Bolo to asi pred rokom. V momente , keď ma ráno prebrali dažďové kvapky dopadajúce na moje strešné okno, som vedela, že sa niečo zmenilo. Možno to bolo v ovzduší, možno vo mne. Áno, myslím si , že vo mne. Vedela som, že sa to vráti. Tie hlasy volajúce o pomoc, ktoré tak mučili moju myseľ. Celých šesť mesiacov. Vtedy som vôbec nebola pripravená. Našťastie to Garchel včas zistil a oddialil naplnenie môjho poslania. No teraz je to všetko späť. Odznova budem prežívať utrpenie mojich zverencov a zase nebudem schopná všetkým pomôcť. Nie som dosť silná, aby som to zvládla. Nikdy nebudem ako Garchel. To poznanie ma ničilo.
„Tak prečo práve ja ?!“zašepkala som do vzduchu. V hrdle ma ťažila veľká hrča. Chcelo sa mi plakať. Na okamih som začula jemný hlások v mojej mysli, no ešte som mu nerozumela. Bol príliš slabý. Ale on zosilnie. Čoskoro. A ja sa pravdepodobne zbláznim.
Zrazu sa moja izba naplnila láskou a pocitom bezpečia. Musela som sa usmiať. Prichádza Garchel. Trepot krídel, ktorý som mohla počuť len ja, postupne silnel a približoval sa .O pár sekúnd priletel do mojej izby cez otvorené balkónové dvere. Zastal oproti mne a prekrížil si krídla na trupe.
„Ahoj , moja najdrahšia Evelyn ,“ povedal jemným zvonivým hlasom, ktorý ma príjemne hrial. Ešte vždy mi jeho prítomnosť dokázala vyraziť dych. Nikdy som nevidela krajšiu a čistejšiu bytosť, akou bol môj Garchel. Milovala som ho a on miloval mňa. No nie typickým spôsobom , ako ľúbi dievča chlapca. Milovala som ho ako priateľa, pomocníka, spoločníka, otca, učiteľa...Bol mi všetkým. Len v ňom som videla krásu tohto sveta. Bytosti ako on sú našou záchranou, robia tento svet krajším. A ja ich milujem. Neviem si bez nich predstaviť môj život.
„Ahoj , Garchel ,“ potichu som vydýchla,stále očarená.
„Je čas, “jemne sa na mňa usmial.
„Viem, no ešte nie som pripravená ,“ sklopila som zrak.
„Ale si ,“ ubezpečil ma.
„Nie, nie som dosť silná. A začínam si uvedomovať, že nie som hodná môjho poslania ,“povedala som skľúčene.
Povzbudzujúco sa na mňa usmial a podišiel ku mne. Objal ma svojimi mocnými krídlami posiatymi jemným mäkkým páperím. Ponorila som sa do jeho objatia. Priala by som každému človeku zažiť aspoň raz taký dokonalý pocit bezpečia a úľavy.
„Evelyn ...“povedal moje meno s takou láskou až ma to zahrialo.“...nestala by si sa jednou z nás keby Archanjel vedel, že to nezvládneš. Dokonca povedal, že budeš ešte silnejšia , ako je on sám. Vďaka tebe dobro na Zemi vzrastie. Len si musíš veriť .“ Pobozkal ma na čelo.
„Ale ja sa bojím ,“zavzlykala som.
„Musíš prekonať svoj strach. Vieš, že na teba stále dávam pozor a chránim ťa , “ubezpečil ma.
Garchel má strašne veľa zverencov. Obdivujem ho , ako to všetko zvláda. Kde sa v ňom berie toľko lásky ? Miluje každého jedného a chráni ho. Chcela by som byť ako on...
„Prosím , pomôž mi !“ zakričal hlas v mojej hlave a mňa trhlo. Garchel spozoroval moje znepokojenie a okamžite pochopil.
„Musíš pomôcť svojmu zverencovi, “povedal pokojne hľadiac mi do očí.
„Čo ak to nezvládnem ?“ spýtala som sa pošepky.
„Zvládneš. Dôveruj si, “povzbudil ma. Zrazu si kľakol na podlahu.
„Poď, niekam ťa zavediem, “povedal a ukázal krídlom na svoj anjelsky chrbát.
Objala som ho okolo krku a vyliezla na neho. Postavil sa a spolu sme vyleteli do oblakov. Nikto nás nevidel. Pre normálne ľudské oko je Garchel neviditeľný a takisto aj ja, keď s ním letím. No keď naplním svoje poslanie, budem ako on. Znova. Celých šesť mesiacov som zotrvávala v ľudskej podobe. Ale teraz sa všetko zmení. Stále budem človekom, no keď ma bude niektorý z mojich zverencov potrebovať, premením sa. Už si ani nepamätám,aké to je , lietať pomocou vlastných krídel.
Ponorila som sa do mäkkého páperia a užívala si Garchelovu prítomnosť. Nestáva sa to často, že anjeli venujú svojim zverencom toľko času ako on mne. Je to odo mňa sebecké,že ho takto zdržiavam. Je strašne veľa ľudí , ktorí potrebujú jeho pomoc .Možno niektorí z nich práve bojujú o svoj život.Treba im pomôcť!
„Garchel,čo tvoji zverenci ?“náhlivo som sa spýtala.
„Archanjel ma zastupuje, kým...potom časť z nich preberieš ty. Má to teraz ťažké , “povedal.
Presne som vedela , na čo naráža. Kvôli tomu som to nezvládla. Anjelov je málo a ľudí príliš veľa. Na jedného pripadá viac ako stotisíc ľudí. Musia sa rozhodovať. Je to neskutočne ťažké. Pomôžeš malému trojročnému dievčatku, ktoré padá z devätnásteho poschodia alebo matke šiestich detí, ktoré bez nej neprežijú ? Nedokážem odpovedať, naozaj neviem, čo by som urobila. A ešte času na rozhodnutie je málo, nestihneš zvážiť všetky pre a proti. Tak čo urobíš ? Nikdy sa nedajú zachrániť všetci. Nech sa akokoľvek snažíš...
Anjelov by malo byť viac. No pri toľkom zle tohto sveta neprežijú. Zlo ich zabíja. Ľudia, ktorých anjeli nadovšetko milujú, často privedú svojich strážcov do záhuby. Nie sú veční. Tak ako ani my. Keby sa ľudia snažili byť lepšími a vážili si každý jeden dar prírody, každú sekundu svojho života , nevyhľadávali by zbytočné nebezpečenstvo. Každý jeden človek má svojho milujúceho anjela, no nie všetci dokážu prijať jeho pomoc a takmer nikto nevie počúvať, čo mu hovorí. Keby to dokázali všetci, dobro by prevážilo zlo a všetko by bolo krajšie, čistejšie , plné lásky. Tak ako srdcia našich anjelov. Preto ich milujem a čoskoro budem jednou z nich. Musím im pomôcť, aby bolo viac dobra a spolu to dokážeme. Verím v to.
„A sme tu,“ povedal Garchel, keď sme prileteli na Westbornský útes. Poznám to tu veľmi dobre. Často som sa sem chodievala prechádzať s ockom, keď som bola malá. Milovala toto miesto , no zároveň mi naháňalo strach. Nerada som sa prechádzala na okraji útesu, pretože som sa bála, že spadnem do zúrivého rozbúreného mora narážajúceho do ostrých skál. Vtedy som ešte nevedela, že Garchel na mňa dáva pozor. Nepočula som jeho prihováranie. Zistila som to , až keď som naozaj raz skoro spadla z útesu a on ma zachránil. Vtedy som ho prvýkrát uvidela. Nebála som sa. Podvedome som vedela, že je to môj ochranca , a už vtedy som ho milovala.
„Miluješ ho, no zároveň máš z tohto miesta strach,“ usmial sa na mňa.
„Ako to vieš? “prekvapene som sa spýtala.
„Veď ťa chránim od narodenia. Tuto som sa ti prvýkrát zjavil ,“zamyslel sa.
„Áno, pamätám sa. Skoro som spadla z útesu.“
„A odvtedy máš strach z tohto miesta. Presne ako...miluješ anjelov , no máš strach byť jedným z nich.“
„Je to obrovská zodpovednosť.“
„Áno , to je. Viem, že ťa najviac trápi a odradzuje to, že nemôžeš zachrániť všetkých. No ber to tak, že aspoň niekoho. Bez teba by sme ich zachránili ešte menej. S tvojou pomocou bude žiť viac ľudí. A bude tu viac dobra ,“ vysvetlil. Konečne som tomu porozumela. Potrebujú ma. Svet ma potrebuje. Nemôžem pomôcť všetkým , ale s mojou pomocou ich zachránime viac.
„Pripravená?“ spýtal sa pokojne.
„Myslím si, že áno ,“ usmiala som sa.
„Podíď k okraju útesu a prekonaj svoj strach, “pobádal ma. Poslúchla som. Ešte pred chvíľou moje nohy boli ťažké ,no teraz plné odhodlania. Pomôžem svetu, aby sa stal lepším. Dobro zvíťazí.
Zastala som na samom okraji. Nebála som sa.
„Pomôž mi prosím !“ znovu ma zavolal môj zverenec. Vietor mi vial do vlasov a príjemne chladil.
„Už idem...“ zašepkala som a zavrela oči. Zabudla som na hlučné vlny narážajúce do skál a sústredila sa len na jemnú energiu v mojom tele. Cítila som obrovské množstvo lásky...toto som ja. Keď som oči opäť otvorila , bola som dokonale premenená. Moje telo posialo mäkké páperie a na chrbte sa mi zjavili krídla. Už som aj zabudla, aký to je úžasný pocit. Konečne som slobodná.
„Si nádherná ,“povedal Garchel.
Na tvári sa mi vyčaril úsmev. Rozpažila som krídla a zatrepotala nimi. Je čas. Vyletela som do výšin na pomoc všetkým, ktorí ma potrebovali , s odhodlaním urobiť tento svet lepší.
ďakujem:):)
(Deni, 27. 5. 2010 16:42)