Večnosť nie je až taká zlá 11.
Večnosť nie je až taká zlá
11.
POHĽAD ROSALIE:
Zobudila som sa na prenikavé svetlo. Ležala som na nepohodlnej posteli a vankúše boli hrčkovité. Okolo seba som počula pípanie. V tom mi to došlo. Nemocnica. Zaúpela som.
Otvorili sa dvere a v nich stál doktor Cullen a za ním bola Alice.
„Dobré ráno. Ako sa cítiš?“ spýtal sa ma.
„Dobré ráno. Ďakujem. Je to lepšie.“
Doktor Cullen ma vyšetril a ani si to nezapísal. Alice si sadla ku mne na posteľ a začali sme sa rozprávať,ani som so nevšimla kedy Carlisle odišiel.
„Alice môžem sa ťa niečo spýtať?“
Kývla hlavou a povedala : „ Ale odpovieš mi aj ty?“
Súhlasila som. „Prečo je celá vaša rodina taká dokonalá,bledá,nádherná,tak rovnaká,ale odlišná? A prečo máte všetci zlaté oči? Počkať ty ich máš teraz tmavé. Nechápem.“ pozerala som sa jej do očí a videla som ako jej to v hlave šrotuje. ´Čo jej môžem povedať a čo nie?´ niečo v tomto štýle.
„Vieš my vlastne nie sme rodina“,začala, „ale vymenovala si pár vecí,ktoré máme spoločné. Carlisle a Esme nás adoptovali. A prečo sme tak rovnakí a pritom odlišní? Ver mi,že o chvíľu sa to dozvieš len musíš byť trpezlivá. Sľubuješ,že budeš trpezlivá a nebudeš pátrať?“ spýtala sa.
„Sľubujem.“ vzdychla som si dobrovoľne nedobrovoľne.
Alice otvorila ústa a spýtala sa tú otázku,na ktorú som nechcela odpovedať,ale čakala som ju.
„Prečo si sa chcela zabiť?“
Zavrela som oči a vyberala vhodné slová. V mysli sa mi začali vynárať tie odporné obrázky. Spomienky,ktoré tak veľmi boleli. Ani som si neuvedomila ,že po lícach mi stekajú horké slzy bolesti.
„Alice, v ten večer po Lukovej party som šla prejsť,“šepkala som a porozprávala jej celý príbeh. Keď som skončila Alice ma objala a nechala si krásne šaty zmáčať mojimi slzami. Pred obedom som vyčerpaním zaspala.
Celý deň som ležala v posteli a rozmýšľala prečo za mnou ešte neprišla mama.
V noci sa mi sníval strašný sen. Snívalo sa mi,že mama mala autonehodu. Ten sen bol taký skutočný. Strhla som sa a pozrela sa na hodinky. Hodinky hlásili 02:30. Ešte by som si mohla pospať. Zrazu som v kresle uvidela nejakú postavu. Bol to muž,vyzeral ako kulturista. Vyľakala som sa a chcela som zavolať sestru i keď by mi to asi nepomohlo,pretože v momente stál pri mne.
Z úst mi unikol slabý výkrik.
„Čšš,Rose to som len ja Emmett.“ chcel ma pohladiť no ja som sa uhla a začala sa triasť.
„Prosím nedotýkaj sa ma.“ vzlykala som,lebo sa mi znova v hlave vynárali tie otrasné obrázky.
Začudovane sa na mňa pozrel,ale neskúšal sa ma znova dotknúť.
„Kričala si zo sna a ja som ťa prišiel skontrolovať.“objasnil mi prečo je v mojej izbe. „Viem,že je neskoro no Carlisle by ti potreboval niečo povedať. Môžem ho zavolať?“
Len som kývla hlavou a čakala. Carlisle vstúpil do izby a chytil ma za ruku. Chcela som sa vytrhnúť,no vedela som,že on mi neublíži.
„Rosalie chcel by som ti niečo povedať.“ povedal opatrne a ja som vedela,že príde niečo zlé.
„Vieš včera sem priviezli tvoju mamu. Mala autonehodu.“
„Nie,nie ten sen nemohol byť skutočný.“ plakala som. „Čo je s ňou?“ spýtala som sa a dúfala,že ten sen nebol pravdivý.
„Je mi to veľmi ľúto,ale už sme ju nedokázali zachrániť.“
Zrútil sa mi svet. Znova. Moja mamička. Už nemám nikoho.
„Prosím musíte ma domov? Musím zariadiť pohreb a všetko.“ vzlykala som.
„Dovolil som si ho zariadiť. Viem,že si na všetko sama a chceme ti aj s Esme pomôcť. Zajtra tam pôjdeme s tebou ak ti to nevadí.“
„Nevadí,som vám veľmi vďačná.“
Carlisle ma objal a ja som sa len strhla,no zotrvala v jeho objatí. Carlisle odišiel a nechal ma samú. Ja som len plakala a plakala.
„Už nemám nikoho. Aspoň ste už spolu moji milovaní rodičia. Dozeráte na mňa aj s Nikki z neba.“ vzlykala som pre seba. S plačom som sa postavila z postele a vyšla na chodbu. Hneď vedľa mojej izby bol nejaký sklad. Mala som šťastie. Dvere boli odomknuté. Vošla som dnu a uvidela skrinku s liekmi. Bolo mi jedno čo beriem. Zobrala som si toho dostatok a vrátila sa do izby. Nikto si ma ani len nevšimol.
„Chcem len,aby tá bolesť prestala.“ vzlykla som a zo stolíka som si zobrala pohár a nejaké lieky zapila. Hneď som cítila ako sa odpútavam od tela. Viečka mi oťažievali. Klesla som na vankúš a upadla do prázdna.
Komentáre
Prehľad komentárov
páánabeka! =) táto kapitola proste úúplne úúžastnáá..já ti fakt závidím tvoj sposob písania =)proste wow..já to fakt newiem vyjadriť..už dnes si mi pripravila mohutnú dávku šťastia ked osm otvorila stránku a zbadala 11 kapitolu =)...a ak zajtra budú dalšie budem skákať od štastiáá..a jáá chcem dalšie a dalšie =)..wow =)..zbožnujem Rose a Emmett a toto je tá najsamlepšejsia poviedka o nich čo som kedy čítala ( a ver že som ich prelúskala veľa =))
ďakujeeem
(Kikuš, 2. 3. 2010 20:28)ďakujeem Deni moc moc moc :-* zajtra ti pribudnu dalsie :)
waaaaa
(Deni, 2. 3. 2010 20:19)úplne,že najlepšia kapitola kks !!!!!! waaaaaaaaaaa,ďakujeeeeeeeeeeeem :-* :-* :-* úplne najsamlepšia,kiix lepsis sa :))))))))))))chcem už ďalšiuuu :-*
wow
(MI_ROSe_LAVA, 2. 3. 2010 20:53)