Babs:
Ocitla som sa...vlastne ani neviem kde. Okolo mňa boli samé stromy. Nepoznala som to tam. Nikdy predtým som na tomto mieste nebola. Kde to som? Odpoveď neprichádzala. Prečo som sa premiestnila práve sem? Veď moja posledná myšlienka patrila Davidovi, tak kde je? Vykročila som a nemala poňatia kam. Pocit úzkosti vo mne narastal. Bála som sa. Mala som zlý pocit, že sa niečo stane, no nevedela som, čo. Pomaly sa začalo stmievať. Odhrnula som konár a prešla pomedzi dva stromy. Vtedy som ho uvidela. Bol opretý o strom asi desať metrov odo mňa. Rýchlo som sa prikrčila a schovala za najbližší krík. Zadumane hľadel do zeme. Na jeho líci sa zalesklo niečo vlhké...žeby slza? David plakal. Prišlo mi ho tak strašne ľúto, no premohla som nutkanie vykročiť za ním a utešiť ho. Ponoril si hlavu do dlaní a zavzlykal. Bol taký nešťastný a mňa to priam bolelo. Zrazu sa otočil a s odhodlaným výrazom na tvári zamieril do neznáma. Nasledovala som ho. Možno som ho mala nechať tak, ale niečo mi hovorilo, že mám zostať pri ňom. Zrazu zastal. Prikrčila som sa a lepšie sa prizrela miestu kde stál. Bol na úplnom konci lesa, pod ním asi v hĺbke 50 možno 60 metrov bolo strmé údolie skál. Nahol sa a rozpažil ruky. Preboha! Hádam len nechce...
„David nie!“ vykríkla som a rozbehla sa k nemu. No už bolo neskoro. Skočil.
David:
Vykúpenie. Nič iné, len vykúpenie. To slovo sa mi zobrazovalo v mysli celý deň. Keď som sa ráno zobudil na zvonenie budíka, nemal som chuť absolútne na nič. Ani len myslieť...pretože som vedel, že sa mi to zase vráti. Cítil som to a ten pocit ma privádzal ku temným myšlienkam, ktoré ničili moje vnútro. Ako vtedy, keď som prišiel o to, čo bolo najväčším zmyslom môjho života.Vedel som, že myšlienky, ktoré ubíjali moju myseľ sa vrátia a ja to už nebudem vedieť zastaviť. Už nikdy. Pretože to, bolo mojím poslaním.
„Vykúpenie...David musíš,“ ozval sa jemný hlások v mojom vnútri. Konečne som mu porozumel.
Travis:
Babsina energia bola oslepujúco žiarivá. WAU, nečakal som, že sa v tom malom stvorení nachádza taká žiara. Je naozaj výnimočná. Napriek takej obrovskej sile je vo vnútri úplne pokojná. Obdivujem ju. Iní by sa už dávno zosypali. Už od prvej chvíle ako som ju v Orlande uvidel ma fascinovala neskutočná moc jej schopností. Toto dievča raz zmení svet, vedel som to.
Aj keď odišla už pred niekoľkými minútami, stále som bol poloslepý ako ma ožiarila. Už bude pravdepodobne na ihrisku a ak náhodou nie, tak sa premiestnim kamkoľvek za ňou. Zavrel som oči a predstavil si ju. Pocítil som hrejivý dotyk mojej zelenej žiary a keď som oči opäť otvoril, nebol som na ihrisku. Nevadí, tak na prvý krát jej to teda nevyšlo, ale našťastie je stále na Zemi a nie v inej dimenzii. Spomenul som si ako som sa pred rokom náhodou dostal do dimenzie Wildfried. Už nikdy viac! Bol to pravdepodobne najhorší zážitok v mojom živote, ale aj najväčší adrenalín, to musím uznať. Otriasol som zo seba myšlienky plné strachu a sústredil sa na miesto, kde som sa práve nachádzal. Bol to nejaký les, no nepoznal som ho. Nikdy predtým som tu nebol. Prečo sa Babs premiestnila práve sem?
„David nie!“ začul som krik. Veď to je Babsin hlas! Rozbehol som sa smerom odkiaľ ku mne ten zvuk doľahol. Bežal som pomedzi stromy a bolo mi jedno, že do mňa narážajú konáre a spôsobujú mi rany na tvári a tele. Pochytil ma strašný strach, keď som ju ešte stále nevidel.
„Babs? Babs kde si?“ zakričal som. Bol som zúfalý. Odpoveď neprichádzala. Znovu som sa rozbehol, ani neviem kam. Začul som jemné vzlyky a pridal. Konečne som ju uvidel. Nakláňala sa ponad strmé skalné údolie a plakala.
„Preboha Babs !“ rozbehol som sa k nej a strhol ju na seba.
„Zbláznila si sa? Čo si to preboha chcela urobiť?!“ oboril som sa na ňu. Strašne som sa nahneval. Nič nehovorila len zavzlykala.
„Pst Babs, už je všetko v poriadku,“ šepkal som jej a tuho ju zovrel v náručí. Začalo pršať.
„D-avid...“ zavzlykala.
„Nie, ja som Travis,“ pohladil som ju a zotrel kvapky dažďa z jej uplakanej tváre.
„D-avid..s-koč..“ nedopovedala to, lebo sa znova rozplakala.
„Aký David Babs? O čom to hovoríš?“ prekvapene som sa spýtal.
„D-avid skočil m-medzi tie skaly,“ povedala s ďalším prívalom plaču.
„Aký David?“ spýtal som sa zhrozene.
„M-môj nový spolužiak..skočil...j-ja som mu v tom nestihla z-zabrániť...t-to je m-moja vina,“ plakala.
„Nie Babs, také niečo nehovor. To nie je tvoja vina. Myslíš...že?“ spýtal som sa.
Jej odpoveď bol len plač. Preboha. Jej kamarát sa práve zabil. Preboha. Nemal som už slov. Ešte tuhšie som ju zovrel v náručí. Strašne sa rozpršalo a obaja sme boli úplne premočení.
„Babs musíme ísť domov. Budeš mať zápal pľúc,“ povedal som jemne a zdvihol ju do náručia. Vtedy ma napadla dokonalá vec! Čo ak David ešte náhodou žije? Musíme sa skúsiť premiestniť za ním!
„Babs! Prosím ťa, skúsme sa premiestniť za tým tvojim kamarátom. Možno ešte žije. Ale musíš ty, lebo ja neviem ako vyzerá,“ povedal som plný nádejí. Babs sa zamyslela.
„J-ja to skúsim,“ povedala slabo a zavrela oči. Čakal som. Bolo vidno, že Babs zapojila všetky sily, no nič sa nedialo. Opatrne otvorila oči.
„Nejde to,“ rozplakala sa. Pritisol som ju k sebe. Tak veľmi som ju chcel utešiť no nedalo sa to. Bol som z toho zúfalý. Čo mám teraz urobiť? Bože prečo k mojim schopnostiam nepatrí oživovanie ľudí? Tuho som Babs zovrel v náručí.
„Chceš ísť preč?“ opatrne som sa jej spýtal. Prikývla a zaborila si tvár do mojej mikiny. Tak rád sa na ňu pozerám. Pripomína mi...Nie,na to nemysli Travis. Teraz musíš pomôcť Babs.
Zavrel som oči a predstavil si moju izbu. Energia nás oboch prikryla a keď som oči otvoril, boli sme už u mňa.
„Babs sme u mňa, chceš ísť domov?“
Neodpovedala. Zaspala mi v náručí. Musel to byť pre ňu dobrý psychický šok, keď ju to tak unavilo. Položil som ju jemne na gauč a zakryl dekou. Je taká krásna...
Musel som sa usmiať, tak veľmi mi ju pripomínala. Túžil som ju chrániť pred všetkým zlým, tak ako som chránil...nie, to je už minulosť, odporná temná minulosť a ja to už nikdy nevrátim späť.
Babs:
Keď som sa prebrala, bolo asi šesť hodín večer. Travis ma zaniesol domov na aute.
„Naozaj ma už nebudeš potrebovať?“ spýtal sa opatrne.
„Nie, Trew, už si toho pre mňa urobil dosť, ďakujem,“ objala som ho.
„Tak teda dobrú noc. Vidíme sa zajtra v škole,“ rozlúčili sme sa.
Rodičom som povedala, že sa mám veľa učiť a zavrela sa do izby. V momente ako sa za mnou zavreli dvere som klesla na kolená a znovu na mňa doľahol smútok.
„David, prečo si to urobil?“ spýtala som sa po šepky, no odpoveď sa nedostavila. Cítila som sa hrozne. Mohla som mu v tom zabrániť! Je to všetko moja vina. Bolo tam toľko úkazov, z ktorých som si mohla domyslieť, čo urobí, no ja som ich nevnímala. Prečo to urobil? Zakryla som si tvár dlaňami a poddala sa všetkým emóciám, ktoré mnou lomcovali. Netuším ako dlho som tam kľačala, no usúdila som, že takto to ďalej nepôjde. Vstala som a zamierila do kúpeľne. Sadla som si na okraj vane. Najlepšie bude, ak sa poumývam a pôjdem spať. Napustila som vaňu, zhodila zo seba veci a vliezla do nej. Samozrejme voda sa okamžite odpudila od môjho tela. Vzdychla som si a vzala do ruky špongiu v tvare kvetinky. Keď som s umývaním skončila zabalila som sa do osušky a vyšla z kúpeľne. Sadla som si na posteľ, zhodila uterák a išla si obliecť letnú nočnú košeľu, keď sa zrazu po mojej izbe rozšírila oslepujúca modrá žiara. O pár stotín sekundy sa predo mnou ocitol Alex.
„Preboha!“ zľakla som sa a rýchlo sa zakryla osuškou.
„Ja .. prepáč,“ previnilo sa usmial a otočil sa.
„Čo tu robíš?“ oborila som sa na neho.
„Mal som taký zvláštny pocit, že niečo nie je v poriadku,“ vysvetlil. Mlčala som.
„Všetko je v poriadku môžeš ísť,“ povedala som po chvíli nahnevane.
„Si už oblečená?“
„Áno.“
„Fajn,“ otočil sa.
“Babs viem, že mi klameš. Dokážem cítiť pocity ľudí. Hneváš sa na mňa. Naozaj mi je ľúto, že som ti sem tak vpálil, sľubujem, že som to už viac nestane.“
„Nehnevám sa na teba preto,“ vysvetlila som.
„Tak prečo?“
„Pretože si mi klamal.“
„Myslíš to o tvojich schopnostiach?“
„Áno.“
„Musel som. Sam mi zakázal s tebou o tom hovoriť, lebo si nebol istý, či...nie si z inej dimenzie. Ak by si bola, bolo by to pre nás nebezpečné.“
„Z inej dimenzie?“ prekvapene som sa spýtala.
„Áno je veľa dimezií. Ja som sa mu pokúšal vysvetliť, že si taká ako my, no on si to chcel overiť. Prepáč mi, ja by som ti to aj tak potom povedal,“ roztomilo sa na mňa usmial. Kto by dokázal odolať tomuto úsmevu ? Alexov úsmev bol asi taký očarujúci ako Davidove oči...ach David...
„Prečo si zostala taká smutná? Povedal som niečo nevhodné?“ previnilo sa spýtal.
„Nie,t o nie ty,“ znovu som sa rozplakala a položila si tvár do dlaní. To zúfalstvo, ktoré pohltilo moju myseľ bolo strašné.
Pocítila som Alexove ruky na mojich ramenách.
„No tak Babs, čo sa deje?“ privinul si ma k sebe. Ponorila som sa do jeho veľkého objatia. Potrebovala som cítiť ten dokonalý pocit bezpečia., aký som mala naozaj len pri Alexovi. Opatrne ma nadvihol, posadil si ma na kolená a tuho zovrel. Bože ako som to len potrebovala. Jeho dotyk bol taký príjemný...Pobozkal ma do vlasov a pošúchal mi ramená. Bola som mu vďačná, že sa ma na nič nepýtal. Stačilo mi cítiť jeho teplo a dotyky. Vzal prikrývku z mojej postele a zakryl ma ňou.
„Pokojne si pospi Babs, som pri tebe,“ zašepkal mi do ucha a mne sa po celom tele rozliali zimomriavky. Objala som ho okolo krku a hlavu si strčila medzi jeho rameno a krk. Tak krásne voňal. Netrvalo dlho a ponorila som sa do ríše snov...
Keď som sa ráno prebrala, Alex bol už preč. Vedľa mňa ležal papierik.
„Dobré ráno. Musel som odísť, neskôr ti vysvetlím podrobnosti. Dúfam, že ti je už lepšie. Uvidíme sa v škole,“ prečítala som. Nebolo mi lepšie. Ten obraz ako David predo mnou skočil ma bude mátať v mysli ešte veľmi dlho. Vedia vôbec o tom jeho rodičia? Možno by som mala ísť za nimi, že som to všetko videla...Bože prečo som mu v tom nestihla zabrániť?!
Vstala som z postele a zamierila do kúpeľne. Umyla som si tvár, zuby a natiahla na seba bielo-fialové kockované šortky s bielym tričkom „more than just a pretty face...“. Do tašky som si nahádzala všetko, čo mi prišlo pod ruku a zišla dolu. Mamina s ocinom už boli v práci, takže som si len nasypala do misky cereálie a zaliala ich mliekom. Keď som všetko zjedla vyšla som z domu a zamkla dvere. Strašne sa mi nechcelo ísť do školy, keď som si predstavila, že miesto predo mnou bude prázdne. Bol to hrozný pocit. Možno, ho ešte ani nenašli. A jeho rodičia sa musia sa báť. Možno veria, že žije. Nie nemôžem ísť za nimi a zničiť im nádeje. Lenže čo mám robiť?
Cesta do školy mi trvala nadmerne dlho, mysľou som totiž bola úplne inde. Keď som konečne vstúpila do modrej budovy srdce sa mi prudko rozbúchalo. Neviem ako zareagujem, keď vojdem do triedy a on tam nebude...
Prezula som sa a otvorila dvere do triedy.
Habsonová, Nilsen....Otwind. Jeho miesto bolo prázdne. A čo som čakala? Že to bol len zlý sen? Nebuď detinská Babs. Sadla som si na svoje miesto a zaborila tvár do dlaní.
„Ahoj Babs,“ pozdravil ma veselý hlas. Zdvihla som hlavu k dotyčnému a zmeravela.
„Preboha David!“ vydýchla som upierajúc pohľad do tých najkrajších modrých očí, aké som kedy videla...
jeej:):)
(Deni, 3. 4. 2010 10:56)