálal hnev.
„Dave? Je všetko v pohode?“ opatrne som sa oprela o vedľajšiu skrinku.
„Nie nič nie je v pohode,“ povedal pomedzi zuby.
„Čo sa stalo?“ jemne som sa spýtala.
„Volal mi otec,“ zhlboka sa nadýchol.
„A?“ pobádala som ho.
„Chce aby som s ním a mamou šiel na večeru s jedným ministrom. Odmietol som. Nemám záujem znovu predstierať aká sme dokonalá, milujúca sa a šťastná rodinka. Už ma to nebaví. Vieš, možno sa mám doslovne ako prasa v žite, mám vlastnú limuzínu, moja izba vyzerá ako prezidentský apartmán v Montpelier , čo je najdrahší hotel sveta, keby som chcel rodičia mi kúpia aj let do vesmíru. Vždy som mal čo sa týkalo hmotných vecí až nadpriemerný dostatok, avšak niečo mi stále chýba...“ zamračil sa.
„To je?“ opatrne som sa spýtala.
„Možno milióny detí na tomto svete, by chcelo mať rodičov, čo ich dokážu tak dokonale finančne zabezpečiť ako oni mňa, ale... pre mňa sú to len dve atrapy, ktoré ma v živote ani len neobjali...“ povedal znechutene.
„Dave..“ ten náhly pocit ľútosti ma prekvapil. Pomaličky som ho objala a zavrela oči.
„To som nevedela, je mi to ľúto...“ zašepkala som.
„Nemá ti čo byť ľúto. Mňa to netrápi, už som si zvykol, že som pre nich len budúci dedič ich majetku...nič viac...“ povedal znudene. Tuhšie som sa k nemu privinula. Opätoval moje objatie a pohladkal ma po chrbáte.
„Zmeškáme chémiu,“ usmial sa.
„Nevadí, ešte ťa chcem chvíľu objímať,“ zasmiala som sa.
„V poriadku,“ jednou rukou ma chytil tesne pod zadkom a nadvihol.
„Čo robíš?“ prekvapene som sa spýtala.
„Beriem ťa do triedy a pri tom ma môžeš stále objímať. Nechcem aby si dostala ďaľšiu päťku ako minule z biológie,“ nesúc ma zamieril ku dverám.
„Ty si blázon, ale nemyslím, že to dopadne dobre ak takto vojdeme do triedy,“ konštatovala som.
„Asi nie,“ opatrne ma položil na zem. Miesto kde sa ma dotýkal odrazu zostalo akési prázdne. Usmiala som sa na neho a spolu sme vošli do triedy. No-do-pekla. Laboratórne cvičenia. To mi nikdy nešlo.
„Fieldsová, Outwind, kde ste boli?“ spýtala sa nás stará pani so šedivými vlasmi za katedrou.
„Prepáčte ja som pomáhala zaniesť Bradleyho na ošetrovňu.“
„Ja som mal zápas.“
„V poriadku sadnite si, ste dvojica. Vašou úlohou je namiešať tridsať percentný roztok kyseliny sírovodíkovej, inak sa jej hovorí sulfán,“ povedala odmerane. Fajn, takže s touto učiteľkou pravdepodobne nebudem vychádzať dobre... Zamierili sme k poslednému laboratórnemu stolu s pomôckami.
„Už si niekedy robila roztok sufánu?“ spýtal sa ma Dave.
„Nemám ani poňatia, čo to je,“ previnilo som sa usmiala.
„Buďte ticho, neviem sa sústrediť!“ zavrčal na nás chlapec od stola pred nami. Preboha veď to je ten prípad, čo som s ním sedela na prijímačkách. Bože.
„Klídek,“ nadvihol obočie Dave. Motýlikovský mudrc mu vyplazil jazyk a otočil sa.
„Toto je už iná úroveň,“ konštatovala som.
„Radšej sa nerozprávajme lebo nabudúce na nás už nevyplazí len jazyk,“ zasmial sa Dave. V tej chvíli ho prebodol ďalší nenávistný pohľad mudrca.
„Pani profesorka, títo dvaja v zadu nepracujú, len ma vyrušujú!“ zapišťal. Učiteľka vstala a zamierila k nám. No do pekla najradšej by som ho prerazila. Dave nič nepovedal, len nalial do kyseliny vodu, ktorú odvážil a zmiešal ju.
„Takže vy to ešte nemáte a bavíte sa? To vyzerá na päťky moji zlatí!“ Odporná stará múmia, pomyslela som si.
„Ale my to máme,“ uškrnul sa Dave.
„Neklam. Tak mi povedz presné množstvo vody aké si tam nalial a ako si na to prišiel,“ povedala povrchne.
„Na tridsať percentný roztok H2S, ktorej hmotnosť je tridsať gramov potrebujeme presne 70 gramov vody. Môžete si to overiť,“ sladko sa na ňu usmial. Ja tohto chlapca proste milujem.
„Ešte si na vás posvietim,“ zamračila sa a odišla ku katedre.
„Dave?“ užasnuto som sa spýtala.
„Ty si matematický génius, ja chemický,“ vysvetlil.
„Ani nevieš ako som rada, že som s tebou vo dvojici,“ usmiala som sa.
V tom však zazvonilo. Ani som si neuvedomila, že sme prišli až ku koncu hodiny.
„Toto bol fajn deň, skoro nič sme nerobili. Kam sa chystáš po škole?“ spýtal sa ma David a spolu sme sa pridali k hlúčiku vychádzajúcemu z triedy.
„Jeden chlapec, ehm ten Bradley má otca vedca. Potrebujem sa s ním o niečom porozprávať, takže tam. Čo ty?“
„Ja-“ nestihol dopovedať pretože v tej chvíli na neho zavolala tá stará múmia.
„Outwind za mnou do kabinetu!“ zamračila sa a vyšla z triedy.
„Pomoc,“ vzdychol si a vykročil za ňou.
„Čo od teba môže chcieť?“
„Netuším, tak vidíme sa Babs,“ usmial sa a vyšiel z triedy.
Tak a zostala som sama. Vrátila som sa ešte po tašku, ktorú som si zabudla na stole a potom opustila modrú mučiareň. Uf. Na schodisku pred školou sedel Thomas a zadumane hľadel do zeme.
„Čakáš na mňa?“ s úsmevom som si prisadla.
„Hej, ideme?“ spýtal sa a vstal. Tiež som sa postavila a spolu sme zamierili von z areálu.
„Som tu autom,“ ukázal na čierny mercedes. Odomkol, otvoril mi dvere a potom aj on nasadol.
„Naozaj ďakujem, je to pre mňa veľmi dôležitý projekt,“ poďakovala som sa, keď naštartoval a zaradil sa do pravého cestného pruhu.
„Aaale to nestojí za reč. Aký si mala inak deň?“ spýtal sa a ručička na tachometri prudko stúpla. 90,100,110,120,130,140,150,160,170.. Doparoma! Obraz pred očami sa mi len tak rozmazával.
„V pohode, čo ty? Už ťa nič nebolí?“ zaprela som sa do sedadla a v hrdle mi navrela obrovská hrča strachu.
„Nie už nič. Si v pohode?“ prekvapene sa spýtal keď sa na mňa pozrel.
„Prečo?“
„Si dosť bledá, nie je ti dobre?“ Preboha veď on sa nepozerá na cestu!
„Mám strach z rýchlych jázd,“ vyhŕkla som.
„Aha prepáč, nikdy si neuvedomujem, že idem rýchlo,“ spomalil. Uf. Zhlboka som sa nadýchla.
„Nie to nevadí,“ s úľavou som sa usmiala.
„Za chvíľu už budeme u mňa. Ktorá vedecká činnosť môjho otca ťa inak zaujala?“
„Tá o dimenziách a zelenom prachu.“
„O tej mi ešte nehovoril, znie to zaujímavo.“ Zabočil na príjazdovú cestu k veľkému bielemu domu s obrovskou záhradou.
„Vitaj v laboratóriu,“ zasmial sa, vypol motor a vyšiel z auta. Otvoril mi dvere.
„Ďakujem,“ usmiala som sa. Spolu sme zamierili k veľkým vchodovým dverám, pri ktorých bola modrá ruža. Thom si všimol kam sa pozerám.
„To je otcov výtvor, stále všetko klonuje,“ vysvetlil. Ocitli sme sa vo veľkej vstupnej hale.
„Nedáš si niečo na pitie alebo na jedenie?“ spýtal sa.
„Nie ďakujem.“
„Tak fajn, otec bude v laboratóriu,“ podišli sme k veľkému výťahu, ktorý nás vzal o poschodie nižšie. Keď sa dvere výťahu otvorili naskytol sa mi pohľad na dlhú bielu chodbu na ktorej konci boli dvere. Prešli sme cez ne a ocitli sa v obrovskom bielom laboratóriu s počítačmi, rôznymi strojmi aké som nikdy ani len nevidela, milióny skúmaviek a rôzne chemické pomôcky.
„Otec?“ spýtal sa Thom.
„Hej tu som, počkaj buchne to,“ zakričal muž zo zadného rohu laboratória. V tej chvíli niečo strašne buchlo a po miestnosti sa rozšíril dym. Začula som zakašľanie a z dymu vyšiel muž v plášti a okuliaroch. Bol celý od sadzí.
„Zlá kombinácia,“ konštatoval.
„Tak toto tu mám niekoľkokrát denne,“ usmial sa Thomas.
„Máme návštevu?“ prerušil ho otec a prekvapene sa na mňa pozrel.
„Hej oci, toto je Babs, robí projekt na chémiu a zaujala ju tvoja vedecká činnosť,“ vysvetlil Thom.
„Teší ma, Babs Fieldsová, čítala som o vás na internete,“ predstavila som sa.
„Jonathan Bradley, teší ma. Ktorá z mojich vedeckých činností ťa zaujala Beatrice?“ Beatrice? Odkiaľ vie moje meno? Veď som mu povedala len prezývku.
„Tá o dimenziách a zelenom prachu. Rada by som sa o nej dozvedela,čo najviac.“
„To však nebude možné,“ pokrútil hlavou.
„Prečo?“ prekvapene som sa spýtala.
„Pri tom výskume mi vybuchlo laboratórium a zakázali mi v ňom pokračovať. Všetky moje zápisy, poznámky, poznatky... proste všetko, čo sa zachovalo prebrala chemická firma WAYFE. Všetko, čo som na tom výskume zistil, je tam.“
WAYFE? Nerobí v tej firme náhodou moja mama?
„Je nejaká možnosť ako by som sa k tým poznatkom dostala?“
„Jedine ak by si sa tam vlámala a ukradla ich,“ zasmial sa.
„Dobre,“ zamyslela som sa. Myslím, že pôjdem navštíviť mamu...ale budem potrebovať niekoho pomoc.
„Ja som to nemyslel vážne,“ usmial sa.
„Ale ja áno. Prinesiem vám ich.“
„Beatrice, je to veľmi nebezpečné. Je to najlepšie strážená spoločnosť akú poznám.“
„Ak vám tie podklady prinesiem poviete mi o tom výskume všetko?“ spýtala som sa.
„Nesmieš takto riskovať.“
„Ale ja musím. Potrebujem si teraz niečo zariadiť. Budem musieť ísť,“ usmiala som sa.
„Odprevadím ťa,“ ponúkol sa Thomas.
„Dovidenia doktor Bradley,“ rozlúčila som sa.
„Dávaj si pozor,“ povedal. Spolu s Thomom sme vyšli z laboratória a vyviezli sa naspäť do haly.
„Naozaj sa tam chceš vlámať?“ neveriacky sa ma spýtal.
„Musím, veľmi mi záleží na tom projekte.“
„Babs nemyslím si, že je to bezpečné.“
„Ani ja, ale za pokus to stojí. Ďakujem za všetko Thomas, vidíme sa,“ objala som ho a vyšla z domu. Na schodoch som však zastala, vzala do ruky mobil a vytočila číslo osoby, ktorej pomoc budem potrebovať.
„Ahoj Jenny, to som ja Babs, potrebujem tvoju pomoc.“
Komentáre
Prehľad komentárov
ďakujem vám všetkým, veľmi si to vážim:):)
pekné :)
(Adam, 24. 4. 2010 22:01)Super, konečne nová kapitola, zasa skvelá ako vždy, to som zwedavý čo zas tie decká vyvedú... :D
trala-la ... :)
(J4nk0, 24. 4. 2010 15:01)
Toto sa Ti velmi podarilo Deni :P supa jak sa patri po dvoch tyzdnoch si ma znova dostala :) absolutne uzasne, kritika tu nema volne miesto :D
teeeda asi zacnem ziarlit na Dava :]
I look forward to posting from you soon :)
wow:)
(Simi, 23. 4. 2010 22:05)Mnoo jako Ninuš to uuplne vystihla...:D ten vyytlačok knihy aj s podpisom si poprosíím potom aj ja :D Deni uuplne krasne..a už sa neviem dočkať dalšej kapitoly :))))
úžas:)
(Ninuš:), 22. 4. 2010 17:11)Môj ty pikačuho lavý okvetný lístok! :D úžasná kapitola, krásne opísané, normálne som sa do toho tak zažrala že som skoro preskakovala riadky len aby som sa dozvedela vše čo najrýchlejšie:) Absolútne ma to dostalo...hrozne moc moc moooc s ateším na dalsiu kapitolu...akčné vlámanie :D teda aspon dúfam:) a ten David...normálne mi ho prišlo lúto:( a ako objímal Babs..aaaach:) ja jednoducho zbožňujem tvoje písanie! prvý výtlačok knihy si poprosím aj s podpisom:)
<3
(Deni, 25. 4. 2010 9:29)