11.Minulosť
„Áno?“ začudovane sa na mňa pozrel.
„V-v-veď .. som ťa videla skočiť,“ zakoktala som sa.
Úsmev mu zmizol z tváre a znervóznel.
„Neviem o čom hovoríš,“ sadol si na svoje miesto a odvrátil sa odo mňa.
Neverila som vlastným očiam. Veď včera skočil...určite sa mi to nesnívalo. Niečo tu nehrá. Až moc znervóznel.
„Dobré ráno študenti. Nemáme veľa času tak si rýchlo rozdáme učebnice. Ty, chlapec v štvrtej lavici odzadu, ako sa voláš?“ naletela do triedy Storová.
„Ja...ehm...David,“ predstavil sa a vstal.
„Poď prosím rozdať učebnice,“ zavolala ho. Zamieril ku katedre. Vzal do ruky knihy a začal rozdávať. Po celý čas som ho pozorovala.
„Na nič sa ma nepýtaj prosím,“ pošepkal mi, keď podišiel k mojej lavici.
„V poriadku. Ja len...som rada, že žiješ.“
Usmial sa.
„Jedno ti však môžem povedať. Neskočil som s úmyslom zabiť sa.“
„Tak prečo?“
„Normálny človek by tomu neuveril.“
„Nepodceňuj ma. Ani zďaleka nie som taká normálna ako si myslíš,“ prenikavo som sa mu zahľadela do očí.
„Ty tiež?“ prekvapene sa spýtal. Čo tým myslí?
„Hej vy dvaja, porozprávajte sa cez prestávku. Nemáme veľa času,“ napomenula nás profesorka.
David sa na mňa spýtavo pozrel, no pokračoval v rozdávaní. Žeby aj on? Je možné, že aj on má zvláštne schopnosti? Avšak keby som ja skočila pravdepodobne by som to neprežila...Niečo mi tu nehrá. Kto vlastne David je? Lepšie som ho obzrela. Jemné blonďavé vlasy mu neposlušne padali do tváre. A tie jeho oči...boli tajomné ako samotný oceán. A také krásne... Koľko má asi rokov? 15? 16? Vyzerá staršie. Je vysoký a jeho postava vôbec nie je chudá ako u väčšiny chalanov v mojom veku, ale vyšportovaná. Žeby futbalista? Chcem sa o ňom dozvedieť viac.
Keď dorozdával, išiel si sadnúť na svoje miesto.
„Musíme sa porozprávať,“ otočil sa ku mne.
„Cez prestávku,“ sľúbila som.
Začula som profesorkin hlas. Nie, naozaj nemám chuť sa teraz učiť. Cez letné prázdniny o tomto čase ešte spím. Asi ma porazí z tejto školy. Kto to kedy videl aby sa učilo v júli?! Jediné, čo na tom ešte ako tak beriem, je to, že vyučovanie začína až o desiatej, o dvanástej je obed a o druhej už končíme. No omnoho radšej by som sa teraz opaľovala, kúpala v bazéne, jedla zmrzlinu a chodila von s kamarátmi... No čo už. Nech by som sa akokoľvek snažila, už to neviem vrátiť späť. Odmietla som počúvať biologické učivo a tak som si namiesto zošitu vytiahla papier a začala si kresliť.
Zazvonilo. Vďakabohu. Popravde ani neviem ako som túto hodinu prežila, ale to nevadí. Profesorka odišla, tak som kresbu odložila a pozrela sa pred seba. David sedel na lavici otočený smerom ku mne a usmieval sa.
„Čakal som kedy dokreslíš. Ty si z tej hodiny ale veľa mala, však?“
„Ale samozrejme. Ani len nadpis netuším. Odmietam sa učiť cez leto.“
„Nápodobne,“ zdvihol papier s jeho kresbou.
Postavila som sa a sadla si k nemu na lavicu.
„Tak, kde sme to skončili?“ spýtala som sa s úsmevom.
„Vieš lietať?“ spýtal sa ma priamo.
„Čo či viem?“ zasmiala som sa až mi zabehlo.
„Veď si mi povedala, že ani z ďaleka nie si taká normálna ako si myslím.“
„To je pravda. Ale lietať naozaj neviem,“ priznala som sa. Až vtedy mi to konečne doplo...
„Preboha ty vieš lietať!“ vyhŕkla som. Previnilo sa usmial.
„To preto si skočil,“ rozmýšľala som nahlas.
„Prosím nikomu o tom nehovor, neviem ako je to možné,“ poprosil ma.
„Nechám si to pre seba, sľubujem. Ale, kde máš krídla ?“ načiahla som ruku za jeho chrbtom a jemne mu po ňom prišla. Namiesto krídla som však prešla po hladkých svaloch. Naozaj je pevný ...
Teraz sa pre istotu začal smiať on.
„Nemám krídla. Sám nechápem ako je možné, že lietam.“
„To vieš už od narodenia?“ spýtala som sa.
„Nie, približne pred tromi rokmi som prvý krát vzlietol. Mal som 14.“
„Ty máš 17? Ako je možné, že si prvák?“
„Rodičia ma neskoro poslali do školy. Považovali ma za blázna, lebo som im tvrdil, že viem lietať. Skočil som zo strechy a zlomil si nohu. Vtedy som ešte nevedel pristávať totiž. Prinútili ma chodiť k psychiatrovi celé tri roky. Pokúsili sa ma presvedčiť o tom, že je to len výplod mojej fantázie. Včera som po troch rokoch konečne vzlietol. Bolo to pre mňa určitým vykúpením. Milujem lietanie.“
„Vau. Teda chcela by som vedieť lietať. Ale aj premiestňovanie pomocou mysle má niečo do seba. Tak som ťa včera našla v tom lese,“ priznala som sa mu.
„Premiestňovanie pomocou mysle?“ neveriacky sa spýtal.
„Hej. Stačí mi pomyslieť si na nejaké miesto alebo človeka a zrazu sa tam ocitnem.“
„Vau. Máš aj iné schopnosti?“
„Ešte ich len objavujem. Pomáha mi pár ľudí, ktorí majú tiež takéto schopnosti.“
„Je nás viac?“
„Po škole ťa s nimi môžem zoznámiť,“ navrhla som mu.
„Ďakujem, rád,“ usmial sa. Aký je len očarujúci...
Zazvonilo a tak som si sadla na svoje miesto. Ďalšia hodina, ktorú som si mlčky prekreslila. Nech ma aj zabijú, fakt sa dnes nebudem učiť.
Cez veľkú prestávku sme s Davidom spolu chceli ísť na obed, kým nám niečo neskrížilo plány.
„Moja zlatá ja si budem sedieť kde chcem,“ povedala naperoxidovaná blondína jednému dievčaťu. Myslím, že som to dievča už niekde videla. Mala rovné hnedé vlasy približne po plecia a hnedé oči. Bola tak zaujímavo krásna. V jej blízkosti som sa cítila zvláštne dobre. Neviem čím to bolo...akoby niečo vyžarovala.
„Ale je to moja stolička a prisadla si mi bundu,“ bránilo sa dievča.
„Heej? Ale nehovor,“ sladko sa usmiala blondína.
Pocítila som ako David vedľa mňa stuhol a výraz na jeho tvári sa zmenil na nahnevaný. Zaťal päsť a podišiel k blondíne.
„Megan daj si pohov,“ povedal chladne.
Blondína vyzerala spokojná, že si ju všimol. Postavila sa.
„Ale,ale...a keď nie,tak čo? Potrestáš ma?“ koketne mu prešla prstom po hrudníku.Cítila som ako sa mi v žilách dvíha adrenalín. Najradšej by som jej vytrahala všetky vlasy!
„Ukludni sa. Nemám na teba náladu,“ povedal David znudene a odstrčil jej prst. V tej chvíli by som ho od radosti najradšej vybozkávala.
Vzal bundu zo stoličky a podišiel k tomu drobnému dievčaťu. Až mi vyrazila dych toľká dobrá energia čo z nej vyžarovala.
„Tu máš bundu Jenny. Keď s nimi budeš mať kedykoľvek problém obráť sa na mňa,“ žiarivo sa na ňu usmial. Asi žiarlim...
„Ďakujem Dave,“ opätovala som úsmev.
„A Jenn toto je inak Babs,“ predstavil nás.
Usmiala som sa na ňu a pozdravili sme sa.
„Ideme s Babs akurát na obed, nechceš ísť s nami?“ navrhol jej.
„Nebude vám to vadiť?“ spýtavo sa na mňa pozrela.
„Nie samozrejme, že nie,“ usmiala som sa. A tak sme spolu všetci traja vyšli z triedy a zamierili do jedálne.
„Ty si z Bostonu Jenny?“ spýtala som sa jej.
„No vlastne, bývala som tu odmalička, no asi pred polrokom som sa odsťahovala a teraz som sa so sestrou vrátila.“
„Bývaš len so sestrou?“
„Áno...ja nemám rodičov,“ povedala smutne.
„Ja prepáč ... to som nevedela,“ ospravedlnila som sa.
„To je v poriadku,“ usmiala sa.
„Som rád, že si späť Jenn. Chýbala si mi,“ zapojil sa do rozhovoru David.
„Už sa dlho poznáte?“ spýtala som sa.
„Hej od základnej. Hrávali sme spolu pogy, keď sme boli malí. A to naše kamarátstvo nejako drží do dnes,“ usmiala sa Jenn.
„Vidíš, niekedy si musíme zahrať. Naposledy ma obrala takmer o všetko,“ priznal sa.
„Ale neklam, nechal si ma vyhrať,“ zasmiala sa.
Páčil sa mi ich rozhovor. Už dlho som sa tak dobre nezasmiala ako keď mi rozprávali a všetkých blbostiach, čo kedy vyviedli.
Vošli sme do jedálne, vzali si tácky a každý si dal na čo mal chuť. Ďalšie plus táto škola dostáva za jedlo. Sadli sme si k voľnému stolu a pokračovali v rozhovore.
Zrazu som si všimla ako do jedálne vošiel Travis. Usmial sa a zamieril smerom ku nášmu stolu. Keď bol už takmer úplne blízko zarazil sa a jeho pohľad spočinul na Jenn. Akoby to vicítila a otočila sa.
„Jenny...“ vydýchol prekvapene.
„Ahoj...“ zašepkala a v jej očiach sa zračil smútok. To ako na seba hľadeli...
David ma jemne pohladkal po ruke.
„Mali by sme ich nechať osamote,“ zašepkal a ja som sa zachvela. Prikývla som.
„Dave mi ešte musí vysvetliť matiku,“ povedala som. Rýchlo som si vzali krabičky s hamburgermi a vyšli z jedálne.
„Ty vieš, čo sa medzi nimi stalo?“ spýtala som sa Davida.
„Neviem,či ti to môžem povedať,“ pozrel sa do zeme.
„Ale no tak, veď sú to aj moji priatelia. Ja to nikomu nepoviem,“ snažila som sa ho presvedčiť.
„Ja toho chlapca po pravde nepoznám. Len s Jennynho rozprávania. Tak fajn poviem ti to. Oni spolu chodili. Jenn pred tromi rokmi zomreli rodičia. Bola to veľmi podozrivá autonehoda. Vyzerá to tak,že sa niekto hral s brzdami. A žila s opatrovníčkou spolu so sestrou. Travis jej pomohol dostať sa z toho. Strašne sa ľúbili. Lenže pred rokom Travisovi zomrela sestra. Nevedel sa z toho dostať. Raz sa Jenn zdôveril, že sa mu začali diať rôzne čudné veci, ale inak s ňou vôbec nekomunikoval. Obidvaja boli nešťastní. Jenny sa mu snažila pomôcť, no boli mesiace ,cez ktoré sa takmer vôbec nevideli. Trápilo ju, že bol taký nešťastný. Vedela aké to je, stratiť človeka, ktorého nadovšetko miluješ , no on sa jej stránil. Nevedela prečo. A potom sa so sestrou asi pred polrokom odsťahovali. Ale teraz je späť...“
„To som vôbec netušila...“ povedala som vykolajene.
„Mali to obaja veľmi ťažké, ale ktovie...možno im osud ešte dopraje.“
„Priala by som im aby boli šťastní...“
„Aj ja Babs...“ usmial sa. Sadli sme si na jeho lavicu.
„O čom myslíš, že sa teraz rozprávajú?“ spýtala som sa.
„To neviem. Možno nám to Jenn povie, keď príde.“
V tej chvíli ako to povedal naozaj vošla Jenny. Zamyslene hľadela do zeme. David na ňu kývol a tak k nám podišla.
„Chce sa so mnou stretnúť.Po škole,“ povedala smutne.
„A chceš?“ spýtala som sa. Prekvapene sa na mňa pozrela.
„Povedal som jej to. Je to Travisova kamarátka,“ vysvetlil Dave.
„Aha...hm...neviem, či chcem...jediné čo viem je, že mi strašne chýbal,“ zašepkala.
Podišla som k nej a objala ju. Vďačne moje objatie opätovala.
Pohľad Travis:
Nečakal som to. Keď som ju v tej jedálni uvidel mal som pocit, že sa moje srdce rozletelo na tisíc častí. Posledný polrok som žil s pocitom, že som ju mojou vlastnou vinou stratil a už ju nikdy neuvidím. A teraz je tu. Skoro som sa zbláznil keď som zistil, že odišla. Presne v ten deň som za ňou šiel, že jej poviem celú pravdu. No ona už bola dávno za hranicami. Nepamätám sa, či mi o tom hovorila. Ešte stále som bol mimo z Meredithinej smrti. Keď som stratil ešte aj moju Jenny,chcel som sa zabiť . No Alex ma zachránil ... Postavil ma na nohy. Nikdy som nemal takého dobrého kamaráta. Spolu sme trénovali, pokúšal sa ma všelijako rozptýliť len aby som nemyslel na to zlé. Všetko bolo v poriadku až kým ma nezoznámil s tým prekliatym Samom. Hneď som vedel, že ten muž ma nemá rád, no nevedel som, že až na toľko, že sa ma pokúsi zabiť. Naozaj sa o to pokúsil. Keď som to Alexovi povedal, neuveril mi. Sam je pre neho hotový svätec. A tak sme sa pohádali... Naštval som sa, že mi neveril. A odvtedy tých dvoch nemôžem ani cítiť. Rozhodol som sa, že nájdem Jenn. Spomenul som si, že má starú mamu v Orlande. Tam som stretol Babs. Tak strašne mi pripomínala moju malú sestričku... Všimol som si, že z nej vyžaruje červená energia. A vtedy som zistil, že je taká istá ako ja. Chcel som jej pomôcť. Vedel som, že keď k tomu príde sama to nezvládne. Keby nebolo Alexa, ani ja by som svoje schopnosti nezvládol. Za to mu budem navždy vďačný aj keď ma potom tak sklamal. Začal som Babs posielať papieriky,chcel som aby sa dostala na našu školu, ešte som nevedel, že chce bývať v Bostone. A teraz je tu . A strašne sa podobá na moju sestru. Chcem ju chrániť tak ako som chránil aj ju. Tak ako som chránil aj Jenn keď bola nešťastná... moja sladká Jenn. V momente ako som ju uvidel sa mi všetky pocity vrátili. Strašne mi chýbala... a aj stále mi chýba. Teraz tu stojím pri bráne školy. Čo ak nepríde ? Som si vedomý toho ako strašne som sa správal...a tak strašne to ľutujem.
„Ahoj...“ nesmelo ma pozdravila.
Rýchlo som sa otočil.
„Jenn...som rád, že si prišla,“ zašepkal som a pozrel sa do jej nádherných očí. Bože ako len milujem jej pohľad.
„Mali by sme sa porozprávať...preto som tu.“
„Viem...Kam sa teraz chystáš?“
„Domov.“
„Môžem ťa odprevadiť?“
„Hm,môžeš,“ jemne sa usmiala a ja som sa v tom momente po tisíci krát zamiloval. Zabočili sme doľava. Presne si pamätám kde býva.
„Prečo si odišla?“ spýtal som sa zničene. Prekvapene sa na mňa pozrela.
„So sestrou sme potrebovali vybaviť pár vecí. Snažila som sa ti to povedať, ale ty si sa mi vyhýbal...“
„Jenn...ja...je mi to strašne ľúto. Ja som proste...nevedel, čo robím. Od Meredithinej smrti to so mnou šlo dolu vodou. Nevládal som. Nechcel som ťa stiahnuť so sebou. Ale teraz strašne ľutujem to, že som sa ti vtedy vyhýbal. Ani si nevieš predstaviť ako. V ten deň čo si odišla som išiel za tebou. Chcel som ti všetko vysvetliť... No ty si tu už nebola. Môj život stratil zmysel. Stratil som ďalšieho človeka, ktorého som nadovšetko miloval. A najhoršia skutočnosť na tom bola, že vlastnou vinou. No teraz si tu. Ešte krajšia ako predtým a ja ťa stále...“ zarazil som sa.
Prekvapene sa na mňa pozerala. Nič nepovedala, len ma objala. Pevne som ju k sebe pritisol. Bože ako strašne mi chýbala. Jemne zaborila hlavu medzi môj krk a rameno. Stále ju milujem, tým som si istý.
„Prečo si mi nezavolal?“ spýtala sa po chvíli.
„Pretože som bol taký zúfalý, že som sa išiel... ehm, môj telefón je momentálne na dne oceána. Chcel som ti zavolať, no bál som sa, že ma nebudeš chcieť vypočuť. Správal som sa strašne.“
„Ja to chápem Trew. Viem aké to je,stratiť človeka, ktorého nadovšetko miluješ. Mňa len trápilo, že si odmietal moju pomoc. Chcela som ti pomôcť.“
„Ďakujem...“
„Za čo?“
„Za to, že si Jenny.“
Jemne ma pohladila po líci. Ako mi jej dotyky strašne chýbali...
Pohľad Jenny:
Točí sa mi celý svet. Doslovne. Odlúčením od Travisa sa nič nezmenilo. Stále sa mi rozbúcha srdce keď ho vidím. Celá sa chvejem pri jeho dotykoch, hlase...pohľade... Odprevadil ma až ku domu. Jemne som ho pri lúčení objala, no on si ma tesne k sebe privinul. Užívala som si jeho blízkosť...
Potom som sa na neho ešte raz usmiala a vošla dovnútra. Zamierila som hore do svojej izby a oprela sa o dvere. Ešte stále sa celá chvejem. Stále ho ľúbim...
Zrazu sa po mojej izbe rozšírila zelená energia. Zostala som v nemom úžase keď sa predo mnou zrazu ocitol Travis.
„Na nič sa ma prosím nepýtaj...“ zašepkal. Podišiel ku mne, chytil ma za ruku a prudko si ma k sebe pritiahol. Neprotestovala som. Potrebovala som jeho bozky... potrebovala som ho...
Svojimi horúcimi mäkkými perami sa nenásytne prisal na moje. Zaborila som mu ruky do vlasov a nechala sa unášať sladkosťou jeho dotykov. Bože ako strašne mi chýbal... Jeho ruky mi majetnícky prechádzali po chrbáte až ma chytil za zadok a nadvihol. Obkolesila som nohy okolo jeho pásu...
„Chýbala si mi...“ zašepkal s perami prisatými na mojom krku. Celá som sa zachvela od vzrušenia. Moje ruky zablúdili po jeho hrudi a opatrne mu začali rozopínať gombíky na košeli... S jeho pomocou sa mi podarilo košelu vyzliecť a potom sa mi naskytol pohľad na jeho nádherné telo... Nikdy sa ho nebudem vedieť dostatočne nabažiť... Pobozkala som ho na kľúčnu kosť a rukou opatrne prešla po svaloch. Cítila som ako sa každý jeho sval pod mojím dotykom napol... Rukami ma znovu majetnícky chytil za zadok a pritlačil tesnejšie k sebe. Opäť sa zmocnil mojich pier, nadvihol mi ruky a vyzliekol tričko. Túžba v jeho očiach sa mi vpíjala do všetkých zmyslov. Neodolať mu bolo príliš tažké...
Komentáre
Prehľad komentárov
teda nečakala som,že vás to tak chytí :D ani neviete ako veľmi ma to teší a to,že sa vám to tak páči ma normáne núti písať ďalej a už nie s dvojmesačnými odstupmi:):) naozaj veľmi pekne ďakujem:):) veľmi si vážim,že to čítate:):)
GooD joB ; )
(J4nk0, 3. 4. 2010 1:09)ako, riadna delovica:D...zacina to byt viac a viac vzrusujuce:D, fakticky dobra vecernica:),obdivujem :)a myslim ze chceme pokracovanie :D*
OMGGGG!!!!
(Kikuš, 2. 4. 2010 19:03)oh my f*cking hell :D..ja umrem Deniiii...toto je uz jaka cool kapitola :D...mami mas styl :)...i love youuu :-* a pls Dave je mooj :D
no-do-riti!!!
(Miška, 2. 4. 2010 15:54)
Deni,maž písať ďalej!!!to nemôžeš takto nechať ľudí v napätí!:D
Ježiši,čo ti,ja nemám slov,ty nie si normálna.Ty si geniálna!:)Chcem ďalšie a ďalšie časti.Je to úžasné:)Travis teda vypadáva...zostáva Alex a David...Osobne milujem Alexa,ale dúfam,že ani David nezostane sám:)
ejha!!!
(Adam, 2. 4. 2010 11:07)Skvelé, absolútne dokonalá kapitola! A posielaj email! :D:DD:D
ty moj kokos!!!!!
(Ninuš:), 1. 4. 2010 20:02)aaaaaaaaaaaa....ja sa asi zbláznim...toto je také genialne ze ja nemam slov..TRAVIS!!! moj krasny sexymanovsky nabuchany travis!!! toto si mi nemala robit ze si tu vse tak opísala ze mi srdce skače niekde v hlave až :D predýchavam:)...aach...som kompletne mimo...absolútne bezkonkurenčne najlepšia čast najlepšej poviedky ktoru som kedy čitala!!! neskutočne to prežívam a chcem travisa! :D dakujem dakujem dakujeeem za takuto kapitolu!! krásna nádherná...elektrizujúca! :D:D idem sa radsej skludnit..a ty utekaj písat! moja závislost je na absolútnom vrchole a idem si to cele este raz precitat ty moj kokos:)...som ku koncu ani nedychala!! :D nádhera! nič lepšie som nečítala!
WAU ďakujem:)
(Deni, 3. 4. 2010 11:00)