Legenda o perle
Bol to deň ako každý iný. Ráno som sa zobudil , zabehal som si na pláži a potom som šiel do práce . Som policajtom v malom bezpečnom mestečku Macapá v Brazílii . Toto zamestnanie sa v našej rodine dedí už niekoľko generácii , takže som veľmi nemal na výber . Popravde som vždy túžil byť potápačom , objavovať neznáme hlbiny mora , žiť v tichom svete oceánov ... Podarilo sa mi však potápanie udržať aspoň ako koníček . Každý deň po práci objavujem krásy podmorského sveta v neďalekom zálive . Milujem to miesto . Je súčasťou môjho života a trávim tam väčšinu voľného času . Aj v tento deň som tam zašiel . Navliekol som na seba potápačskú výstroj a vošiel do mora . Konečne . To slovo dokonale vystihovalo moje pocity . Určitým spôsobom som vodu potreboval . Keď som pri nej dlho nebol , akoby som vysychal . Nevedel som prečo . V tento deň som sa rozhodol , že zájdem hlbšie . Brodil som sa neznámymi vodami užívajúc si nádherný pohľad na podmorský svet . Pomedzi prsty mi pretekala voda a obklopovali ma húfy farebných rybiek . Pozoroval som koraly a iné vodné rastliny , ktoré boli domovom pre mnohé živočíchy . Čo by som dal za to , aby som mohol navždy žiť v oceáne ... Zrazu mi do očí zasvietilo svetlo a musel som ich prižmúriť . Bol som ako oslepený , nič som nevidel . Prúd vody ma odniesol hlbšie do mora . O chvíľu svetlo ochablo do malej žiary okolo nejakého predmetu približne dva metre odo mňa . Priplával som bližšie . Žiara pochádzajúca z guľatej veci bola oslnivá . Jemne som ho vzal do ruky a lepšie obzrel . Bola to nadrozmerná snehobiela perla . Sálalo z nej zvláštne teplo . Celá bola zvláštna . Nikdy som ani len nepočul o tom , že by niekto našiel takto veľkú perlu . Uložil som ju do vrecka a zamieril smerom k brehu . Vynoril som sa z vody ,sadol si do piesku a pozoroval perlu v mojej dlani . Bola nádherná ... Z ničoho nič sa začala pomaly pohybovať po mojej dlani až sa skotúľala do mäkkých zrniečok piesku . Načiahol som sa za ňou , no ušla mi . Čo to má znamenať ? Znovu ma oslepila žiara , presne taká istá ako v oceáne . Zakryl som si oči dlaňami . Svetlo na pokožke ma priam pálilo . Nič som nevidel . Netuším ako dlho som si kryl tvár , no prerušil ma zvonivý ženský hlas . „Ďakujem,“ povedala napol drzo a napol vďačne . Otvoril som oči a predo mnou stála pravdepodobne najkrajšia žena, aká kedy existovala . Mala dlhé vlnité plavé vlasy a prenikavé modré oči . Bolo na nej však niečo zvláštne . Možno to , že bola oblečená ako ľudia zo starogréckych mýtických bájí , ale v dnešnej dobe na tom vlastne nebolo nič nezvyčajné. „Za čo mi ďakuješ ?“ spýtal som sa . O čom to hovorí ? „Ach vy muži ste takí nechápaví ... asi za to , že si ma oslobodil ,nie ?“ zavrčala. „Oslobodil ?“ Povrchne sa na mňa pozrela a vykročila smerom k parku . Ona mi neodpovedala ! „Počkaj, kam ideš ?“ ledva som ju dobehol , kým som sa spamätal . „Musíš mať toľko otázok ? Ponáhľam sa ,“ zrýchlila krok . „Kam ?“ „Na Olymp .“ „Kam ?!“ „Si úplne pomätený ? Na horu bohov za mojím otcom .“ Musel som sa zasmiať . Že ja som pomätený ?! A ona si tu tára o hore bohov ... „Tebe sa to zdá smiešne ?! Niekoľko tisícročí trčím v perle na dne oceána, a keď sa konečne nejakému mužovi uráči oslobodiť ma , tak podľa teba nemám právo ísť za Diom a vykričať mu , ako strašne ho nenávidím ?!“ kričala celá rozhorčená . Zakliata v perle ? Kde som to už počul ... „O čom to rozprávaš ?“ Zase mi neodpovedala ,len na mňa zazrela a vykročila svojou cestou . Tentoraz som ju už však nenasledoval. Sadol som si do piesku a snažil sa spomenúť si , kde som počul o dievčati uväznenom do perly . Niežeby som tým jej rozprávkam veril , ale nedalo mi to . Zakliata v perle ...perla lásky ... legenda .. legenda o perle lásky . Áno ! Počul som o tom už . Túto Legendu mi raz rozprávala stará mama, keď som bol malý. V spomienkach som sa vrátil o dvadsať rokov dozadu . Mal som približne šesť. „Stará mama sľúbila si mi, že mi povieš legendu o Perle lásky . No tak stará mama ,“ potiahol som ju za rukáv . Usmiala sa a posadila si ma na kolená . „Áno Jason , poviem ti ju .“ pohladila ma po líci. Pohojdala sa v kresle a začala rozprávať : „Bolo to veľmi dávno . Ešte za čias gréckych bohov a mýtických bytostí . Žila raz v malom mestečku žena , známa ako Chimena . Hovorilo sa , že to bola tá najkrajšia žena ,aká kedy po tejto Zemi chodila . Nečudo , že učarovala samotnému Diovi , najsilnejšiemu zo všetkých bohov . Raz večer sedela na pobreží mora ,keď zostúpil na Zem Zeus , len aby sa jej mohol prizrieť z blízka . Bola to láska na prvý pohľad . Zeus sa okamžite zamiloval a Chimena taktiež neodolala čaru nádherného boha. No nebolo im to súdené . Ľuďom a ani bohom sa nepáčilo takéto spojenie . Dia si povolali naspäť na Olymp a zakázali mu stýkať sa s ňou . Nemohol to porušiť, pretože by nastala vojna , ktorá by napredovala akurát tak k zániku sveta . O deväť mesiacov sa Chimene narodila dcérka . Mala matkine vlasy a oči , no otcovu silu . Bola prvým potomkom boha a človeka . Nazvali ju Sarah . Ako polobohyni jej neustále hrozilo nebezpečenstvo, aj zo strany ľudí, aj zo strany bohov . Keď bola maličká nechápala, prečo sa na ňu všetci tak opovrhnutia hodne pozerajú, no keď podrástla ,matka jej vysvetlila jej pôvod. Od tej chvíle Sarah nenávidela bohov a vzpierala sa akýmkoľvek božským príkazom a pravidlám .Bohovia ju nemohli potrestať, pretože s Diom uzavreli dohodu a mali prísny zákaz ublížiť Chimene a jej rodine . Sarah naďalej porušovala všetky pravidlá a skúšala božiu trpezlivosť . Akokoľvek sa jej matka pokúsila dohovárať , ona nepočúvala . Nenávidela celý svet a on nenávidel ju, za to, čím bola. Keď však porušila jeden z najväčších zákazov, jednej z bohýň pretiekol pohár trpezlivosti a napriek dohode Sarah potrestala . Premenila ju na perlu a neľútostne hodila do hlbín mora . Hovorí sa , že ju dokáže vyslobodiť len muž z rovnakej krvi ako bola ona ,jedine poloboh . A keď raz toto dievča niekto oslobodí ,prinesie mu doživotné šťastie a veľkú lásku... “ Takže podľa legendy som práve oslobodil rebelku z gréckych bájí , ktorá sa vzpiera bohom ? Fajn, ešteže je to len výmysel . „Kde je Olymp ?“ začul som jej hlas . Postávala nado mnou a povrchne sa na mňa pozerala . „Neprestaneš s tým už ? Žiadny Olymp a ani bohovia neexistujú .“ „Tak mi vysvetli to ,ako som sa tu ocitla ,“ „Nuž...pravdepodobne si počula Legendu o perle lásky a zatúžila si byť tým dievčaťom.“ „Prestaň ma hnevať , lebo my polobohovia máme celkom veľkú silu,“ vyhrážala sa mi. „Tak ja ťa hnevám ?“ zasmial som sa . Zamračila sa a vystrela ku mne ruku . Zrazu z jej dlane vystrelil blesk a mňa odhodilo do vzdialenosti niekoľkých metrov . „Hovorila som ti , že ma nemáš hnevať ,“ povedala pokojne . Neveriacky som sa na ňu pozrel . Nech sa prepadnem ,ak je tá legenda pravdivá ! Sme v 21. storočí a ja som práve našiel v mori perlu, v ktorej bola zakliata drzá polobohyňa ? Úplne som sa pomiatol ? Čo s ňou mám teraz robiť ? „Zober ma na Olymp,“ prikázala mi.
Komentáre
Prehľad komentárov
No okways, to som zwedavý :D
ja viem :/
(Deni, 28. 3. 2010 17:22)ja sa snažím dopísať niektoré veci ale keď stratím múzu a mňa samú to prestane baviť,tak je to ťažké :/ ale chystám sa napísať jedenástku k Babs lebo tej som sa dlho nevenovala :)
aaaaaaa
(Adam, 28. 3. 2010 17:16)
Dyk, to je dobré :D To som zvedavý čo sa tam stane :D
Ale povim ti jednu negatívnu vec čo sa mi na tvojom písaní vonkoncom nepáči: Ty nič nedopíšeš. :'(
krása:)
(Ninuš, 28. 3. 2010 13:36)jeee:)..naozaj vydarené:)...očakávam pokračovanie:)...aj ten Jason je poloboh?..taký nejaký Percy Jackson? :D:D:D mňaam:))
ach tak :P
(Adam, 28. 3. 2010 17:24)